Denník N

Bojoval medzi francúzskymi partizánmi, vyznamenali ho ocenením z čias Napoleona

Ondrej Bubniak. Foto - archív
Ondrej Bubniak. Foto – archív

Aktualizované 14:15 Počas druhej svetovej vojny bojoval Ondrej Bubniak na strane francúzskych partizánov, oslobodzoval koncentračný tábor a zúčastnil sa operácie Overlord. Francúzsko mu v piatok udelilo štátne vyznamenanie.

Vo svojej rodnej dedinke Dúbrava neďaleko Liptovského Mikuláša víta Ondrej Bubniak návštevy ľúbozvučným stredoslovenským nárečím, ale nezabudne ich z času na čas prekvapiť aj plynulou a doteraz krásnou francúzštinou. Aj napriek tomu, že si už od konca vojny svojou druhou materinskou rečou nemá veľa príležitostí pohovoriť.

Jednou z tých posledných príležitostí boli listy – písal si ich roky po skončení vojny s francúzskym kamarátom a konškolákom Christiánom. Odchádzali do odboja spolu a prežili v ňom momenty, ktoré ľudí navždy spoja.  

Naposledy využil schopnosť dohovoriť sa po francúzsky v Normandii, kam ho vlani ako jedného z vtedy štyroch posledných Slovákov, ktorí sa zúčastnili oslobodzovania Francúzska, pozvali na slávnostnú spomienku k 70. výročiu operácie Overlord. On sa do nej zapojil hneď na druhý deň po jej vyhlásení. Dnes je Ondrej Bubniak posledný zo Slovákov, ktorí bojovali vo francúzskom odboji medzi francúzskymi partizánmi.

„Mal som osem mesiacov, takže si nepamätám na cestu,“ hovorí veselo Ondrej Bubniak, keď začína rozprávať svoj slovensko-francúzsky príbeh.

Foto - TASR
Foto – TASR

Rozhodoval sa srdcom

V roku 1924, len krátko po jeho narodení, odchádzali s bratom a matkou za otcom, ktorý sa v čase hospodárskej krízy rozhodol vďaka svojej dobrodružnej povahe hľadať si prácu v krajine oveľa vzdialenejšej než iní. Našiel ju nakoniec vo francúzskych uhoľných baniach.

Z raného detstva si Ondrej spomína na život plný cestovania. Otec ako baník často menil miesto pôsobenia a s ním aj celá rodina. Ako chlapca ho vtedy zaujímalo spoznávať a sledovať krajinu.

Nakoniec na dlhší čas zakotvili v mestečku Saint Leonard de Noblant. Páčila sa mu tamojšia pahorkatá krajina, ktorá bola ako stvorená na bláznenie s kamarátmi.

Študoval tam na gymnáziu a v limuzínskych horách neskôr pôsobil ako odbojár. K partizánom odišiel dobrovoľne. Dodnes nepovažuje svoje rozhodnutie za hrdinstvo, hovorí, že sa rozhodoval srdcom.

Do odboja na bicykloch

„Bol som už mládenec, devätnásťročný. Ale otec mi veril, lebo som bol vždy šikovný. A vidíte, mal pravdu,“ usmieva sa, keď spomína na svoj odchod do odboja.

V mysli mal celkom živo atmosféru, aká v krajine panovala, keď Hitler dobyl a okupoval Francúzsko. Nikto vtedy nerozumel,  prečo sa rozhodol spolupracovať s nepriateľom a na čelo kolaborantskej vlády vo Vichy sa postavil dovtedajší francúzsky národný hrdina maršál Phillipe Pétain, ktorý sa počas prvej svetovej vojny vyznamenal v ťažkých bitkách pri Verdune pri obrane svojej krajiny.

Medzi mladými v okupovanom Limuzínsku však napriek bezútešnej realite panovalo presvedčenie, že by mali Francúzsko proti nepriateľovi brániť. Stále verili, že Francúzsku pomôžu jeho dávni spojenci.

So spolužiakom Christiánom odišli k maquistom, do partizánskej Organizácie ozbrojeného odboja. „Prišli sme medzi nich do jedného tábora do lesíka, bicykle sme schovali do humna,“ hovorí. Dodnes mu ho pripomína odznak s dvoma pištoľami, ktorý vtedy dostal a s hrdosťou ho nosí na svojom saku.

Partizánsky odznak.

Za ten deň by dali aj život

Hoci partizánov bola oproti nemeckej presile hŕstka, ich výhoda spočívala vo výbornej znalosti terénu. Ondrej Bubniak patrí spolu s letcom Ivanom Schwarzom, ktorý bojoval v britskom kráľovskom letectve, k posledným dvom Slovákom, čo sa zúčastnili operácie Overlord.

Ondrej Bubniak si dobre spomína na pocity, keď sa o vylodení Spojencov dozvedeli. „Keď vyloďovali, na toto sme čakali všetci. A to už bol veľký deň. I svoj život by sme boli dali,“ hovorí.

Zapojili sa hneď na druhý deň. Ich úlohou bolo zastaviť postup nemeckej divízie, ktorá prichádzala zneškodniť Spojenecké vojská.

