Kazateľ Daniel Pastirčák: Ľuďom som dával lacné a nemilosrdné rady. Bol som hlupák. Pomohol mi vlastný pád na dno

Daniel Pastirčák (1959) je poetom, prozaikom, výtvarníkom, ale najmä známym kazateľom Cirkvi bratskej.

V rozhovore opisuje svoju cestu od ateizmu k viere. Vysvetľuje, prečo kedysi nechcel žiť, aké je to žiť v pozícii autority a čo to znamená pre najbližšiu rodinu.

Prezrádza, v čom ako kazateľ zlyhával a ako prežíval vlastný pád na dno. Aké rozdiely vidí medzi Mečiarom, Ficom a Matovičom? A je možné vo vojne Ruska, ktoré napadlo Ukrajinu, vidieť nejakú nádej?

Počas štúdia keramiky na strednej škole ste v roku 1977 s kamarátmi organizovali umelecké výstavy. Kým spolužiakom iba znížili známky zo správania, vás za to vyhodili zo školy. Prečo?

Komunisti vtedy boli dosť vyplašení a paranoidní z Charty 77. Naše výstavy neboli veľkými umeleckými počinmi, ešte sme sa len učili tvoriť, o to viac nás to bavilo. Prvú výstavu sme organizovali traja a nazvali ju Smetisko. V klube na internáte sme naozaj urobili smetisko a na ňom vystavili sochy a obrazy. Steny sme vytapetovali komunistickou Pravdou.

Malo to veľký úspech, prišlo veľa mladých ľudí. Ďalšiu výstavu sme už robili deviati, priestory sme rozšírili. Medzitým však vymenili riaditeľa klubu a na výstavu prišiel aj jeden pán, eštebák s krycím menom Ekonóm.

Aj s vami hovoril?

Opäť sme zažili úspech, a keď všetci návštevníci odišli, ostal tam len jeden milý pán v kravate a obleku s poznámkovým blokom v ruke. Obchádzal jednotlivé diela a pýtal sa nás, čo znamenajú. My, nafúkaní a naivní študenti, sme si mysleli, že to je nejaký kritik, ktorý nás práve objavil a do novín napíše o našom peknom umeleckom počine. Napísal, ale správu pre eštebákov.

Vernisáž bola v piatok, v pondelok sme sa vrátili pozrieť, ako to tam vyzerá, a dvere už boli zamknuté, zapečatené a prelepené páskou ministerstva vnútra.

Zľakli ste sa?

Šli sme sa do krčmy poradiť, čo ďalej. Zrazu mi fotograf Rudo Prekop hovorí – počúvaj, ty tam máš ten strašný obraz, ak ho objavia, bude problém. Na výšku mal tri metre. Zobrazil som na ňom prírodu, v ktorej súložia vlky, ľudia aj vtáci. Uprostred tej krajiny sa zase nachádzal prvomájový sprievod s robotníkmi a na čele s Leninom, ktorý všetkých vyháňal z raja.

Bolo nám jasné, že obraz musíme odniesť. Rudo si spomenul, že sme na klube nezavreli okno. V noci sme sa tam naozaj vkradli a pokúšali sa vziať ten obraz, lenže bol taký veľký, že sme ho nedokázali prestrčiť cez okno. Miesto toho, aby sme ho vyrezali z rámu, stočili a odniesli, sme ho len skryli za plentu.

Nasledovali výsluchy?

Presne tak. Troch z nás vypočúvali, mňa osobne držali štyri hodiny. Vtipné bolo, že eštebáci mali hotovú teóriu toho, čo sa stalo – vraj sme tie diela nemohli spraviť my a v skutočnosti nám ich podstrčili brnianski chartisti. Bol som priam nadšený, že nás považujú za chartistov, hoci to bol nezmysel.

A prečo teda zo školy vyhodili len vás?

Lebo som toho už mal na rováši priveľa. Pár mesiacov pred výstavou ma učiteľka slovenčiny požiadala, aby som jej priniesol nejaké svoje básne, vraj ich v mene školy pošle na komunistickú literárnu súťaž Marušky Kudeříkovej.

V tom čase dávali v televízii Antichartu, a tak som mierne vulgárnym jazykom napísal asi desať básní, v ktorých som si vylial všetok hnev na Antichartu. Učiteľka sa zrejme zľakla a odniesla ich riaditeľovi. Keď mu potom zavolali eštebáci, či vie, akú výstavu urobili jeho žiaci, rovno im povedal moje meno.

Spolužiaci dostali trojky zo správania s podmienkou, mňa označili za organizátora a vylúčili zo školy.

