Jana Shemesh
Vážené čitateľky, vážení čitatelia,
po nenávistnom vražednom útoku pred barom Tepláreň sa na vás iste valí mnoho informácií, ste zmätení, už asi aj unavení, možno aj úzkostní.
Tiež sa vám možno ťažko hľadajú vhodné slová, možno neviete, ako hovoriť so svojimi deťmi, ktoré si len budujú slovnú zásobu, či so staršími príbuznými, ktorí boli zvyknutí na istý typ slovníka.
Možno vám až teraz naplno došlo, aké zraňujúce bolo verejné vyjadrovanie o LGBTI+ ľuďoch – a to zo strany politikov, ale aj iných verejne známych ľudí.
Aj ľudia dennodenne pracujúci so slovom, vrátane redakcie Denníka N, sú v procese učenia sa, ako scitlivovať jazyk, ako byť presní a pritom použiť slová, ktoré sú pre LGBTI+ ľudí prijateľné a aj oni ich používajú.
Veľa tragických udalostí v histórii sa ešte predtým, ako sa skutočne stali, dalo vystopovať z úpadku a vulgarizácie jazyka, z urážlivého pomenúvania istých skupín.
Môže to však fungovať aj naopak. Čím menej vulgárnych, ponižujúcich, zosmiešňujúcich slov budeme počuť alebo čítať na niečiu adresu, tým ťažšie bude pre nás ignorovať jeho pocity a pridávať sa k tým, čo ho chcú ponižovať alebo mu ubližovať.
Nepôjde to hneď a nebude to na jednotku, ale mohli by sme to skúsiť.
Napríklad aj preto, aby sme to uľahčili rodičom LGBTI+ detí, o ktorých si budete môcť prečítať nižšie. Píšem však aj o odvážnych iránskych novinárkach, dávam tip na knihu o láske na život a na smrť medzi dvomi mladými mužmi či na seriál o podvodníčke, ktorej takmer klapol geniálny plán.
Téma týždňa: Sme otrasení, ale musíme sa pozbierať. Pre naše deti
Viem si predstaviť, ako mnohým rodičom stislo srdce, keď počuli, čo sa vlastne stalo na Zámockej ulici v Bratislave a prečo, na koho a kto tam strieľal.
Osobitne rodičom, ktorých deti sú LGBTI+ alebo majú odlišný vzhľad, ktorý tiež dráždi ľudí, čo si myslia, podobne ako vrah zo Zámockej, že hodnotná je len jedna rasa.
Chápem, že v prvotnom šoku a zdesení sa ocitli v bode, keď si naplno uvedomili, že ich pred zlom nebudú vedieť ochrániť, lebo to nie je v ľudských silách. A možno sa z tej beznádeje aj zosypali.
Poznám niekoľko rodičov LGBTI+ ľudí. Niektorí už majú dospelé deti, iní tínedžerov. Z dospelých deti ani jedno už nežije na Slovensku. Aj to je riešenie, ale nie pre každého, aj keď je dosť pravdepodobné, že sa dnes viac ako inokedy javí ako jediné možné.
Tí, ktorých deti sú stále na Slovensku, už majú za sebou aj skúsenosti so šikanou od rovesníkov, ale aj od dospelých ľudí, a áno, aj od príbuzných, a hovorili mi o svojej bezmocnosti, hneve, strachu. Znovu si v hlave prehrávali situácie, keď bolo ich deťom ublížené, keď im prisudzovali isté vlastnosti a hovorili o nich ako o nejakej úchylke, nepodarku.
Ich deti teraz majú mnoho otázok a hoci sú ťažké a nezodpovedateľné, sú títo rodičia radi, že ich kladú, že sa chcú rozprávať. Lebo mlčanie, uzatváranie sa do seba, predstieranie, že je všetko v poriadku, nie sú podľa ich skúseností dobré znaky.
