Kazateľ Daniel Pastirčák: Ľuďom som dával lacné a nemilosrdné rady. Bol som hlupák. Pomohol mi vlastný pád na dno

Daniel Pastirčák (1959) je poetom, prozaikom, výtvarníkom, ale najmä známym kazateľom Cirkvi bratskej.

V rozhovore opisuje svoju cestu od ateizmu k viere. Vysvetľuje, prečo kedysi nechcel žiť, aké je to žiť v pozícii autority a čo to znamená pre najbližšiu rodinu.

Prezrádza, v čom ako kazateľ zlyhával a ako prežíval vlastný pád na dno. Aké rozdiely vidí medzi Mečiarom, Ficom a Matovičom? A je možné vo vojne Ruska, ktoré napadlo Ukrajinu, vidieť nejakú nádej?

Počas štúdia keramiky na strednej škole ste v roku 1977 s kamarátmi organizovali umelecké výstavy. Kým spolužiakom iba znížili známky zo správania, vás za to vyhodili zo školy. Prečo?

Komunisti vtedy boli dosť vyplašení a paranoidní z Charty 77. Naše výstavy neboli veľkými umeleckými počinmi, ešte sme sa len učili tvoriť, o to viac nás to bavilo. Prvú výstavu sme organizovali traja a nazvali ju Smetisko. V klube na internáte sme naozaj urobili smetisko a na ňom vystavili sochy a obrazy. Steny sme vytapetovali komunistickou Pravdou.

Malo to veľký úspech, prišlo veľa mladých ľudí. Ďalšiu výstavu sme už robili deviati, priestory sme rozšírili. Medzitým však vymenili riaditeľa klubu a na výstavu prišiel aj jeden pán, eštebák s krycím menom Ekonóm.

Aj s vami hovoril?

Opäť sme zažili úspech, a keď všetci návštevníci odišli, ostal tam len jeden milý pán v kravate a obleku s poznámkovým blokom v ruke. Obchádzal jednotlivé diela a pýtal sa nás, čo znamenajú. My, nafúkaní a naivní študenti, sme si mysleli, že to je nejaký kritik, ktorý nás práve objavil a do novín napíše o našom peknom umeleckom počine. Napísal, ale správu pre eštebákov.

Vernisáž bola v piatok, v pondelok sme sa vrátili pozrieť, ako to tam vyzerá, a dvere už boli zamknuté, zapečatené a prelepené páskou ministerstva vnútra.

Zľakli ste sa?

Šli sme sa do krčmy poradiť, čo ďalej. Zrazu mi fotograf Rudo Prekop hovorí – počúvaj, ty tam máš ten strašný obraz, ak ho objavia, bude problém. Na výšku mal tri metre. Zobrazil som na ňom prírodu, v ktorej súložia vlky, ľudia aj vtáci. Uprostred tej krajiny sa zase nachádzal prvomájový sprievod s robotníkmi a na čele s Leninom, ktorý všetkých vyháňal z raja.

Bolo nám jasné, že obraz musíme odniesť. Rudo si spomenul, že sme na klube nezavreli okno. V noci sme sa tam naozaj vkradli a pokúšali sa vziať ten obraz, lenže bol taký veľký, že sme ho nedokázali prestrčiť cez okno. Miesto toho, aby sme ho vyrezali z rámu, stočili a odniesli, sme ho len skryli za plentu.

Nasledovali výsluchy?

Presne tak. Troch z nás vypočúvali, mňa osobne držali štyri hodiny. Vtipné bolo, že eštebáci mali hotovú teóriu toho, čo sa stalo – vraj sme tie diela nemohli spraviť my a v skutočnosti nám ich podstrčili brnianski chartisti. Bol som priam nadšený, že nás považujú za chartistov, hoci to bol nezmysel.

A prečo teda zo školy vyhodili len vás?

Lebo som toho už mal na rováši priveľa. Pár mesiacov pred výstavou ma učiteľka slovenčiny požiadala, aby som jej priniesol nejaké svoje básne, vraj ich v mene školy pošle na komunistickú literárnu súťaž Marušky Kudeříkovej.

V tom čase dávali v televízii Antichartu, a tak som mierne vulgárnym jazykom napísal asi desať básní, v ktorých som si vylial všetok hnev na Antichartu. Učiteľka sa zrejme zľakla a odniesla ich riaditeľovi. Keď mu potom zavolali eštebáci, či vie, akú výstavu urobili jeho žiaci, rovno im povedal moje meno.

Spolužiaci dostali trojky zo správania s podmienkou, mňa označili za organizátora a vylúčili zo školy.

Následne ste vystriedali rôzne práce vrátane pitevného zriadenca a žeriavnika.

V tom období som bol tragický romantik a nihilista. Tragický romantik vo mne hovoril, že s temnotou života a absurditou Alberta Camusa „nič nemá zmysel“ som sa už vyrovnal, takže posledným nepriateľom, s ktorým sa treba vyrovnať, je smrť.

V duchu tohto naivného velikášstva som sa šiel uchádzať o prácu v pitevni. Šialený zážitok. Tamojší zriadenci boli riadna čeliadka. Vnímal som ich úzkosť z pracovného prostredia, kde všetko súviselo so smrťou. Zobrali ma na prehliadku.

Ukázali mi výťah na mŕtvoly, potom pitevňu, nakoniec ma vzali do skladu materiálov. Keď sa otvorili dvere a rozsvietilo sa, uzrel som police s mŕtvymi telami a číslami na prstoch. Boli tam i malé deti v igelitových vreckách.

Nič to s vami nerobilo?

Myslel som si, že nie, bral som to normálne. Ale keď som šiel domov, zrazu sa čosi stalo. Nasledovali dni, keď som všetkých ľudí v MHD či na ulici videl ako mŕtvoly.