Denník N

Žijeme na mŕtvej planéte

Východ Zeme na Mesiaci. Foto – TASR/AP, NASA
Východ Zeme na Mesiaci. Foto – TASR/AP, NASA

Macfarlane rozmýšľa ako vedec, žije ako dobrodruh a píše ako básnik.

Autor je spisovateľ

To, že ešte žijeme, je tak trochu zázrak. A možnože je to len dáky rozmar prírody, veď iné druhy v podobnom štádiu beznádejného rozpadu sa už z tohto sveta dávno vytratili. Ale my žijeme. Aj keď planéta je mŕtva. Mŕtve sú lesy. Mŕtva je pôda. Mŕtve sú rieky i jazerá a moria sa pomaly, ale isto menia zo skládok odpadu na púšte.

Takéto (a podobné) fatálne myšlienky mi privodil dokumentárny film Rieka austrálskej režisérky Jennifer Peedom, ktorý sa v skromnejších rozmeroch dostal aj do slovenskej kinodistribúcie. Autorom silného sprievodného komentára, ktorý načítal americký herec Willem Dafoe, je britský spisovateľ Robert Macfarlane, pritom vôbec neskrývam, že práve jeho meno ma k tomuto filmu bytostne pritiahlo.

Macfarlane rozmýšľa ako vedec, žije ako dobrodruh a píše ako básnik. Aj preto som si v poslednom čase veľmi obľúbil viaceré jeho knihy. Či už píše o podzemných priestoroch, o horách, alebo o starých cestách, vždy sa mu medzi riadkami ako refrén ozýva otázka: sme dobrí predkovia? Macfarlane sa však nepýta, ako na nás budú pozerať tí budúci a ako budú hodnotiť svet, ktorý sme im zanechali. Pýta sa, či po nás príde vôbec ešte niekto.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Dnes píše

Texty múdrych ľudí, ktorých redakcia poprosila, aby pravidelne písali o tom, čo práve teraz považujú za dôležité, spôsobom, ktorý sa im zdá práve teraz najvhodnejší.

Knihy

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie