Domestikované školstvo

Autor je analytik INESS

Obce a mestá zriaďujú na Slovensku skoro 2 000 základných škôl. V nich predstavujú výkonnú moc starostovia, ktorí prostredníctvom riaditeľov škôl ovplyvňujú fungovanie vzdelávania v obciach a mestách. Riaditelia sú teda tou úrovňou riadenia, ktorá by mala byť zodpovedná za to, ako to na školách vyzerá.

Už bolo veľa popísané o tom, aké všetky možné prekážky, regulácie a byrokracia zväzujú fungovanie škôl. S touto interpretáciou problémov v školstve však nesúhlasia všetci. Z času na čas zaznie argument, že ak by riaditelia a učitelia naozaj chceli, tak aj v dnešnom systéme sa dá uspieť a priniesť inovácie do vzdelávania. A skutočne. Dôkazom sú desiatky výborných škôl, ktoré na Slovensku poskytujú kvalitné vzdelanie vybočujúce zo zabehnutých koľají šedého priemeru. Tento argument implikuje, že za zlý stav školstva okrem prekážok zo strany štátu môže aj nedostatočná iniciatíva a aktivita samotných škôl, za ktorú nesú zodpovednosť riaditelia.

S pozorovaním sa dá súhlasiť, ale už menej s identifikovanou príčinou. Aj samotná pasivita riaditeľov je totiž do značnej miery ovplyvnená ekosystémom, v ktorom fungujú. Ekosystém dokáže mať veľký vplyv na motiváciu byť aktívny. Zoberme si príklad súkromného sektora. Na tejto planéte neexistuje iný človek, ktorému by viac ležal na srdci osud konkrétneho podniku, fabriky alebo obchodu, než je jeho vlastník. Nikto nepociťuje takú motiváciu byť aktívny, hľadať nové zlepšováky a odstraňovať nedostatky ako on. Každý deň vstáva a ide spať s myšlienkou, čo sa dá zlepšiť. Jeho budúci život je totižto priamo zviazaný s úspešnosťou jeho podniku. To je motor kapitalizmu. Dobre nastavený ekosystém.

Toto až tak neplatí v prípade riaditeľov verejných škôl. Oni nie sú vlastníci školy. Oni sú len dočasní správcovia, ktorých navyše vyberajú iní dočasní správcovia – starostovia a školská rada. A ako všetci dočasní správcovia, aj riaditelia zvyknú mať krátkodobejší horizont uvažovania a menej intenzívnu motiváciu veci meniť. Ich budúci život nie je až tak priamo zviazaný s úspešnosťou školy. Tej sa môže dariť a riaditeľ bude napriek tomu vymenený. Alebo môže škola stagnovať, ale ak nebude robiť príliš veľké vlny, tak sa tam udrží do dôchodku.

Toto však nie je jediný nedostatok ekosystému, ktorý negatívne vplýva na aktivitu riaditeľov. Riaditelia verejných škôl sú dočasní správcovia, ktorí navyše žijú v domestikovanom prostredí, kde veľkú časť ich agendy prebral na seba štát. Prečo by mal riaditeľ budovať vzdelávaciu filozofiu školy, keď máme Štátny pedagogický ústav, ktorý produkuje štátne vzdelávacie programy, kde je opísané, ako má vyzerať správny obsah vzdelávania? Prečo by mal riaditeľ aktívne manažovať učiteľov, dávať im spätnú väzbu a pomáhať im vytvárať vzdelávacie materiály, keď všetci splnili náležitosti pedagogickej spôsobilosti a prešli magisterským vzdelaním druhého stupňa na pedagogickej fakulte? Prečo by ich mal kontrolovať, či si robia poriadne prácu, keď máme Štátnu školskú inšpekciu? Prečo by ich mal špeciálne motivovať a rôzne odmeňovať, keď drvivá väčšina platu je determinovaná tabuľkami, ktoré sa schvaľujú na ministerstve školstva? Alebo prečo by mal priebežne kontrolovať úroveň vedomostí žiakov svojej školy, či náhodou niektorí nezaostávajú, keď štát organizuje Testovanie 5 a 9 všetkých žiakov?

Toto všetko, samozrejme, neznamená, že riaditelia nemôžu v každej z týchto aktivít vyvíjať iniciatívu. Môžu a niektorí super aktívni to aj robia. Ale prečo by to mal robiť zvyšok? Žijú roky, dekády v prostredí, ktoré ich domestikovalo. V evolučnom žargóne, došlo k domestikačnému transferu, keď domestikant preniesol niektoré svoje funkcie na domestikátora, a tým postupne stratil časť svojich schopností. Inak povedané, „zhlúpol“.

V evolučnej biológii je klasickým príkladom mozog psa, ktorý je o 20 percent menší než mozog vlka s rovnako veľkou hlavou. Časť kognitívnych funkcií psov prešla domestikačným transferom na ľudí. Pred tým, ako sa začnete vysmievať svojmu psovi, je potrebné napísať, že aj veľkosť mozgu ľudí sa za posledných 3 000 rokov značne zmenšila. Naším domestikátorom je kultúra v širokom slova zmysle. Stále viac a viac funkcií prenechávame „kolektívnej inteligencii“.

Niečo podobné sa tak deje aj pasívnym riaditeľom škôl, ktorí sú v domestikovanom prostredí. Veľa priestoru pre ich iniciatívu a aktivity prebral na seba nejaký zákon, kontrolór, vyhláška, inštitúcia či tabuľka. A degradovala ich do menej náročnej úlohy úradníkov, ktorí zabezpečujú, aby sa neporušoval zákon, aby sa kúrilo a svietilo.

Tento problém sa naplno obnaží, keď sa pozrieme, ako sú manažované iné školy, ktoré majú svojho vlastníka a sú úplne odrezané od domestikačného balíka. Ide spravidla o súkromné školy alebo celé siete škôl, ktoré majú do posledných detailov premyslenú svoju vzdelávaciu filozofiu, systém riadenia a motivovania učiteľov a spätnej väzby pre žiakov. A je jedno, či ide o silno štandardizované školy à la McDonald’s, kde je každý aspekt pod dohľadom aktívneho riaditeľa. Alebo o voľnomyšlienkárske školy à la škola hrou, kde deti demokraticky spolurozhodujú o chode školy, o svojom vzdelaní a učitelia sú len sprievodcovia. Dôležité je, že niekto sa zamyslel nad tým, ako má škola fungovať, a vytvoril systém. Že to, ako funguje škola, nie je len výsledkom samospádu a spoliehania sa na niekoho tam vonku. Na domestikátora.