Toto je ďalší Kuciak a Kušnírová. Teraz sa ukáže, či Slovensko dokáže súcitiť aj s LGBTI ľuďmi

Je čas priznať si, že tu sú ľudia, ktorých ženie nenávisť. Nie je ich málo a ako spoločnosť sme to príliš dlho zľahčovali.

Je čas priznať si, že sme neurobili dosť pre to, aby nedošlo k vražde dvoch mladých ľudí.

Aspoň teraz by sme mali urobiť všetko pre to, aby sa to neopakovalo.

Nedovoľme, aby nás opantala panika a túžba po pomste. Nedovoľme, aby sme chceli všetko príliš rýchlo vyriešiť a nájsť vinníkov. Potrestať ich a potom si spokojne povedať, že inak je všetko v poriadku. Lebo nie je a musíme sa tak konečne začať aj správať.

Blázni, ktorí chcú vraždiť, sú všade. Nie sme v tom výnimkou. Jeden vrah, ktorý sa pripravoval na svoju zvrátenú misiu, ešte neznamená, že to je choroba celej spoločnosti. Aj jeden vrah však stačí na to, aby sme sa zobudili.

Streľba v Teplárni a manifest mladého šialenca musia priniesť zásadné reakcie a nové opatrenia. Ale nielen to. Musia znamenať aj priznanie, že máme problém.

Ešte chce niekto hovoriť, že utlačovanou skupinou sú tu väčšinoví kresťania? Ešte chce niekto hovoriť, že máme pod kontrolou pravicových extrémistov? Ešte chce niekto tvrdiť, že treba viesť kultúrne vojny? Naozaj?

Tu sa na ulici reálne strieľa. Ale nielen to. Ľudia z menšín a tí zo židovskej a z LGBTI sú prví na rane, zažívajú útoky denne. Na internete, ale aj na ulici. Doteraz to nikdy neprerástlo do vraždenia, ale agresivita tu bola.

Opýtajte sa Rómov, ako sa žije im. Oni rasizmus zažívajú odjakživa a väčšina spoločnosti sa tvári, že to je iba ich problém.

Opýtajte sa cudzincov, či vždy cítia iba našu príslovečnú slovenskú pohostinnosť.

To nutne neznamená, že Slovensko je rasistickejšia krajina než iné. Ale v porovnaní so spoločnosťami, ktoré obdivujeme najviac, máme reálny problém s inakosťou a neznášanlivosťou. A najmä: odmietame si ho priznať.

Menšinovú vládu Eduarda Hegera, Igora Matoviča a Borisa Kollára držia pri živote ľudia, ktorí sa vedome prihlásili k fašistom. Posledné týždne nás presviedčali, že na tom nie je nič čudné. Ale je. Ľudia, ktorí sa do parlamentu dostali s programom plným nenávisti a radikálnych riešení, sú súčasťou problému. Sú jeho vlajkonosičmi.

Ak si ani teraz vládni politici neuvedomia, že udržanie ich moci nestojí za to, aby pomáhali radikálom, je najvyšší čas, aby sme im to jasne povedali my. Dejiny sú plné dôkazov, že s radikálmi sa nedá hrať na kamarátov. Neexistuje scenár, že si od nich iba beriete hlasy pre vaše vládnutie, ale neberiete zodpovednosť za ich nenávisť a zlo.

A teraz veľmi konkrétne:

Politici, ktorí šírili nenávistné reči o menšinách, sa musia dostať pod tlak a nemôžu v tom pokračovať.

Fašisti musia znovu zaliezť do kúta a poznať viac policajné cely ako vládne salóny.

Tajná služba zlyháva v tejto krajine od začiatku, ale teraz sa už musí niečo stať. Čo robila SIS, keď nevedela o tomto vrahovi? Kde boli, keď sa chystal na svoj útok a spisoval svoj manifest? Možno je už na čase priznať si, že ak naša tajná služba rieši, ako oslobodiť svojho bývalého riaditeľa z obvinení a rozohráva hry v polícii a iných orgánoch štátnej moci, berie jej to čas, motiváciu aj schopnosti predchádzať naozajstným spoločenským hrozbám.

Dnes záleží na každom slove, geste a na každej reakcii. Práve teraz rozhodujú politici, ako z tejto hroznej vraždy vyjdeme. Celú noc vládni politici mlčali, to sa ešte dá pochopiť, lebo nikto nechce robiť unáhlené závery. Ale teraz už musia povedať, že to je aj ich problém, a nestačí iba poslať jedno odsudzujúce vyhlásenie. Je to oveľa väčší problém, musia urobiť omnoho viac.

Štát musí urobiť všetko, čo je v jeho silách, aby sa tu cítil bezpečne každý jeden človek. Je jasné, že sa nedá zabrániť všetkým zločinom, ale aspoň by sme ich nemali hecovať a zametať im cestu.

Keď zavraždili Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú, Slovensko zareagovalo ako slušná krajina. Sami seba sme vtedy prekvapili, lebo do ulíc vyšli desaťtisíce ľudí a zrazu bolo počuť aj mlčiacu väčšinu.

Na chvíľu to vyzeralo, že sme sa z toho poučili. Dokonca sa zdalo, že to pochopili aj politici. Robert Fico musel odísť a ostatní sa predháňali, aby nás presvedčili, že to pochopili.

Dnes je všetko inak. Fico rastie a v ďalšej vláde už znovu môže byť aj on. A súčasná vláda rieši iba seba, blúzni o kultúrnych vojnách a Matovič priamo útočí na novinárov, liberálov, progresívcov a opakovane ukazuje prstom aj na ľudí z komunity LGBTI.

Toto je podobne zlomová situácia ako vtedy. Je čas, aby sme sami seba prekvapili a ukázali, že sme lepší, než to vyzerá v bežný deň. Je čas ukázať, že vražda dvoch mladých ľudí v nás všetkých preberie slušnosť a rozhodné odmietnutie nenávisti, agresivity a zloby.

Je čas ukázať, že väčšina nemá problém s menšinami a prejaví súcit a zdravý hnev aj po vražde ľudí z LGBTI komunity. Nie je to samozrejmosť, lebo roky nás mnohí ľudia z cirkvi, politici, ale aj naši priatelia, spolužiaci, susedia presviedčajú, že sú zvrátení, nebezpeční, iní. Nie je to pravda. Sú presne takí ako všetci ostatní. Sú to ľudia a taká musí byť aj naša reakcia.