O biznisových plánoch desaťročných
Nemôžem neoceniť odvahu a podnikavosť niektorých školákov.
„Toto ťa bude zaujímať.“ S touto tajomnou vetou za mnou včera prišiel náš desaťročný syn. Už vyše týždňa spolu trávime pokojnú (a, bohužiaľ, končiacu sa) covidovú karanténu. Najskôr bol dvojčiarkový on – o tri dni som ho dobehol. Veď už bolo načase.
„Predstav si, že moji dvaja spolužiaci začali u nás v škole predávať cukríky. Volajú sa Toxic Waste. Tie cukríky. Najskôr ich ponúkali všetkým zadarmo, potom za ne pýtali dvadsať centov za kus, potom päťdesiat a najnovšie aj dve eurá. Dnes o tom píše riaditeľka na Edupagei.“
„Fakt?“ Takéto správy mi vždy zlepšia náladu. „A vieš, čo znamená toxic waste?“
„Jasné, toxický odpad. Presne tak aj chutili.“
A tak som si s pobavením prečítal správu riaditeľky našej základnej školy o tom, že keď tento nádejný startup rázne zakázala, dvaja podnikaví piataci na ňu iba nechápavo pozreli a obhajovali sa: „Ale veď na iných základných školách pokojne predávajú aj cigarety a my nemôžeme ani cukríky? To fakt nie je fér.“
Premýšľam, či zmienkou o cigaretách chceli poukázať na morálne limity svojho podnikania alebo skôr naznačiť, že sú si vedomí aj iných (doteraz nenaplnených) potrieb svojich spolužiakov, ktoré by dokázali bez veľkých problémov saturovať.
Mail pani riaditeľky sa končí slovami –
