Odpovede na otázky k rodičovskému bonusu

Autor je ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny

Minulý týždeň parlament schválil mnou navrhnutú reformu prvého dôchodkového piliera vrátane rodičovského bonusu. Keďže sa objavujú vo verejnej debate rôzne námietky, rád by som na najčastejšie sa opakujúce protiargumenty zareagoval.

Prvou námietkou je, že rodičovský bonus narúša dlhodobú udržateľnosť verejných financií. Tento argument iste treba zvážiť, podobne ako pri presadzovaní každého dlhodobého opatrenia, napríklad pri presadzovaní bezemisnej ekonomiky alebo elektromobility. Aj tieto opatrenia znamenajú dlhodobo zvýšené nároky na verejné financie, ale udržateľnosťou verejných financií proti nim nikto neargumentuje. Väčšina našej spoločnosti ich proste považuje za prioritu, a preto sa verejné financie musia tejto priorite prispôsobiť. Automatický vstup do druhého dôchodkového piliera takisto predstavuje výraznú záťaž pre verejné financie, do roku 2030 je to minimálne 700 miliónov eur. V horizonte do roku 2070 predstavuje automatický vstup približne rovnakú záťaž pre verejné financie ako rodičovský bonus. Ale kritizovaný je iba rodičovský bonus.

Napriek tomu som na seba prevzal záväzok, že v horizonte do roku 2070 zlepším dlhodobú udržateľnosť dôchodkového systému. Mnou presadený návrh reformy prvého piliera ho zlepšuje o 2,2 percenta HDP vrátane rodičovského bonusu. Záväzok z plánu obnovy ma pritom zaväzoval dosiahnuť úsporu v prvom pilieri iba vo výške 1,8 percenta HDP. Celkovo sa tým zlepší dlhodobá udržateľnosť verejných financií v horizonte najbližších 50 rokov o tri percentá HDP. Ktoré iné ministerstvo urobilo takúto zásadnú zmenu v udržateľnosti verejných financií? Žiadne. Preto sa mi zdá kritika rodičovského bonusu z hľadiska dlhodobej udržateľnosti verejných financií tendenčná a ľahko vyvrátiteľná.

Druhou námietkou bolo tvrdenie, že síce dlhodobú udržateľnosť zlepšujem, ale v najbližších rokoch predstavuje rodičovský bonus pre verejné financie príliš veľkú záťaž. V januári 2022 som predstavil zdroje, akými chcem nábeh rodičovského bonusu financovať. Hlavným mnou prezentovaným zdrojom bol dlhodobý nadvýber poistného v Sociálnej poisťovni. Väčšina analytikov sa snažila tento zdroj zosmiešniť tým, že takéto dobré hospodárenie Sociálnej poisťovne nie je dlhodobo udržateľné. Odvtedy boli zverejnené už tri makroekonomické prognózy, ktoré moje tvrdenia z januára 2022 potvrdili. Dnes už o tom nikto nepochybuje.

Navyše v návrhu rozpočtu Sociálnej poisťovne sa nepočíta so žiadnym doplatkom od štátu. To znamená, že Sociálna poisťovňa zvládne vyplatiť z vlastných zdrojov všetky dôchodkové dávky vrátane rodičovského bonusu a navyše ešte posunúť do druhého piliera viac ako miliardu eur.

Nadvýber poistného bol totiž spôsobený veľmi rozumnou politikou vlády počas pandémie. Na udržanie pracovných miest sme prostredníctvom Prvej pomoci vyplatili 2,5 miliardy eur a podporili sme 700-tisíc unikátnych pracovných miest. Čerpanie Prvej pomoci však bolo podmienené platením odvodov a daní. Nielenže sme tým ochránili živobytie státisícov rodín, vďaka čomu nezamestnanosť klesla na takmer predpandemické hodnoty, ale zlepšili sme aj platobnú disciplínu. Vďaka tomu dnes vieme financovať aj nábeh rodičovského bonusu.

