Žijeme na mŕtvej planéte
Macfarlane rozmýšľa ako vedec, žije ako dobrodruh a píše ako básnik.
Autor je spisovateľ
To, že ešte žijeme, je tak trochu zázrak. A možnože je to len dáky rozmar prírody, veď iné druhy v podobnom štádiu beznádejného rozpadu sa už z tohto sveta dávno vytratili. Ale my žijeme. Aj keď planéta je mŕtva. Mŕtve sú lesy. Mŕtva je pôda. Mŕtve sú rieky i jazerá a moria sa pomaly, ale isto menia zo skládok odpadu na púšte.
Takéto (a podobné) fatálne myšlienky mi privodil dokumentárny film Rieka austrálskej režisérky Jennifer Peedom, ktorý sa v skromnejších rozmeroch dostal aj do slovenskej kinodistribúcie. Autorom silného sprievodného komentára, ktorý načítal americký herec Willem Dafoe, je britský spisovateľ Robert Macfarlane, pritom vôbec neskrývam, že práve jeho meno ma k tomuto filmu bytostne pritiahlo.
Macfarlane rozmýšľa ako vedec, žije ako dobrodruh a píše ako básnik. Aj preto som si v poslednom čase veľmi obľúbil viaceré jeho knihy. Či už píše o podzemných priestoroch, o horách, alebo o starých cestách, vždy sa mu medzi riadkami ako refrén ozýva otázka: sme dobrí predkovia? Macfarlane sa však nepýta, ako na nás budú pozerať tí budúci a ako budú hodnotiť svet, ktorý sme im zanechali. Pýta sa, či po nás príde vôbec ešte niekto.