Komentáre

Denník NChoďte za Tarabom, ten to vybaví

Ivan ŠtulajterIvan Štulajter
Štefan Kuffa a Tomáš Taraba. Foto N - Tomáš Benedikovič
Štefan Kuffa a Tomáš Taraba. Foto N – Tomáš Benedikovič

Každý mafián túži len po tom, aby v štátnom aparáte existoval aspoň jeden človek, ktorý ho dokáže vyviniť ešte predtým, ako ho postavia pred súd.

Autor je bývalý poradca predsedu vlády

Áno, mohlo to byť takto: choďte za Tarabom, ten to vybaví. A oni šli a vybavili to. Poslanec Tomáš Taraba predložil do parlamentu rozsiahlu novelu Trestného zákona, ktorá implicitne hovorí, že kradnúť a prať špinavé peniaze sa oplatí, a ak vás náhodou chytia, odpykáte si trest v pohodlí domova. Veď aby rodina netrpela.

Poslanec Taraba sa prihovára za alternatívne tresty, ako je pokuta či domáce väzenie, pretože uväznenie páchateľa „vychádza z praxou nepotvrdeného predpokladu, že ochranu spoločnosti možno dosiahnuť predovšetkým prostredníctvom odčlenenia páchateľa od zvyšku spoločnosti“. Pritom na druhej strane také domáce väzenie „má pozitívne vplyvy na manželstvo, rodičovstvo a rodinu“.

Ďalší poslancov argument v prospech alternatívnych trestov znie takto: „Ako sa ukazuje, zážitok z väzenia neodradí páchateľa od ďalšieho páchania trestnej činnosti.“ (Neviem, ako poslanca Tarabu, ale mňa by takýto zážitok odradil.)

Niežeby bol Trestný zákon dokonalý, trestné sadzby primerané, spravodlivo navzájom previazané a alternatívne tresty nezmyslom. To určite nie. Vedeli by o tom niečo povedať napríklad tí, ktorí boli odsúdení a uväznení za pár gramov trávy.

Do týchto končín však návrh novely Trestného zákona poslanca Tarabu a spol. nezachádza. To by bolo naňho asi príliš progresívne. Ale je konzervatívne starať sa o pohodlie tých, čo kradnú a tunelujú verejné zdroje?

Uzavrime to tak, že to nie je ani konzervatívne. Je to len prorodinná politika s dôvetkom, že v prospech mafie.

A tá istá mafia ani nechce zmenu či zrušenie paragrafu 363 Trestného poriadku. Najprv však otázka – koľko sme tu mali osvietených generálnych prokurátorov od Nežnej revolúcie? Spomenieme si aspoň na niekoho?

A to je presne ten problém. Generálny prokurátor v reálnej, nie ideálnej Slovenskej republike nemôže mať až takú moc, aby sám osebe a zvrchovane mohol zastaviť trestné stíhanie. Jednoducho preto, že takýto inštitút je náchylný na zneužitie a korupciu.

Každý mafián túži len po tom, aby v štátnom aparáte existoval aspoň jeden človek, ktorý ho dokáže vyviniť ešte predtým, ako ho postavia pred súd. A toho sa pokúsi získať na svoju stranu. Korupciou, vydieraním, vyhrážaním.

Paragraf 363 spopularizovali páni Žilinka ako generálny prokurátor a „vyvinení“ páni Pčolinský, Haščák a Arpáš. To je ešte tá lepšia časť problému, lebo vďaka nim sa táto téma dostala do verejného diskurzu. Horšie je, že sa v parlamente napriek snahám niektorých príčetných poslancov nedarí dosiahnuť zmenu a eliminovať z tejto „feudálnej“ právomoci generálneho prokurátora subjektívny, a teda aj onen korupčný rozmer.

Asi je to tým, že je v parlamente takpovediac prevaha mafiánov. To však zároveň znamená, že „prorodinné“ návrhy poslanca Tarabu nie sú v tejto menšinovej a akože protikorupčnej vláde bez šancí.

Keď v marci 2021 zložil funkciu minister práce Milan Krajniak, zdôvodnil to slovami, že „svoju demisiu vnímam ako krok k čo najskoršiemu ukončeniu koaličnej krízy“. Keby predtým jeho politického „spolucestujúceho“ Vladimíra Pčolinského, šéfa SIS, nevzali do väzby, nikto by Krajniakovmu prekvapujúcemu úteku do poslaneckej imunity nerozumel.

Dnes sa však krízy už takto panicky neriešia. Dnes takzvaní konzervatívci s takzvanými sociálnymi demokratmi a tak­zvanými fašistami pomaly rozleptávajú to, čo ešte nebolo ani poriadne zlepené. Právny štát, rovnosť pred zákonom, očista orgánov činných v trestnom konaní.

A pritom vôbec tento komplot proti spravodlivosti nemajú na papieri. Stačí, že oni len svoj spoločný záujem cítia.

Okrem ďalšieho preklápania kolesa dejín na stranu organizovaného zločinu je tu výrazná ešte jedna tendencia: prakticky nikomu nezáleží na tom, kam smerujú verejné financie. Ani zdecimovanej vláde, ani parlamentu, ani odborom, ani firmám a ani domácnostiam. Dopyt po štátnych kompenzáciách je obrovský, na verejné financie sa len nakladá a nakladá, akoby sme nemali verejný dlh a jeho výhľad bankrotový. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť síce varuje, ale na krajinu dopadla ťažká hluchota.

Ale dá sa aspoň tipovať, kto prvý účinne zaprotestuje a kto bude mať v tejto politickej chumelici záverečné slovo. Prví sa ozvú tí, ktorí Slovensku požičiavajú peniaze a ktorí nám naše finančné roztopaše financujú. A posledné slovo bude mať eurovalová Európska únia, keď nám sem pošle s podmienenou finančnou pomocou aj direktívy, kde a koľko treba ušetriť. Tak ako kedysi krachujúcemu Grécku.

Kde však budú vtedy tí tak­zvaní prorodinní konzervatívci, ktorí tento marazmus rodinám na Slovensku spôsobili? Tí najschopnejší z nich predsa vo vilách v južnom Francúzsku.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].