Následne ste vystriedali rôzne práce vrátane pitevného zriadenca a žeriavnika.

V tom období som bol tragický romantik a nihilista. Tragický romantik vo mne hovoril, že s temnotou života a absurditou Alberta Camusa „nič nemá zmysel“ som sa už vyrovnal, takže posledným nepriateľom, s ktorým sa treba vyrovnať, je smrť.

V duchu tohto naivného velikášstva som sa šiel uchádzať o prácu v pitevni. Šialený zážitok. Tamojší zriadenci boli riadna čeliadka. Vnímal som ich úzkosť z pracovného prostredia, kde všetko súviselo so smrťou. Zobrali ma na prehliadku.

Ukázali mi výťah na mŕtvoly, potom pitevňu, nakoniec ma vzali do skladu materiálov. Keď sa otvorili dvere a rozsvietilo sa, uzrel som police s mŕtvymi telami a číslami na prstoch. Boli tam i malé deti v igelitových vreckách.

Nič to s vami nerobilo?

Myslel som si, že nie, bral som to normálne. Ale keď som šiel domov, zrazu sa čosi stalo. Nasledovali dni, keď som všetkých ľudí v MHD či na ulici videl ako mŕtvoly. Bral som to tak, že všetci síce chvíľu žijú v bubline nad ničotou, ale nakoniec aj tak budú nehybní, bledí, nedýchajúci, mŕtvi. Presne tak som ich videl.

Rodičia ma potom presvedčili, aby som tam nenastúpil, vydržal som teda len tri dni.

A práca žeriavnika?

To bola tiež smiešna záležitosť. Uchádzal som sa o mnoho zamestnaní. Pri prijímacom pohovore sa, samozrejme, dozvedeli, že ma vyhodili zo školy. Overili si to telefonátom a zrazu pre mňa miesto nebolo vhodné alebo som nevyhovoval zdravotne. Zlá povesť sa so mnou tiahla, v Košiciach som sa nevedel zamestnať.

Nakoniec som zašiel do železiarní uchádzať sa o miesto žeriavnika. Poslali ma na psychologické testy. Psychológ mi dal niečo aj nakresliť, a keď videl výsledok, nechápal, čo tam robím a prečo chcem robiť žeriavnika.

Po vyšetrení sa na mňa pozrel a povedal: Môžem vám dať potvrdenie, že ste vhodný na tú prácu, ale dám vám jednu radu – zmiznite odtiaľto a už nikdy sa do železiarní nevracajte, to miesto by vás zničilo. Uveril som mu, lebo predo mnou bolo na psychologickom vyšetrení niekoľko väzňov.

Z kurzu žeriavnika som preto odstúpil. Keby som ho dokončil a nenastúpil do práce, musel by som ho splácať. Malo to vtipnú dohru – po ukončení reštaurátorskej nadstavby som dostal povolávací rozkaz do armády. Potrebovali žeriavnika. Keď sa vysvetlilo, že ním nie som, povolávací rozkaz stiahli.

Strednú školu ste nakoniec dokončili v Bratislave, konkrétne reštaurátorstvo. To ste ešte stále boli ateista?

Keď ma vyhodili zo školy, bol som presvedčený naturalista a ateista. A bral som to na doraz, čiže som si z toho odvodzoval dôsledky o svete. Svet bol pre mňa výsledkom chaosu a náhody, všetko okolo mňa vrátane mňa samotného som považoval za prejav slepých a nevedomých síl.

Myšlienky v mojej hlave nie sú produktom môjho myslenia, ale iba nevedomé procesy, ktoré vo mne mechanicky vytvárajú niečo, čo považujem za myšlienku. A keď milujem, nie je to láska, je to iba chémia.

Čiže ste neverili ani vo vlastné slobodné rozhodnutie?

Áno, bral som to ako niečo, o čom v chaose a bezcieľne rozhodli dejiny vesmíru, nie ja. Dokonca som sa pohŕdavo pozeral na všetkých ľudí, ktorí verili, že existuje láska. Pripadalo mi to iluzórne.

Moje bytie sa mi zdalo absurdné, ako o tom písal Camus, ktorého som mal veľmi rád. Za jediný podstatný filozoficky problém Camus považoval otázku, prečo v tom absurdnom svete nespáchať samovraždu.

Reálne ste vtedy rozmýšľali nad samovraždou?

Boli chvíle, keď som o tom vážne uvažoval. Som taký typ, prázdnotu bytia vnímam intenzívnejšie než krátke okamihy naplnenia. Absurditu života som sa snažil prehlušiť aktivitou, ktorá by tomu nezmyslu vtlačila zmysel.

