Ukrajinský partizán: Bez rúk a takmer slepého ma mučili v ruskom zajatí, chcel som spáchať samovraždu

Volodymyr Žemčugov je etnický Rus z Luhanskej oblasti, ktorý v roku 2014 založil a viedol partizánsku jednotku bojujúcu za Ukrajinu. Pri explózii míny prišiel o obe ruky a takmer aj o zrak. Rok a pol prežil v hrozných podmienkach v ruskom zajatí. Spoločne s ďalšími vojnovými zajatcami potom založil Platformu oslobodenia väzňov. Stretli sme sa v centre Kyjiva.

V rozhovore sa dočítate:

• prečo sa v roku 2008 na Kaukaze hanbil za to, že je Rus,
• ako po návrate z Gruzínska v roku 2014 stretol v Luhanskej oblasti na barikádach alkoholikov, ktorých vyzbrojilo Rusko,
• ako sa za neho osobne prihovoril nemecký minister zahraničia Frank-Walter Steinmaier, vďaka čomu absolvoval v Nemecku osem operácií,
• čím naďalej pomáha Ozbrojeným silám Ukrajiny.

Z akej rodiny pochádzate?

Mám ruský etnický pôvod. Otec prišiel v 60. rokoch na Donbas z Ruska, mama z Bieloruska. Narodil som sa v Luhanskej oblasti v roku 1970, slúžil som v sovietskej armáde. Veril som v komunistickú propagandu, v to, že všetci naokolo nás chcú okupovať. Chcel som ísť bojovať do Afganistanu, mama však poprosila, aby ma neposlali do vojny, že som jedináčik. Poslali ma teda slúžiť do Moskvy. Keď tam bol v roku 1991 vojenský prevrat, bol som tam ako vojak. Vtedy som preklial Sovietsky zväz aj komunistickú stranu, za to, čo robili s ľuďmi.

Čo nastalo ďalej po vašom vytriezvení z ilúzií?

Po vojenskej službe som sa vrátil na Ukrajinu a vymenil som som sovietsky pas za ukrajinský. Z prihraničnej Luhanskej oblasti, kde som žil, mnohí naopak išli do Ruska, menili sovietsky pas za ruský. Pracoval som najprv ako baník, neskôr som sa sa stal manažérom, viedol som tam niekoľko podnikov. Od roku 2004 som tri roky pracoval ako regionálny riaditeľ medzinárodnej spoločnosti.

V roku 2007 ma nadchla Oranžová revolúcia v Gruzínsku. Potrebovali odborníkov, tak som tam išiel a založil firmu. Spolu s miestnymi som videl, ako v auguste 2008 prileteli ruské bombardéry a prišli ruské tanky.

Ako ste sa tam cítili ako Ukrajinec s ruským pôvodom? 

Možno viete, že na Kaukaze je veľmi silný kult predkov. Pýtajú sa: „Kto je tvoj otec? Akýkoľvek pas máš, ak je tvoj otec Rus, si Rus.“  Na Kaukaze som veľa toho pochopil. Pracoval som nielen v Gruzínsku, ale aj v Arménsku, v Azerbajdžane, v Severnom Osetsku, v Čečensku, v Dagestane. Všade, kam som prišiel, sa rozhovor otočil na tému, že v histórii Rusko prelialo ich krv.

Prekvapilo ma, že miestni si presne pamätajú svoj rod do desiateho pokolenia, aké krivdy sa im stali. Čečenci si pamätajú, že ich deda v roku 1947 zabili Rusi, ich pradeda v roku 1922 tiež zabili Rusi rovnako ako ich praprapradeda v roku 1850. Bolo mi, samozrejme, veľmi ťažko, hanbil som sa, že som Rus. Všetci tam nenávideli Rusov. Inak to ani nešlo.

Čo bolo ďalej?

Keď som sa na Veľkú noc v roku 2014 vrátil domov do Krasneho Luča starať sa o mamu, uvidel som už barikády, okolo nich čudných mužov. Priateľ ma autom priviezol z letiska, pýtal som sa ho, čo za ľudia tam stoja. Smial sa, že sú to miestni Rusi. Rozčuľujú sa vraj, že ich v Luhansku Ukrajinci utláčajú. Aj my dvaja sme Rusi, povedal som mu, narodili sme sa tu a nikto nás neutláča, čo je toto za divadlo, vravím mu. Choď sa s nimi porozprávať, poradil mi priateľ. Na druhý deň som teda za nimi išiel.

Čo ste sa od nich dozvedeli?

Z minulosti, keď som bol vedúcim v jednej firme Krasnom Luče, čo je neveľké stotisícové mestečko, som mnohých z nich osobne poznal. Na barikádach som stretol alkoholikov. V každom meste sú u nás takí, ľudia bez práce. Robia príležitostne, trebárs vynášajú odpad a výplatu dostanú vždy večer.

Podišiel som k nim a hovorím: „Čo tu chcete?“ Niektorí ma spoznali a vravia: „Vladimír Pavlovič, my tu jednoducho pracujeme. Starosta mesta Krasnyj Luč nám koncom každého dňa odovzdá potraviny, peniaze na vodku a na cigarety.“

To vám povedali takto priamo?

Hej. Vedľa bola bytovka, vyšiel odtiaľ seriózne vyzerajúci človek, dobre oblečený. Prišiel ku mne, že čo chcem. Prikázal mi, aby som odtiaľ vypadol, keď nechcem mať problémy. Vtedy som pochopil, že všetko bude u nás v Luhansku ako v Abcházsku, ktoré sa odtrhlo od Gruzínska.

Treba povedať, že v roku 2004 som podporoval na Ukrajine Oranžovú revolúciu, prezidenta Juščenka. Začal som teda o desať rokov neskôr jazdiť po mestách Luhanskej oblasti a verboval som ľudí, aby sme vyhnali tých ožranov z barikád – vtedy tam ešte stáli bez zbraní a bolo ich málo.

To sa vám zrejme nepodarilo…

Samozrejme, že nie. Naopak, potom im z Ruska dodali zbrane. Mojich kamarátov, čo boli za Ukrajinu, nachádzali mŕtvych. Na cestách, na poliach. Jeden z nich mal za chrbtom zviazané ruky a prestrelenú hlavu. Pochopil som, že sa treba zastaviť, pretože nás zabijú. Ešte sme nemali zbrane.

Potom v noci 4. mája 2014 prešli ruské vojská hranice Luhanskej oblasti. Vstúpili aj do mestečka Antracyt. Generál Kazycin so svojimi jednotkami. Prišli na Kamazoch, so zbraňami, obkľúčili milíciu, ktorej polovica bola kúpená. Obsadili mesto.

Čo sa vtedy začalo diať?

Banditizmus. Lúza vyšla do ulíc,