33 rokov po: Byť vtipným za každú cenu sa nedá, doplatili na to aj Marcin s Krausom. Lasica so Satinským boli výnimkou, tvrdí Peter Rázus

PETER RÁZUS (1954) začínal ako herec, počas revolúcie v novembri 1989 spoluzakladal prešovskú VPN. Od roku 1981 sa venuje kreslenému humoru, od roku 2011 organizuje súťaže a výstavy domácich aj zahraničných autorov kresleného humoru pod názvom Kýchanie mozgu, v roku 2017 s kamarátmi v Prešove založili stálu Galériu kýchania mozgu.

V seriáli 33 rokov po revolúcii prinášame počas novembra rozhovory s osobnosťami, v ktorých opisujú svoje životy za komunizmu a zároveň hodnotia, kam sa dostalo dnešné Slovensko v jednotlivých oblastiach.

Na akom humore ste vyrastali?

Na kvalitnom. Na Voskovcovi a Werichovi, na Lasicovi so Satinským, na bratoch Justovcoch, na Šlitrovi so Suchým, k tomu patrili Jan Vodňanský a Petr Skoumal, Zdeněk Svěrák, Ladislav Smoljak, Miroslav Horníček, Jiří Šebánek a viacerí ďalší.

Dobrý humor však zjavne prežíva v každej dobe. Aj dnes nám časť vládneho establišmentu poskytuje dostatok dôvodov na kýchanie mozgu. Inšpirácie je priam prebytok. Dokonca by som povedal, že niektorí politici humoristom výrazne konkurujú.

Čo robili vaši rodičia?

Pracovali v obchode. Brat, žiaľ, zomrel, takže som vyrastal ako jedináčik. K humoru mala blízko celá rodina, často sme si zo seba uťahovali. Mali sme radi kultivovanú zábavu a recesiu.

Kto vás priviedol ku kreslenému humoru?

Fedor Vico, najmä jeho výstava Dereš Fedora Vica, ktorá sa v Prešove konala v roku 1968 alebo 1969. Šlo o súbor obrázkov, ktoré predtým vyšli v Roháči. Hlavným hrdinom bol Jánošík, ktorý komentoval spoločenský aj politický život.

A zapáčila sa mi aj kniha Recesník od Mariána Vaneka, ktorá sa venovala čiernemu humoru. V 70. rokoch sme zase s Borisom Farkašom, Ľubomírom Štávorským a Jožom Matejkom založili Hlas, čo bol fanklub Horníčka, Lasicu a Satinského.

Vychádzali rôzne zaujímavé časopisy. Okrem najznámejších ako Roháč a Dikobraz nás bavila Revue svetovej literatúry a príloha Mladej tvorby s názvom Infarkt. Prispievali tam Lasica, Satinský, Popovičovci, Vlado Bednár, Stano Dančiak, Mikulíkovci a mnohí ďalší.

A dostali sme sa aj k zahraničným časopisom ako Harakiri z Francúzska, Pardon z Nemecka či Punch z Veľkej Británie. Tam všade sme nasávali aj kreslený humor. Fascinovalo nás, ako sa na malej ploche niekoľkých centimetrov štvorcových dá vypovedať niečo, na čo by inak bolo treba napísať niekoľko strán.

Ako ste vnímali socialistický režim, z ktorého si humoristi zvykli uťahovať niekedy v inotajoch, inokedy otvorene?

Dospievali sme v 70. a 80. rokoch, čiže sme už nezažili perzekúcie, zatvárania a popravy, aké sa diali v 50. rokoch. Možno sme v Prešove neboli pod takým dohľadom cenzorov ako kolegovia z Bratislavy, ale v tamojšom dome kultúry sme mali solídny priestor na realizáciu.

Niektorí humoristi na Slovensku robili ideologický humor a vysmievali sa z kapitalistického Západu, ktorý údajne ohrozuje náš krehký socializmus, čiže boli otvorene prorežimní. Ani nemá zmysel ich menovať, ich mená sú zabudnuté. Na ich kresbách sa smiali akurát tak členovia strany.

Na istý čas tomu podľahli aj časopisy Roháč a Dikobraz. Mnohí autori kvalitného kresleného humoru sa tak strácali medzi balastom. Napríklad Vlastimil Zábranský či Ondrej Zimka.

U mnohých autorov zase bolo potrebné čítať medzi riadkami. V tom boli výborní Fedor Vico, Miroslav Barták alebo Vladimír Renčín. Dokázali si krásne strieľať z čias, v ktorých žili, a zároveň to ukrývať do inotajov. Bol to inteligentný, náročnejší, ale skvelý humor.

Komunistov humor mimoriadne dráždil. V roku 1969 vyšla skvelá kniha Tisíc a jeden vtip. Jej autor Ján Kalina sa za ňu dostal do väzenia. Knihu redigovala Hilda Holinová, ktorá mi povedala, že za ňu musela naklusať na Ústredný výbor KSČ, kde ju znosili pod čiernu zem.

Komunisti na to mali vyčlenených