Lenže po vyhodení zo školy ste šli na chalupu a všetko sa zmenilo.

Prechádzal som sa po kopaniciach a stretol dievčinu s dvomi pasúcimi sa ovečkami. Bola to študentka umeleckej priemyslovky v Brne. Stáva sa, že znenazdajky na človeka príde ukrutná zamilovanosť. A mne sa to stalo. Mal som pocit, že sa poznáme odjakživa, občas sme naraz vyslovili tú istú vetu…

Zažil som čosi, čo ma zmenilo, respektíve naštrbilo môj dovtedajší sebaistý pohľad na svet. V jednej chvíli sme sa s tou dievčinou len tak pozerali na seba a mne v mysli bežalo len jedno – nech sa táto chvíľa nikdy neskončí. Viem, že to znie banálne, ale otriaslo to vo mne všetkým, čomu som vtedy veril.

Vlastne ste si želali večnosť tej chvíle, toho pocitu.

Áno, zrazu som zakúsil stav bytia, v ktorom som si želal večné trvanie. Predtým som bol priam ateistický misionár. Keď mi veriaci kamaráti – katolíci vraveli o večnom živote, pýtal som sa ich – to naozaj chcete žiť večne? Lebo mňa predstava nikdy sa nekončiaceho nenaplneného života desila.

A teraz ma moje presvedčenie zradilo. Odrazu som vedel, že chcem večnosť. Došlo mi, že dôvodom, pre ktorý si ľudia rôznych kultúr po celé dejiny uchovávali nádej na večnosť, je práve láska.

Na umeleckých školách sú často voľnomyšlienkari. Ako to bolo za vašich mladých čias s alkoholom, drogami a sexom?

Jasné, alkohol bol. Drogy nie, lebo neboli naporúdzi. Keby boli, obávam sa, že by som ich vyskúšal. Marihuanu som vyskúšal iba raz. Krátko pred tým, ako môj život zmenila viera, som sa spoznal s vnukom komunistického politika Karola Šmidkeho. Bol som uňho na návšteve, púšťal platňu Genesis, čudne sa usmieval a fajčil ušúľanú cigaretu.

Ponúkol mi ju a vravel, že mám v sebe podržať dym. Najskôr sa nič nedialo, ale keď som šiel od neho, prišli akési paranoidné stavy – mal som pocit, že vidím do ľudí, že ma niekto sleduje, všetko bolo ako v spomalenom filme. Zľakol som sa toho a povedal som si, že nikdy viac.

A sex? Jediný vzťah v tom čase som mal s tou „pastierkou“. Nebol som typ chlapca, ktorý to na dievčatá vedel. Azda preto som záletníkmi skôr pohŕdal a čas trávil písaním a maľovaním.

Ako sa skončila spomínaná láska?

V čase, keď sme boli spolu, už mala niekoho iného, staršieho. Bol to jej umelecký guru. Chvíľu sme boli v akejsi agónii, že to bude vzťah, potom že nebude, nakoniec sa to skončilo. Tých pár extatických momentov na lazoch sa vlastne skončilo mojou bolesťou. Samota po láske býva temnejšia, než bola pred ňou.

Už som však vedel, že zmyslom života môže byť láska. Teda za predpokladu, že to nie je len chémia, chvíľkové omámenie. Francúzsky filozof Paul Ricoeur napísal, že milovať znamená vidieť v milovanom človeku večnú bytosť. A to som zažil.

V roku 1983 ste sa rozhodli študovať teológiu na evanjelickej bohosloveckej fakulte. To už ste museli byť veriaci.

Predchádzal tomu veľký zvrat. Po skúsenosti z lazov som bol naďalej ateista, no začal som sa prikláňať k agnosticizmu. Dochádzalo mi, že v podstate nič neviem. Azda to jediné môže človek vedieť s istotou. Čo ak sa v otázke Boha mýlim?

Na krátky čas ma inšpirovali východné filozofie, neuspokojili ma však, lebo som v nich nenachádzal dualitu lásky. Začal som čítať evanjeliá, hoci na sklonku detstva som ich zavrhol ako rozprávky. Napokon som začal pochybovať o všetkom – o existencii aj neexistencii Boha.

To už som dokončoval strednú školu v Bratislave. Vravel som si, že musím niečo urobiť, vystúpiť zo svojej hlavy. Skúsiť komunikovať s tajomstvom nado mnou. O polnoci, sám v posteli, som kdesi zo svojho vnútra vyslal zvolanie k Bohu, v ktorého som neveril – ak si, urob niečo, aby som to vnímal.