Bol to boj Dávida s Goliášom. So svojou úlohou si ich skupinka poradila svojsky.

„Zabránili sme tú obrnenú nemeckú divíziu, nie bojom. Vyhadzovali sme do vzduchu mosty. A museli sme strážiť, aby ich nedali dokopy a tadiaľ neprechádzali.“

Angličania ich prosili, nech postup nepriateľa zdržia sedem dní. „To bolo dosť, najmä proti takej presile. A my sme ich zdržali desať. Za to už na konci vojny veľmi ďakovali,“ usmieva sa.

Stretnutie v koncentračnom tábore

Keď dnes spomína na svoje partizánčenie, hovorí, že ich napriek ťažkým chvíľam nikdy neopustilo šťastie. Ani vtedy, keď pri jednej prieskumnej ceste zajali Ondreja Bubniaka nemeckí vojaci.

Po prvýkrát šťastie zaúradovalo vtedy, keď si v jeho dokladoch nevšimli založenú partizánsku legitimáciu. Vyšetrujúcemu dôstojníkovi padlo do očí čosi iné.

Paradoxne mu život zachránilo jeho jediné spojenie s domovinou. „Čo to je za štát, že Československo?“ pýtal sa ho zvedavo. „To nie ja, to francúzske úrady,“ vysvetľoval mu, ako sa vyhováral, že je občanom vtedy neexistujúceho štátu.

Zázrakom bolo, že mladému chlapcovi dôstojník uveril, že nemá s partizánmi nič spoločné a do lesa sa skryl, keď utekal pred streľbou.

Najkrajším zážitkom bolo, keď v júli 1944 oslobodzovali koncentračný tábor zriadený na území Francúzska pre politických odporcov. Jeho kamarát Christián prežíval ťažké dni, len pred niekoľkými mesiacmi mu gestapo odvlieklo otca.

„Ten tábor bol trinásť metrov od mestečka Limoges, veľkého ako Bratislava pred vojnou. To bolo ešte obsadené nemeckou posádkou, 42-tisíc Nemcov a z toho 22-tisíc esesákov. My sme však odpílili telefón, hliadka sa vzdala,“ hovorí.

Na nákladných autách odvážali desiatky ľudí. A medzi nimi našiel Christián svojho otca. Zvyšné dni vojny strávili vo francúzskom odboji bok po boku. Spolu potom oslávili aj koniec vojny, medzi francúzskych partizánov prišli aj Spojenci.

Dva životné návraty

Za ich zásluhy v odboji dostala celá rodina Ondreja Bubniaka ponuku na francúzske občianstvo. Ondrej bol vždy zvedavý aj na rodné Slovensko. Keď jeho otec vážne ochorel, bolo rozhodnuté, že sa celá rodina vráti domov.

Od veľvyslanca Francúzskej republiky na Slovensku Didiera Lopinota si v piatok prevzal Ondrej Bubniak Rad Čestnej légie. FOTO - TASR
Od veľvyslanca Francúzskej republiky na Slovensku Didiera Lopinota si Ondrej Bubniak v piatok prevzal Rad Čestnej légie. FOTO – TASR

Ešte v odboji ho vždy bavila orientácia v priestore a mapy – doma kreslil tie banské, stal sa zememeračom.

Do Francúzska sa v spomienkach vždy rád vracal a nezabudlo naňho ani Francúzsko. V piatok mu udelili štátne vyznamenanie, ktoré má mimoriadne dlhú tradíciu. V roku 1802 ho zriadil ešte Napoleon.

Na snímke francúzske štátne vyznamenanie Rad Èestnej légie, ktoré udelil francúzsky ve¾vyslanec Didier Lopinot pánovi Ondrejovi Bubniakovi 27. novembra 2015 v Bratislave. Slovenský vojnový veterán sa pridal k francúzskym odbojárom a po vylodení vyhadzovali do povetria železnièné a cestné mosty a bránili presunu nemeckých jednotiek k miestu vylodenia spojencov. Potom oslobodzovali väzòov v zajateckých táboroch. FOTO TASR - Martin Baumann
Foto – TASR

Rad Čestnej légie je najvýznamnejším francúzskym vyznamenaním, prežil všetky spoločenské zmeny, ktorými prešlo počas nasledujúcich storočí Francúzsko. Udeľuje sa nielen domácim, ale aj cudzincom, ktorých činy mali pre krajinu mimoriadny prínos.

Spomienky na mladosť ožili pre Ondreja Bubniaka v plnej sile ešte minulý rok. Ako 91-ročný sa vybral so svojimi blízkymi po do Normandie, kam ho pozvali ako jedného z posledných veteránov.

Zážitkom bolo preňho nielen stretnutie so štátnikmi, ktorí im osobne gratulovali – francúzskym prezidentom Francoisom Hollandom, americkým prezidentom Barackom Obamom či anglickou kráľovnou Alžbetou, ale aj stretnutia s poslednými spolubojovníkmi.

„Vrátil som sa vtedy v čase na chvíľku späť. Bol to taký životný pocit,“ hovorí.

Teraz najčítanejšie