Utečencov za železnú oponu udávali aj deti. Komunisti ich odmeňovali peniazmi či hodinkami, najlepší šli na Kubu
Bývalý režim využíval na stráženie štátnych hraníc aj deti: mali sledovať svoje okolie a hlásiť každého podozrivého, ktorý by sa mohol pokúsiť ujsť na Západ. Prinášame príbeh dôchodcu, ktorý ako 12-ročný udal Poliaka. Najúspešnejší detskí udavači dostali za odmenu trojtýždenný výlet na Kubu.
Hnedovlasý tridsiatnik s veľkým zeleným ruksakom stojí pred krčmou v Devíne. Nič podozrivé nerobí, práve dojedá rožok. Keď ho 12-ročný Vladimír, ktorý si len pred chvíľou doma dopísal domáce úlohy, zbadá, zbystrí pozornosť.
Hoci je len siedmakom na základnej škole, už pôsobí „v službách“ Pohraničnej stráže. Má za úlohu chodiť po škole s kamarátmi na prechádzky a všímať si ľudí s ruksakmi, mapami či kompasom v ruke. S takouto výbavou väčšinou chytali ľudí, čo chceli ujsť za železnú oponu na Západ. O mobiloch s navigáciami sa vtedy ani len nesnívalo.
„Potichu som povedal svojim dvom kamarátom, s ktorými som šiel po ulici: ,Aha, pozrite naňho, nie je čudný? Nechce zdrhnúť?“ opisuje dnes už 64-ročný dôchodca, ako za mladi sliedil v okolí svojho domu, aby udával ľudí, čo sa snažili o útek.
Na jar 1970 bol úspešný: z hnedovlasého muža s ruksakom sa vykľul Poliak, čo mal namierené do Rakúska.
Jeho zadržanie išlo hladko. Vladimír ho najprv oslovil s nevinnou otázkou, či nevie, ako sa ide k cintorínu. Keď neznámy prehovoril a už naisto vedeli, že je cudzinec, jeden z kamarátov sa vzdialil s cieľom nahlásiť ho Pohraničnej stráži. Tá okamžite vyhlásila poplach, aby podozrivého narušiteľa štátnych hraníc v teréne dolapila.
Podarilo sa. Tridsaťpäťročného Poliaka