Čo ste čakali?

Nič. Myslel som si, že dám bodku za všetkým tým nezmyselným uvažovaním, ktoré nemá konca, ale čosi sa stalo. A totálne mi to zmenilo život. Akoby mi niekto zdvihol poklop z hlavy. Ani to neviem opísať.

Pocítili ste prítomnosť Boha?

Nebol to ani blesk, ani zjavenie, ani predstava či emócia. Bolo to bezprostredné vedomie, že som vnímaný. Dokonale pozvaný niekým vo mne i nado mnou. A nielen vnímaný, ale aj chcený. Nie som produktom náhodného chaosu. Zrazu mi život dával zmysel.

Keby sa ma vtedy niekto opýtal, či verím v Boha, asi by som odpovedal ako Carl Gustav Jung – nie verím, ja viem, že Boh je. V tej chvíli to nebola otázka viery, ale otázka vedenia. Bolo to také intenzívne, až som sa čudoval, prečo som to dovtedy nevnímal. Uvedomil som si, že Boha mi zakrývalo moje nafúknuté ego, ktoré som postavil do stredu sveta.

Stali ste sa kazateľom Cirkvi bratskej. Jeden z katolíckych kňazov mi kedysi pyšne povedal – katolícka cirkev je perla, ostatné sú bižutéria.

V tomto som relativista. Keď človek prejde krstom ateizmu, všetky dogmatické a medzicirkevné spory oproti skutočnosti, ktorú objaví v Bohu, sa mu zdajú banálne. V tomto zmysle sú všetky formulácie a koncepcie hlásania o Bohu len podobenstvom, teda bižutériou.

Ak verím, že existuje pravá perla – teda absolútna pravda a láska – tak zároveň viem, že nik z nás ju nemá. Je Božia. Žiadna cirkev, ani katolícka, nie je perla, všetky sú bižutériou. Bižutériou je dokonca aj úprimný ateizmus. Ten nám pomáha zbaviť sa naivných predstáv Boha.

Ste kazateľ, básnik, prozaik, výtvarník. Rokmi pôsobenia ste sa prepracovali do pozície, keď si vás mnohí želajú na pohrebe či svadbe. Mnohí vás označujú za slovenského Tomáša Halíka. Aké je to žiť v pozícii autority, od ktorej sa vždy očakávajú správne slová, rady, pravdy?

Nežije sa s tým ľahko. Mám na to len jediný liek – dekonštrukciu. Čím viac sa stávate spoločensky viditeľnou osobou, tým viac si do vás ľudia projektujú rôzne veci. Vy však dobre viete, že nimi nie ste. Nie vždy ste tým, koho vo vás ľudia vidia, lebo projektovať si do vás môžu strašnú nenávisť aj nekritický obdiv. Oboje je zavádzajúce.

V takej pozícii človek potrebuje byť od všetkých projekcií a očakávaní odpútaný. Ľuďom na pohrebe, na svadbe či v chráme môžete niečo dať len vtedy, ak ste od ich očakávaní nezávislý. Všetko vo vás tak musí vyvierať z obyčajnej ľudskej poctivosti. Snažím sa zachovávať si ju. Samozrejme, je to bremeno.

Ste ženatý, máte tri deti. Je to bremeno aj pre rodinu? Lebo kým voči iným ste exponovaným kazateľom, doma plníte iné roly.

Je to bremeno aj pre rodinu. Dlhé roky som robil chybu, vtedy som ju, pravdaže, za chybu nepovažoval – všetkých ľudí a ich problémy som vnímal na rovnakom stupni dôležitosti ako vlastnú rodinu.

Spomínam si na svoje pôsobenie v Michalovciach, keď som praktizoval totálnu otvorenosť voči všetkým, ktorí za mnou prišli. Tak sa stávalo, že mi domov vodili kadekoho, napríklad v noci pripitých ľudí z krčmy. Prijal som ich a hodiny s nimi debatoval.

Alebo mi došiel domov chlapík, ktorý tvrdil, že ho práve prepustili z väzenia, a hneď aj dostal objednávku na to, aby niekoho zavraždil. A vraj čo si o tom myslím. Inokedy sme u seba mali liečenú alkoholičku, ktorá stvárala kadečo.

Manželka musela byť nadšená.

Jarka s mojím konaním čiastočne súhlasila, inak by som to nemohol robiť, rozumela, že to patrí k údelu kazateľa. No bolo to pre ňu ťažké. Trvalo mi, kým som pochopil, že takým konaním zanedbávam vlastnú rodinu. Rodina totiž potrebuje aj intimitu.

