Vidíme, že zavraždili dvoch ľudí preto, lebo boli iní, a oni budú rozprávať, aby sme riešili aj bezpečnosť kresťanov. Zostávame nemí. O útoku na Zámockej ulici sa rozprávali reportérka Ria Gehrerová, šéfredaktor Matúš Kostolný a komentátor Martin M. Šimečka.

Existovali queer ľudia za socializmu? 

Šimečka: Samozrejme. Nikto však o nich nevedel. Ako dieťa si vôbec nepamätám, že by to bola téma. Až v dospelosti som zistil, že niečo také sa sem-tam o niekom šušká, ale to bolo všetko, čo som o tom vedel ako človek, ktorý sa tej téme veľmi nevenoval.

Kedy ste to začali registrovať?

Šimečka: Až v roku 1989 sa to začalo trochu stávať témou. Dovtedy to vôbec neexistovalo.

Kostolný: Pred rokom 1989 si nepamätám, že by to bolo výrazné. Bolo mi jasné, že sú medzi nami queer ľudia, ale nehovorilo sa o tom, bolo to tajné. Dlho to bolo aj zákonom ošetrené. Pamätám si jeden intenzívny moment, keď som sám seba prekvapil. Od puberty som si myslel, že som absolútne liberálny, bol som vychovaný vo veľmi liberálnom prostredí.

V roku 1992 alebo 1993 som strávil celé leto v New Yorku, pracoval som tam. Bol som v jednom parku na Manhattane, krásny deň, hrala tam jazzová kapela a predo mnou sedeli na lavičke dvaja muži a bozkávali sa. Videl som to naživo prvýkrát a bol som z toho v jednom momente uhranutý. Z Bratislavy som to nepoznal. Tie tri mesiace v New Yorku boli pre mňa v tomto veľmi intenzívne, pochopil som, že je to absolútne v poriadku.

Ale až v posledných rokoch vidím, že sa aj v Bratislave držia za ruky páry rovnakého pohlavia. Považujem to za veľmi prirodzené a teším sa, že nachádzajú odvahu robiť to aj v takom skostnatenom prostredí, v akom žijeme. Keď som bol mladý, nebola to frekventovaná téma, možno sa o tom šuškalo, snažili sme sa ľudí rozlišovať podľa nejakých znakov, čo sa mi dnes zdá veľmi hlúpe. Bez debaty to nebola taká intenzívna téma ako dnes.

Pre naše deti je to už absolútne bežná vec. 

Kostolný: Absolútne. Obaja moji synovia sú gymnazisti a majú spolužiakov, ktorí o tom úplne normálne rozprávajú. V Bratislave to je už relatívne v poriadku. Za posledné roky, ako hovoria moji synovia, je medzi mladými normálne rozprávať sa o transrodových ľuďoch a o tom, ako človek cíti svoju vlastnú identitu. Moji synovia majú také spolužiačky a spolužiakov.

V našich časoch nebolo nič také možné. Som veľmi rád, že o tom moji synovia hovoria mne alebo svojim starým rodičom. Ten medzigeneračný posun je neuveriteľný, a keď o niečom takom rozprávajú tvoji najmilovanejší synovia, vnuci, je v tom tá najväčšia nádej, že by to mohlo fungovať.

Gehrerová: Ja mám 29 a zo školy si nepamätám nikoho, kto by bol vyoutovaný. Vyrastala som v Bánovciach nad Bebravou, tam som chodila na gymnázium. Pamätám si iba také dohady, kto môže byť gej. Hovorili sme si, že tento chalan si trhá obočie, tak možno nebude heterák. Ale nikto nebol vyoutovaný. Potom som niektorých stretla v Bratislave a už svoju sexuálnu orientáciu prejavovali verejne. Až tu sa odvážili v trochu anonymnom prostredí žiť, ako to cítia.

U nás v rodine sme nikdy neriešili, či je niekto gej, bol predsa taký istý ako ostatní. Prvýkrát, keď som vo svojej blízkosti zaregistrovala queer ľudí, tak to bolo na prázdninách u babky s bratrancom. Extravagantne sme sa spolu líčili a obliekali a chodili sme sa tak prechádzať po dedine. Bol to taký adrenalínový šport. Vtedy som si uvedomila, že môj bratranec je asi queer. Na prázdninách u babky to bol vždy taký závan slobody. Babka bola vždy tolerantná, smiala sa na nás, fotila nás. Vyrástla som v totálne tolerantnom prostredí.

Prejavovala sa v Bánovciach nad Bebravou nenávisť?

Gehrerová: Keď to nebola téma, ani nenávisť celkom nebolo vidno. Pamätám si, že tam bývali pochody kotlebovcov proti Rómom. Ale LGBTI ľudia vtedy neboli témou.

Vnímate za tie roky nejaký posun?

Šimečka: Vnímam ho vo dvoch smeroch. Tá téma sa predsa len otvára. Stáva sa prirodzenou súčasťou nášho života, minimálne vo väčších mestách, ako je Bratislava. Teším sa z toho. Ten druhý posun je však negatívny, prebieha v celom svete. Je to posun k politike nenávisti voči queer ľuďom. Stáva sa z toho výsostná politická téma, na ktorej sa kryštalizuje politika a geopolitika ako taká.

Pred dvomi týždňami, keď Vladimir Putin anektoval tie štyri regióny, mal prejav, v ktorom najprv hovoril o anexii území a vzápätí prešiel do útoku na Západ s tým, že sa pýtal: Chcete, aby sa vaše deti v škole učili, že môžu byť aj rôzne iné pohlavia? Chcete, aby boli vychovávané k vyhynutiu a k deštrukcii? Obviňoval z toho Západ. Čítal som jeho citáty a boli ako cez kopirák podobné slovenskej politickej scéne.

Je tu časť konzervatívnych politikov vo svete so spoločnou témou, ktorá ich dáva dokopy. To, že niektorí konzervatívci v tomto čase nie sú proputinovskí, je až zázrak, ale táto téma ich aj tak hlboko spája. Všetky ich prejavy sú rovnaké.