Človek človeku psíkom. Alebo ako Boris Kollár zotrel „úchylákov“
Nie, členovia LGBTI+ komunity sa navzájom nevodia na vôdzkach, babičke z Očovej to však po nedeľných politických debatách sotva vysvetlíte.
Pokiaľ si dobre spomínam, v živote som zorganizoval dva verejné protesty. Prvý ako jednotlivec proti anexii Krymu v marci 2014 pred ruskou ambasádou, druhý ako člen iniciatívy Zabudnuté Slovensko proti fašizmu v apríli 2019 pred Najvyšším súdom, keď bolo pojednávanie s Kotlebom.
Oba protesty boli mierne, bez akéhokoľvek násilia, ak teda nepočítam vulgárnu kreatúru Vaskyho na tom druhom, ktorý nás urážal a ziapal. Skúsenosť na konci dňa? K demokracii verejne manifestovaný občiansky postoj aj protest patria, kedykoľvek si to, myslím, zopakujem(e).
Rozumieť jedným aj druhým
Je mi ľúto, že neagresívnych verejných prejavov, protestov, zhromaždení nie je viac. A zároveň uvažujem, či a kde je pre moje liberálne presvedčenie hranica toho, čo dokážem bez problémov prijať, aj keď s formou nemusím súhlasiť.