Treťou námietkou je tvrdenie, že rodičovský bonus chceme financovať z druhého piliera. Zámienkou na tento argument je fakt, že sme ponechali na najbližšie dva roky odvod do druhého piliera v rovnakej výške, ako je tento rok, teda 5,5 percenta. Ak by autori tohto „argumentu“ mysleli svoje tvrdenie vážne, potom by museli vedieť zodpovedať otázku, ako sa dá z potenciálnych 50 miliónov eur (nezvýšenie odvodu do druhého piliera o 0,25 percenta na budúci rok) financovať rodičovský bonus vo výške 250 miliónov eur. To sa, samozrejme, nedá a autori tohto pseudoargumentu to vedia.

Štvrtým protiargumentom je tvrdenie, že rodičovský bonus pomôže „len“ 80 percentám dôchodcov. Ostatní sú vraj preto diskriminovaní. Lenže od roku 2020 sa na môj návrh zmenila ústava, kde sa teraz uvádza, že každé dieťa má právo časť svojich zaplatených daní alebo odvodov odviesť osobe, ktorá ho vychovala a ktorá je na dôchodku. Môj návrh rodičovského bonusu teda iba realizuje právo, ktoré všetkým deťom dôchodcov garantuje naša ústava. Každý má, samozrejme, právo odmietnuť, aby jeho rodičia rodičovský bonus dostali.

Máloktoré politické rozhodnutie o pomoci niektorej skupine obyvateľstva dokáže pomôcť 100 percentám tejto skupiny. Ako príklad uvádzam, že vianočný príspevok bol vyplácaný 89,4 percenta dôchodcov. Znamená to, že 10,6 percenta dôchodcov diskriminoval? Vtedy akosi nikto takto neargumentoval, pretože všetci považovali za samozrejmé, že lepšie je pomôcť 89,4 percenta dôchodcov ako nepomôcť nikomu. Iným príkladom je zrušenie doplatkov za lieky pre deti do šesť rokov. Táto pomoc sa týka približne 20 percent nezaopatrených detí. Znamená táto pomoc diskrimináciu tých zvyšných 80 percent detí? Veď ich rodičia túto pomoc štátu na tieto deti už nikdy nebudú môcť využiť… Napriek tomu nikto v spoločnosti pomoc rodičom 20 percent detí nespochybňuje, pretože radšej treba pomôcť 20 percentám detí ako žiadnemu.

Nič to však nemení na tom, že aj zvyšných 20 percent dôchodcov, ktorí nebudú mať nárok na rodičovský bonus, si zaslúži pomoc štátu. Mali sme napríklad záujem aj o to, aby mohli rodičovský bonus dostávať aj rodičia príslušníkov bezpečnostných zložiek štátu. Ich poistný systém je však osobitný, nefunguje prostredníctvom Sociálnej poisťovne. Verím však, že sa nám rodičovský bonus v budúcom roku podarí zaviesť aj u nich. Rovnako by som bol rád, aby mohli dostávať rodičovský bonus aj tí dôchodcovia, ktorých deti pracujú v zahraničí. To však, žiaľ, nezávisí odo mňa. Ak niekto pracuje napríklad v Nemecku, platí odvody do nemeckého dôchodkového systému, nie do nášho. Väčšina Slovákov však pracuje v zahraničí kvôli lepšiemu platovému ohodnoteniu, verím preto, že si budú môcť v prípade svojho záujmu dovoliť pomáhať svojim rodičom na dôchodku na Slovensku.