V jednej rodine sa otec presunul na pohovku v hosťovskej izbe, lebo 16-ročná dcéra sa bála spať sama vo svojej detskej izbe. Matka hovorí, že dve noci vedľa seba ležali v posteli, obe hľadeli do tmy, držali sa za ruky a plakali. Slzy tiekli aj otcovi. Ráno, keď sa dievčaťu podarilo zaspať, si rodičia nad šálkou kávy povedali, že sa musia dať dokopy.
Že svojmu LGBTI+ dieťaťu musia ešte viac ako predtým ukazovať lásku a podporu. Že musí vedieť, že je milované, cenené, že má svoje práva, že ho nikto nesmie beztrestne napádať ani urážať. Viem, že preto urobia maximum.
Je to možno už otrepané, ale africké príslovie hovorí, že na výchovu dieťaťa treba celú dedinu. Na to, aby sa LGBTI+ deti cítili bezpečne, bude treba tiež viac ako len odhodlanie ich rodičov.
Napríklad nepredpojatých učiteľov, príčetných politikov, ale aj ostatných rodičov, ktorí svojim deťom nebudú rozprávať o nenávisti, ale budú ich len úplne a bezpodmienečne ľúbiť.
Čo sa podarilo
Už som o tom písala na inom mieste v Denníku N, takže veľmi stručne. Reakcia prezidentky Zuzany Čaputovej na vraždu Matúša Horvátha a Juraja Vankuliča aj jej následná komunikácia ukazuje, že nemusela improvizovať ani sa za pochodu učiť. Bolo to autentické. Od A po Zet.
Čo sa nepodarilo
Taliban dovolil stredoškoláčkam v poslednom ročníku prihlásiť sa na univerzitu a urobiť prijímacie skúšky. Samozrejme, že to má háčik.
Odborov, na ktoré sa mohli prihlásiť, je veľmi málo a prakticky ide len o ošetrovateľstvo, pôrodníctvo a literatúru – jasné, že poriadne scenzurovanú.
Mladým Afgankám nech ani len nenapadne, že by sa mohli stať lekárkami, novinárkami, ekonómkami, veterinárkami či agronómkami. To všetko sú nebezpečné povolania, lebo ženám prinášajú nezávislosť a nedržia ich doma.
Navyše, vzdelávacie plány Talibanu smerujú k tomu, že na univerzity sa bude hlásiť čoraz menej dievčat. To preto, že hnutie ruší aj stredné školy a mnoho dievčat nesplní podmienku minimálne dosiahnutého vzdelania na zápis na univerzitu.
Ženy, ktoré zaujali
Nilúfár Hamídíová je iránska novinárka, ktorá ako prvá informovala o smrti 22-ročnej Mahsy Amíníovej. Dostala tip, že leží v kóme v nemocnici, a odfotografovala jej zarmútených rodičov, ako sa podopierajú na chodbe pred jej izbou. Fotku potom zverejnila na svojom instagrame. O pár dní ju prišla zobrať polícia, instagramový účet už nemá.
Jej advokát potvrdil, že ju držia vo väznici Evín, kam posielajú politických väzňov a kde sa minulý víkend odohrala väzenská vzbura. Tí, čo Evín prežili, hovorili o hroznom mučení, sexuálnom násilí, ale aj o psychologickom nátlaku na príbuzných väzňov, aby svojich blízkych verejne odsúdili.
Hamídíovej kolegyňa Elahe Mohammadiová sa zase vybrala na pohreb Amídíovej. Zatkli ju ešte cestou, preventívne, aby nemohla informovať verejnosť. Tiež je vo väzení, jej rodina nemá o nej žiadne informácie.
Aj na Západe známa fotografka Yalda Moaieriová zase fotila protesty v Teheráne, ktoré vypukli po tom, čo sa rozšírilo, že Mahsu Amíníovú tak dobila mravnostná polícia, že jej pri úderoch na niekoľkých miestach praskla lebka. Zobrali ju rovno z ulice, naložili ju do podobnej dodávky ako Amíníovú a priviezli do väzenia Gharčak na predmestí Teheránu.