Moji najbližší potrebujú nielen vedieť, ale aj cítiť, že sú pre mňa najdôležitejší. Môj čas pre nich je dôležitejší ako čas pre iných. Našťastie som sa to naučil, hoci to chvíľu trvalo a bolo to aj bolestivé.

Samozrejme, naše deti si moju chybu trochu odniesli. Doma to u nás niekedy vyzeralo ako na stanici – stále niekto prichádzal a odchádzal. Nemali dosť súkromia.

A keď je človek duchovným v nejakom spoločenstve, deje sa tam aj iný prenos – ľudia si veci neprojektujú len doňho, ale aj do jeho detí. Uniesť tieto očakávania vyvíjajúcimi sa deťmi je však mimoriadne ťažké. Rozhodne ťažšie ako u ich otca, ktorý s tým už počíta.

Často vás volajú do médií. Čo robila popularita s vaším egom? Neprišli chvíle, keď vám niekto musel povedať, že je čas vrátiť sa na zem?

Nik mi to nemusel hovoriť, prikvačilo ma to samo. Boli roky, keď som o svojej neprimeranej sebaistote nevedel. Môj príbeh sa pre mnohých stal príkladom premeny, ktorú prináša viera. V čase, keď som verejne ešte nebol známy, som sa tak stal akousi ikonou. Vtedy človek ľahko uverí v seba.

Rady, ktoré som dával iným ľuďom, boli nemilosrdné a žalostne schematické. Nevedel som si predstaviť, že niekto by mohol mať problémy, ktoré si nezavinil vlastnou nedbanlivosťou. Nerozumel som tomu, že môžu existovať aj emocionálne stavy, s ktorými si človek objektívne nevie poradiť.

Mali ste na všetko rýchle odpovede a riešenia?

Presne tak – máš problémy? Tak sa modli, medituj a rozjímaj nad Písmom. Prosto, bol som hlupák.

Čo vás zmenilo?

Pomohlo mi vlastné utrpenie. Po čase sa ten zdanlivo dokonale fungujúci stroj zasekol. Dostal som sa do stavu, ktorý môj psychiater označil ako anxiózna neuróza. Zrazilo ma to na kolená. Všetky moje domnelé riešenia sa zosypali. Bol to môj osobný pád na dno.

Pol roka som nespal ani minútu. Mal som v sebe neprestajné mučivé napätie, iracionálnu úzkosť. Akoby sa vo mne niečo preplo, pokazilo. Nič som necítil, bol som prázdny. Nech som skúšal čokoľvek, nevedel som sa z toho dostať. Pomôcť mi nevedeli ani psychológovia a psychiatri.

Odznievať to začalo až niekedy po roku. Veľmi ma to zmenilo. Nebyť toho utrpenia, zrejme by k zmene nedošlo. Dodnes netuším, prečo sa mi to stalo, ale bolo to mimoriadne poučné. Jediná modlitba, ktorej som bol vtedy schopný, znela – Bože môj, prečo si ma opustil?

Istý čas mi trvalo, kým som si uvedomil, že vlastne opakujem Kristove slová na kríži. A po siedmich rokoch svojho kresťanstva som prvýkrát pochopil Krista iným spôsobom. Hlbšie. Videl som ho ako Boha opusteného Bohom.

A keďže opustený som sa cítil aj ja, vlastne som sa cítil byť na jednej vlne s ním. V jeho blízkosti. V tej chvíli som si prestal vymýšľať, prečo sa mi to deje a jednoducho som to v sebe prijal – toto je môj údel, toto je moja cesta, ktorej asi neporozumiem, ale budem sa snažiť žiť s tým najlepšie, ako viem.

Čo vás to naučilo?

Spoznal som, čo som dovtedy o sebe nevedel. Viem, že si v sebe nesiem krehkosť, priepasť. Rozumiem, že existujú situácie, v ktorých ľuďom nepomôže žiadna rada, že môžu trpieť emóciami, z ktorých sa nedá vymotať. A jediné, čo im môžem dať, je spolucítenie, empatia a blízkosť. Môžem ich počúvať a súcitiť i vtedy, keď preklínajú Boha. Neponižovať ich lacnými radami. „Trpiacemu patrí milosrdenstvo, i keby stratil úctu k Bohu.“ Tej vete z knihy Jób dnes dôverne rozumiem.

Veriacim ste, ak dobre počítam, približne 40 rokov. Mávate chvíle, keď pochybujete o Bohu?