Osobitný zreteľ si zaslúžia rodiny, ktoré sa starajú o deti s ťažkým zdravotným postihnutím. Väčšina z nich neplatí odvody, a preto ich rodičia nemôžu dostávať rodičovský bonus. Práve preto som považoval za svoju prioritu, aby som dokázal zabezpečiť na pomoc týmto rodinám finančné prostriedky mimo dôchodkového systému. V roku 2019 dostalo 85-tisíc rodín ako kompenzačné príspevky celkovo 396 miliónov eur. V budúcom roku to bude už 564 miliónov eur. Celkovo ide o ročné zvýšenie pomoci na jednu osobu s ťažkým zdravotným postihnutím o 1976 eur. Pre zaujímavosť, v prípade dôchodcu s priemerným dôchodkom vrátane januárovej 11,8-percentnej valorizácie pôjde o zvýšenie 1320 eur v budúcom roku. Ak by mal takýto dôchodca dve deti s približne priemernou mzdou, rodičovský bonus by bol vo výške približne 400 eur. Aj po jeho započítaní stále platí, že navýšenie pomoci pre človeka s ŤZP bude v budúcom roku vyššie ako navýšenie pomoci pre starobného dôchodcu.

Piatym protiargumentom je smutná skutočnosť, že niektoré deti zomrú, a teda ich rodičia na dôchodku nebudú môcť dostať rodičovský bonus. Žiaľ, dôchodkový systém nevie zohľadniť takéto smutné nepredvídateľné udalosti. Rovnako ako dôchodkový systém nevie zohľadniť, že niektorí starobní dôchodcovia zomrú mesiac po odchode na dôchodok a iní sa v dobrom zdraví dožijú deväťdesiatky. Všetci by sme si priali, aby si dôchodcovia v dobrom zdraví užili dôchodok čo najdlhšie, ale štát to zaručiť nevie.

Šiestou námietkou je tvrdenie expremiérky Ivety Radičovej, že radšej treba zvýšiť osobný mzdový bod pre matky počas obdobia ich starostlivosti o deti. Toto avšak nie argument proti, je to argument, že mnou navrhnutý rodičovský bonus nestačí na odstránenie diskriminácie matiek na dôchodku. S tým na 100 percent súhlasím, a preto som do ústavy presadil aj ďalší princíp, podľa ktorého nikto nesmie byť vo výške dôchodku diskriminovaný z dôvodu starostlivosti o dieťa. Práve riešeniu tohto problému sa chcem v budúcom roku venovať. Myslím si, že návrhy Ivety Radičovej sú krokom správnym smerom.

Poslednou opakujúcou sa námietkou proti schválenej reforme prvého piliera je skutočnosť, že sme zaviedli právo odchodu do dôchodku po 40 odpracovaných rokoch. Aj toto je realizácia ústavného práva, ktoré som do ústavy presadil v roku 2020. Námietka nespochybňuje samotnú skutočnosť, že niekto môže po 40 odpracovaných rokoch odísť do dôchodku, ale fakt, že takýto človek bude mať dôchodok krátený menej ako ten, ktorý odíde na bežný predčasný dôchodok. Podľa mňa je to však fér, pretože nárok na bežný predčasný dôchodok vzniká po 15 odpracovaných rokov. Je podľa mňa fér, ak je človek so 40 odpracovanými rokmi o trochu zvýhodnený oproti človeku, ktorý odpracoval iba 15 alebo 20.

Nazdávam sa, že mnou vyššie uvedené argumenty odpovedajú na najčastejšie námietky proti rodičovskému bonusu. Nechcem sa však vyhnúť ani ideologickej kritike. Chápem, že sa liberálom a progresívcom rodičovský bonus nepáči. Je to totiž prvok, ktorý systémovo obnovuje medzigeneračnú solidaritu. Štát postupne prestáva ekonomicky trestať rodičov za to, že s láskou vychovali svoje deti, ktoré solidárne platia svojimi odvodmi dôchodky pre všetkých dôchodcov – aj tých so zdravotne postihnutými deťmi, aj tých bezdetných – a tak je to správne.

Ako však preukázal už nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Gary Becker, ľudia majú sklon prestať s aktivitou, ktorá je ekonomicky trestaná. Od rodičovského bonusu si nesľubujem, že zvráti demografický vývoj na Slovensku. Môže však zmierniť demografický pokles, pretože z ekonomického hľadiska budeme matky na dôchodku menej trestať za to, že s láskou vychovali svoje deti.