Nachádza sa v bloku so ženami odsúdenými za najhoršie zločiny. Je ich tam okolo tristo a k dispozícii majú len päť toaliet. Fotoreportérka sa bojí okrem svojho zdravia aj o bezpečnosť, lebo sa objavili prípady, keď vedenie väznice proti nej huckalo najagresívnejšie väzenkyne.
Od začiatku protestov proti smrti Amíníovej uväznil iránsky režim zhruba tridsiatku ľudí z médií. Asi polovicu z nich tvoria ženy, ktoré podobne ako tri vyššie spomenuté zobrali rovno z práce či z bydliska. O ich osudoch sa vie ešte menej, je však zrejmé, že sú v ohrození života.
Tri spomínané novinárky písali a zaznamenávali príbehy žien, ktoré doplácali na také fenomény ako domáce násilie, detské manželstvá či stredoveké tresty ako napríklad kameňovanie za neveru.
Dnes na vlastnej koži pociťujú, aké je to byť ženou bez práv, bez slobody, v rukách niekoho, kto si myslí, že je nad zákonom a len on určuje pravidlá.
Stojí za prečítanie
V tejto rubrike zväčša odporúčam aktuálne novinové texty, dnes to však bude kniha. Hoci vznikla pred viacerými rokmi, zdá sa mi vhodné ju v týchto dňoch pripomenúť.
Navyše, je krásne napísaná a je o láske. Vášnivej, drsnej, neočakávanej, vo veku, keď ľudia neuznávajú kompromisy a chcú všetko alebo nič.
Americký spisovateľ André Aciman v knihe Call Me by Your Name (vyšla aj v slovenčine, v Slovarte ako Daj mi tvoje meno) opisuje príbeh letnej romance dvoch mladých mužov v Taliansku v 80. rokoch minulého storočia. Ako to s takými láskami býva, netrvala dlho a jeden z protagonistov sa napokon rozhodol, že bude viesť dvojitý život. Oficiálny s manželkou a deťmi a paralelný, živený spomienkami na vášeň, ktorá trvala len šesť týždňov.
Hoci sa uvádza, že ide o knihu z kategórie mladí dospelí, pokojne si ju môžu prečítať aj oveľa starší dospelí. Napríklad aj preto, aby sa dozvedeli, ako sa na náhle a intenzívne vzplanutie jedného z páru pozerali jeho rodičia.
Seriál, ktorý odporúčam
Minulý týždeň prepustili z väzenia podvodníčku ruského pôvodu Annu Sorokinovú, ktorá dokázala presvedčiť newyorskú smotánku, že je dedičkou bohatej nemeckej rodiny.
Vo svojej role bola taká dokonalá, že vedela oklamať popredných bankárov či obchodníkov s umením. Tým, rovnako ako jej priateľom a priateľkám, dosť dlho neprišlo čudné, že jej nikdy nefungovala kreditka, že bankové prevody z jej banky trvali nekonečne dlho a že ju vlastne nikdy a nikde nevideli platiť, hoci bola vždy luxusne oblečená, bývala v parádnom hoteli a jedávala v najlepších reštauráciách.
O Sorokinovej vystupujúcej pod oveľa „aristokratickejšie” znejúcim menom Anna Delvey, nakrútil seriál Netflix. Dal mu meno Inventing Anna a podvodníčke, ktorá sa rada predvádzala na sociálnych sieťach, splnil jej sen byť slávnou. Tiež jej to pomohlo splatiť časť dlhov.
Sorokinová verná svojej povesti teraz obchádza televízie, naposledy napríklad CNN, a úplne vážne tam hovorí, že si zaslúži druhú šancu. Možno jej to ešte niekto uverí, na Netflixe však veľmi dobre ukázali, ako fungovali jej triky, a tak sa azda ľudia poučia.
Sorokinovú v seriáli stvárnila jedna z najtalentovanejších herečiek mladšej generácie Julia Garnerová, ktorú preslávil aj ďalší zo seriálov Netflixu Ozark.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