Pochybnosť je rodnou sestrou viery. Modlitba pre mňa znamená ubúdať či uberať zo seba samého, a tak sa otvárať. Je to vnútorná cesta, na ktorej sa viera očisťuje pochybnosťou. Viera, ktorá nedovoľuje pochybnosti, o sebe nemôže vyhlásiť, že je pravdivá.

Čo je pochybnosť? Sú to otázky, ktoré nám kladie naša racionalita. Tá je síce úžasným nástrojom, ale obmedzeným. Nachádza sa v biologicky podmienenom tele, vyvíja sa v priestore a čase. Niečo vie, ale strašne veľa toho nevie.

Pochybnosti k názorom, ktoré sme si už utvorili, sú preto nevyhnutné. Vďaka nim sa hýbeme vpred. Považujem za povinnosť svojej viery klásť si otázky, spochybňovať vlastné východiská. Moja viera preto prešla viacerými otrasmi. Vyšla z nich možno prostejšia, ale o to skutočnejšia.

Čo prežívate, keď vnímate našu domácu politiku?

V spoločnosti, v ktorej žijem, mám často najväčší problém stotožniť sa s tým, čo na verejnosti reprezentujú mnohí kresťania. Politické kresťanstvo je pre mňa najsilnejším zdrojom pochybností.

Prečo?

Jednak preto, že v ňom nenachádzam žiadne prvky evanjelia, jednak preto, že svojimi zápasmi o zákony sa veľmi podobajú na zákonníkov, s ktorými sa dostal Kristus do konfliktu a ktorí nakoniec žiadali jeho smrť.

Medzi kresťanskými politikmi som hľadal niekoho, s kým by som bol v súlade. Držal som palce premiérovi Edovi Hegerovi. Vnímal som v ňom, dokonca stále vnímam istú poctivosť. Posledný vývoj však ukázal, že nenašiel odvahu byť pravdivý voči Igorovi Matovičovi i za cenu, že tým ohrozí trvanie koalície. Neverím, že nevidí, ako Matovičove rozmary škodia krajine.

Matovič novinárov prirovnáva k hitlerovským propagandistom, tvrdí, že ho kritizujú, lebo neobhajuje LGBT komunitu, vidí v nich progresívcov, ktorým záleží na koalícii Hlas – Progresívne Slovensko a SaS, čo sú absolútne nezmysly. O primitívnom urážaní prezidentky ani nehovorím. Konflikty má prakticky s každým, kto s ním nesúhlasí. Nepribližuje sa už k Mečiarovi a Ficovi?

V niečom sa podobajú, no sú medzi nimi i nezanedbateľné rozdiely. Matovič sa Mečiarovi podobá narcistickou osobnosťou. Mečiar však mal i istú priam démonickú charizmu – schopnosť vycítiť, čo chcú ľudia počuť, a povedať to, aj keby si odporoval v každej vete. Vďaka tomu si veľmi dlho dokázal udržať priazeň davu, čo sa o Matovičovi povedať nedá.

Jadrom toho, čo Biblia označuje ako hriech, je zbožšťovanie seba samého, postaviť seba samého do centra sveta, urobiť zo seba odpoveď na všetky otázky, zaujať postoj, že sa nikdy nemýlim, a ak sa mi nedarí, som obeťou ostatných, lebo ja nikdy nie som vinný. Jednoducho spasiteľský komplex. Mečiar to mal v sebe, navyše spojené s totálnym chrapúnstvom a ľahostajnosťou voči pravde.

Matovič sa v tomto Mečiarovi podobá, nepovažujem ho však za takého zlého človeka, ako bol Mečiar. Výrony nenávisti u Matoviča sú skôr spontánne, bez cynickej kalkulácie ako u Mečiara. Možno sa mýlim, ale mne Matovič pripadá ako pacient s bipolárnou poruchou – má stavy depresie aj mánie.

V stavoch mánie vždy príde so spasiteľským programom, ktorým chce ohúriť nielen Slovensko, ale aj celý svet. Chce všetkých poučiť, ako sa veci majú robiť. Jednoducho vždy, keď vstane z popola a príde na scénu, je zle.

Veľkou otázkou je, ako sa má demokracia v súčasnej kultúre excentrických šašov, keď performance je dôležitejšia ako myšlienka, brániť, aby sa títo pre spoločnosť nebezpeční ľudia nedostávali k moci. Lebo práve oni majú najväčší ťah na bránku.

