Primátor Bratislavy Vallo: Nenávisť neosedláte, nakoniec zničí aj vás

Medzi mnohými včerajšími výzvami som si prečítal aj to, aby sme už nehovorili o vrahovi a jeho motivácii spáchať úkladnú vraždu, ale aby sme hovorili o jeho obetiach. Pretože ich by mala naša spoločnosť poznať, im sme to všetci dlžní, oni si to zaslúžia.

Juraj a Matúš, prepáčte! Ako spoločnosť sme nedokázali ochrániť vaše životy pred zhmotnenou nenávisťou.

Bolo by však chybou uspokojiť sa s tým, že vaša poprava bola iba aktom šialenca. Umožnila ho aj atmosféra v spoločnosti, ktorá stále pripúšťa, že nenávidieť členov LGBTI alebo akejkoľvek inej komunity či menšiny je v poriadku. Táto atmosféra sa tu neobjavila len tak, z ničoho nič. Vytvárali ju a pomáhali jej rásť konkrétni ľudia, ktorí sa na tom nehanbia získavať lacné politické body. Na vás všetkých, ktorí práve chystáte ďalší jedovatý status alebo tlačovku, sa teraz obraciam.

Som nahnevaný, cez slzy sa mi tlačí hnev a cítim, že treba povedať DOSŤ.

Koľko výziev ešte máme dať, koľko príkladov nenávistných útokov ešte treba zažiť? Na koľkých koncertoch, zhromaždeniach a pochodoch sa máme zúčastniť? Koľko prosieb máme ešte vyslať, aby ste sa spamätali?

Na to, že nenávisť z vašich slov a textov môže prejsť do reality, upozorňujeme už dlho. Máme kopec príkladov z dávnej aj nedávnej minulosti, denne čítame o nich na internete, naše deti sa o tom učia na dejepise, každý rok si to pripomíname pri pamiatke holokaustu. Naozaj sme to potrebovali zažiť aj v realite? Naozaj museli dvaja nevinní mladí ľudia zomrieť, aby sme to začali brať vážne?

Juraj a Matúš boli zavraždení vinou nenávistných slov a výziev, aké púšťate aj vy. A vy ani nedokážete nahlas vysloviť meno ich komunity? Je to LGBTI+.

Prestaňte už, prosím, deliť spoločnosť, nájdite si iný zmysel svojej práce. Naša spoločnosť ani naše komunity už viac nesmú byť vašim terčom. Hovoríte o novinárskych prostitútkach, liberálnych fašistoch, chcete dávať dole novinárov, nadávate na bratislavskú kaviareň. Hovoríte, že Slovensko sa začína za Zlatými pieskami a v našom meste nevieme, čo je život.

Juraj a Matúš, hoci zomreli mladí, však o ňom vedeli viac ako vy. Vyrovnávali sa s odmietaním, predsudkami, posmeškami, a to len pre svoju inakosť a túžbu žiť dôstojne. Stretávali sa vo svojej obľúbenej kaviarni, lebo len tam boli naozaj prijatí a cítili sa bezpečne.

O toto bezpečie v stredu celá komunita LGBTI v našom meste prišla.

Aby oň neprišli aj ďalšie, žiadam vás, dajte nášmu mestu pokoj!

Nenávisť, ktorú v nebezpečnej koncentrácii produkujete, neosedláte, v konečnom dôsledku zničí aj vás a vaše kariéry, medzitým však zničí kvalitu životov tisícom ľudí a môže nás priviesť až k rozpadu spoločnosti.

My chceme žiť v tolerantnom a otvorenom meste. Neničte, prosím, svojimi jedovatými slovami atmosféru súdržnosti, o ktorú sa tu roky snažíme! Už bolo naozaj DOSŤ.

Dovoľte mi na záver obrátiť sa aj na vás, ​​Bratislavčania, Bratislavčanky. Na vás všetkých ľudí, ktorí v našom meste bývate, pracujete alebo sa sem iba chodíte baviť. Neotvárajte svoje srdcia a mysle nenávisti. Vytesnime ju zo seba, zo svojho okolia aj z nášho mesta. Bude sa nám tu všetkým spolu lepšie dýchať a bezpečnejšie žiť.