Fica vidím inak – ide o bezškrupulózneho pragmatika, ktorý však nemá v sebe prirodzenú mágiu uhrančivej osobnosti, akú mal Mečiar. Fico je typ populistického vodcu vyrobený profesionálnym tímom. O to viac je nebezpečný. V mene moci nechal vzniknúť sieť organizovaného zločinu. Dnes je donútený správať sa ako páchateľ zahnaný do kúta. Prepojil vládu s oligarchami a mafiou, takže sa bojí. To je aj hlavný dôvod, pre ktorý je taký zúrivý.

Bojuje o vlastnú slobodu?

Presne tak, bojuje o vlastnú beztrestnosť.

Matovič vynašiel nový žáner ospravedlnenia. Mečiar či Fico sa za svoje chyby neospravedlňovali, Matovič to robí pomerne často, ale špecificky – v rámci tých slov nezabudne protistranu alebo niekoho iného opätovne uraziť.

To ospravedlňovanie je azda jedným zo znakov, že v jeho prípade nejde o zlo typu Mečiar či Fico, ale o poruchu osobnosti. Má chvíle, keď naňho doľahnú výčitky, domnievam sa, že si naozaj praje zachovať sa ako kresťan, len si jednoducho nevie pomôcť.

Chce urobiť pokánie, ale v rámci neho sa neudrží a opätovne vystrelí. Výsledkom je, že ospravedlnenie je len vonkajšou formou bez vnútorného postoja. Nutkavý pocit, že na vine sú aj tak ostatní, mu jednoducho nedovolí zdržať sa. V jednom statuse či vete je preto schopný priznať si chybu a zároveň ju poprieť.

Stále prebieha vojna na Ukrajine, ktorú napadlo Rusko. Prečo je vojna zlá, vieme všetci. Môže však byť na niečo dobrá?

Vojna je vždy zlá, ťažko v nej hľadať dobro. Treba povedať, že zlá je aj nenávisť a zabíjanie zo strany ukrajinských vojakov, hoci ich konanie je plne ospravedlniteľné ruskou agresiou.

Ukrajinci boli ku konaniu zla donútení. V mene svojho národa vlastne konajú dobro, nie?

Samozrejme, nechcem to relativizovať, lebo v tomto konflikte bez ohľadu na rôzne odtienky máme jasnú čiernu a bielu farbu, teda agresora a napadnutú obeť. Rusko vtrhlo na Ukrajinu s genocídnym postojom, že ukrajinský národ neexistuje. Bránenie sa Ukrajincov je preto správne.

Postava prezidenta Zelenského vstúpi do dejín ako neuveriteľný príbeh. Natočil seriál Sluha národa, v ktorom sa z učiteľa stane prezidentom, lebo si nedáva servítku pred ústa a hovorí pravdu. Potom sa prezidentom stane aj v reálnom živote a o necelé dva roky čelí výzve, ktorá sa rovná zápletke gréckej tragédie.

Jeho zem zaplavia ruskí agresori a on stojí pred bytostným rozhodnutím. Keď mu pošlú ponuku na odchod do bezpečnej krajiny, odpovedá jasne – nepotrebujem odvoz, ale zbrane a muníciu. To, čo dnes vidíme na Ukrajine, sa podobá na zázrak.

Ukrajinci nielenže vydržali, oni reálne víťazia. A v tom naozaj nemôžem nevidieť dobro. Niekedy som zo seba zmätený, no priznávam, že z ich vojenských výsledkov sa radujem.

Prečo zmätený?

Lebo na druhej strane je mi jasné, že takáto vojna vnesie do ducha sveta aj nenávisť. Strašnú a slepú nenávisť. Neviem sa stotožniť s tými, ktorí démonizujú ruskú kultúru, trebárs literárnych klasikov, hoci v ich dielach nepochybne nájdeme aj to, čo dnes charakterizuje ruskú dušu vrátane imperiálnych a iných zlých sklonov.

To predsa nájdete v literatúre každého národa. Budeme takto démonizovať aj Nemcov či Talianov? Dejiny každého národa sa totiž skladajú z dobra a zla.

Výzvou sveta teda bude to, aby sa nenechal zaslepiť nenávisťou voči všetkému ruskému?

Presne tak. Nie všetci Rusi sú rovnakí, máme medzi nimi aj spojencov, ktorí si o Putinovi myslia to čo my. Ani o Slovensku nemôžeme paušalizovať, že sú tu len konšpirátori, antivaxeri a popierači covidu-19.

Slabosťou Európy je, že naša vzájomnosť sa zredukovala len na ekonomické a právne záujmy. Duch spoločných hodnôt akoby vymizol. Vedieme zákopové vojny medzi konzervatívcami a progresívcami, dialóg sa vytratil, nevieme si sadnúť za spoločný stôl a dohodnúť sa na spoločnom postupe. A Putin to natvrdo využíva.

Mali by sme sa poučiť, že sen o ľahkom, konzumnom a večne prosperujúcom svete, kde v kútiku nedrieme zlo, ktoré nás môže ochromiť, je naivný. Taký svet neexistuje. Navyše v západnej kultúre akoby odumrel étos obetavosti. Čoraz menej ľudí je ochotných obetovať svoje záujmy v mene spoločného dobra. Lenže ak takí ľudia vymiznú, sme mŕtvi.

Ukrajinci nám nastavili zrkadlo, ukázali, že bez obetavosti sa spravodlivosť a sloboda vo svete nedajú dlhodobo uchrániť.

Vy ste kazateľ Cirkvi bratskej, moskovský patriarcha Kirill je kazateľom pravoslávnej cirkvi. Teoreticky by vám malo ísť o to isté. Ako pozeráte na to, že on je na strane Putina, vojny, zla, zabíjania nevinných, že je vojnovým štváčom?

Čítal som knihu, v ktorej autor mapuje trajektórie Putina aj Kirilla. Obe sú zaujímavé. Putin začína na scéne veľkej politiky ako nádejný demokratický, vzdelaný a rozhľadený prozápadný kandidát. Milujú ho Bush starší aj mladší, vidia v ňom nádej pre Rusko.

Lenže Putin je čoraz viac urazený voči svetu, lebo cíti, že nemá pod sebou veľmoc, ktorá vzbudzuje rešpekt. Možno k tomu prispeli aj chyby Západu. Dozreje preto v politika, ktorý kašle na Západ a začne si doma udržiavať moc praktikami, ktoré by sme my neakceptovali. Paradoxne si tým získava dušu Rusov, lebo aj oni sa cítia ponížení.

Patriarcha Kirill sa vyvíjal podobne. Na začiatku to bol modernistický kňaz, ktorého obľubovala aj mládež. Lenže kdesi po ceste sa začalo vytvárať spojenectvo medzi cárom a popom, teda Putinom a Kirillom, kde patriarcha získaval čoraz viac výhod a stal sa mimoriadne bohatým. Jednoducho sa nechal skorumpovať.

Spomínate si na Pussy Riot, ako v roku 2012 vtrhli do chrámu Krista Spasiteľa, kde spievali „matka Božia, zachráň nás pred Putinom“? Vtedy sa to javilo ako provokácia, dnes vidíme, že to bol prorocký čin. Členky kapely jednoducho jasne videli, čo sa v Rusku deje. A Kirill si nechal kúpiť dušu.

Máme za sebou celosvetovú pandémiu covidu-19, teraz vojnu za našimi hranicami, ceny idú hore, ľudia sa boja, ako zvládnu platiť energie, psychiatrom pribúda klientela v čoraz mladšom veku, ľudia všeobecne sú čoraz nervóznejší, jazyk vo verejnom priestore je oveľa agresívnejší. Kde sa tam dá hľadať nádej?

Vrátim sa do bodu, kde sa začal môj duchovný život – všetkému, čo tu žijeme, dáva zmysel náš záväzok láske a pravde. Tieto axiómy platia v každej situácii. Skúsme sa teraz v duchu presunúť z našich, síce veľkých, ale predsa len malicherných problémov, na Ukrajinu.

Niečo v duchu „my tu plačeme nad zdražovaním chleba, oni tam plačú nad mŕtvolami blízkych“?

Nielen plačú. Na rozdiel od nás Ukrajinci konajú, preto sú nositeľmi nádeje. Nepochybne to platí minimálne pre okruh obyvateľov, ktorých reprezentuje Zelenskyj. Ten Putinovi odkázal, že Boh všetko vidí, žiadny bunker mu nepomôže ukryť sa pred očami toho, kto vidí všetko. A v tom je nádej.

Vojna, hoci sa ešte ani zďaleka neskončila, tiež ukázala prehnitosť a slabosť ruského systému. Putin chcel donútiť svet, aby pred ním padol na kolená, ale dosiahol opak. Opäť nádej.

A my ostatní? Ostaňme súcitní, dobrotiví, láskaví, stavajme sa na stranu utláčaných. Vo veľkej hre, ktorá sa okolo nás odohráva, platí sila nádeje stokrát viac ako predtým, keď sme ničomu nečelili. Nádej sme teda my sami, ak žijeme vo svetle toho, kto všetko vidí.