Na jadrovom reaktore násilia

Autor je šachový veľmajster a lektor kritického myslenia.

Po tragickej udalosti pred podnikom Tepláreň máme dlh. Je správne smútiť, je namieste plakať. Každý, kto má srdce a pôsobí verejne, má povinnosť odsúdiť tento odporný čin a s ním i všetky nenávistné prejavy voči LGBTI+ komunite.

Rovnako však máme povinnosť premýšľať. Čo sa vlastne stalo? Čo môžeme urobiť pre to, aby sa nič podobné neopakovalo? Potrebujeme nielen empatiu, ale aj racionálne porozumenie. Jedno druhé nevylučuje, naopak, dopĺňa ho. Poďme preto spolu premýšľať, a to najmä o fenoméne násilia.

Moderná doba je násilná doba

Tragická udalosť na Zámockej by sa pred tisíc či dvetisíc rokmi nikdy nemohla stať. Určite teda nie v tej podobe, v akej sa odohrala. Prečo? Vrah – obyčajný gymnazista – by holými rukami alebo nožom nikdy nemohol dokázať to, čo dokázal strelnou zbraňou.

Násilie si totiž, ako veľmi presne píše Hannah Arendtová vo svojej eseji O násilí z roku 1970, spravidla vyžaduje nejaký nástroj. Je to práve nástroj – pištoľ, bomba, rozbehnutý nákladiak, dron – čo umožňuje vrahom, aby boli naozaj nebezpeční.

Napokon, ani druhá smutná udalosť posledných dní, tragédia na Zochovej, by nemohla pred stovkami rokov mať podobne strašné následky. Žiadny konský povoz by nedosiahol takú rýchlosť, akú dosiahne moderné SUV.

Prečo je dôležité uvedomiť si, že medzi nástrojmi a násilím je priama súvislosť? Jednoducho preto, že veda a technológie rýchlo napredujú. Budú vznikať stále nenápadnejšie, sofistikovanejšie a smrtonosnejšie zbrane. To znamená, že vstupujeme do sveta, v ktorom bude stále ľahšie a ľahšie páchať násilné činy.

Násilie sa nedá celkom vykoreniť

A samozrejme, džin sa do fľaše vrátiť nechce. Napriek všetkým zbraňovým amnestiám a medzištátnym dohodám o odzbrojovaní neexistuje stopercentne účinný spôsob, ako sa zbaviť zbraní, ktoré raz uzreli svetlo sveta.

Nepomáha ani kontrola. Štát nemôže sledovať občanov na každom kroku, aby sa nedopúšťali násilia, aj keby to asi technicky možné bolo. Stal by sa diktatúrou a v tej nikto z nás žiť nechce. Navyše v diktatúrach sa pácha viac násilia ako v demokraciách: akurát najväčším násilníkom sa stane práve štát.

Slovom, jednoducho nie je možné mať absolútne bezpečie, absolútnu slobodu a absolútne súkromie naraz. A ak sa nechceme vzdať ani jedného (a je správne, že to nechceme), vždy nám ostáva len čiastočná sloboda, čiastočné súkromie a relatívne bezpečie.

Kľúčová rola jazyka

Zmierme sa teda s tým, že nevieme stopercentne zabrániť, aby sa potenciálny útočník dostal k zbrani a vykonal svoj čin, ak sa rozhodne útočiť.

Ostáva nám však iná, napohľad nevýznamná, no v skutočnosti prekvapujúco účinná línia obrany: budovať spoločnosť, v ktorej človeku, ktorý by sa za iných okolností mohol stať potenciálnym vrahom, ani nenapadne snívať o takomto hnusnom čine. A kľúčovú rolu v tejto línii obrany hrá jazyk.

Jazyk, v ktorom každý jeden z nás premýšľa, je totiž kolektívnym dielom celej spoločnosti. Naše myšlienky – akokoľvek originálne a súkromné sa nám zdajú – jednoducho nepadajú z neba: obvykle uvažujeme v argumentoch, ktoré sme počuli od niekoho iného, a v slovách, ktoré pred nami použil niekto iný.

Ak sa teda nejaká myšlienka v spoločnosti nevyskytuje, ak v nej necirkuluje, neexistuje skoro spôsob, ako by si ju mohol vziať za svoju potenciálny útočník.

Potenciálny vrah smeruje postupne od myšlienok cez slová až k činu. Vieme ho teda zastaviť už na úrovni myšlienok či slov. K tomu však potrebujeme, aby sme sa všetci, a najmä tí z nás, ktorí majú moc a vplyv, nedopúšťali nenávistných prejavov a dehonestácie potenciálnych obetí. Ba čo viac, potrebujeme, aby samotná predstava násilného činu bola taká neslušná, taká nepredstaviteľná, že si ju žiaden gymnazista nedovolí sformulovať ani v súkromí svojej hlavy.

Ak však predseda parlamentu Boris Kollár nahlas vysloví, že členovia a členky LGBTI+ komunity sú „úchyláci, ktorí patria do ústavu, a nie na ulicu“, ak ich kňaz Marián Kuffa prirovnáva k masovým vrahom, ak sa minister financií Igor Matovič v parlamente nehanbí vysloviť slovné spojenie „posratý buzerant“ (a mohli by sme pokračovať desiatkami ďalších výrokov), potom sa občanom nezdá také nepredstaviteľné hovoriť a myslieť o LGBTI+ komunite podobne. A myšlienky prirodzene smerujú k činom.

Zahrávanie sa s jadrovým reaktorom násilia

Každý, kto sa nenávistne vyjadruje o LGBTI+ komunite, má svoj diel zodpovednosti za násilie, ktorému svojimi rečami vydláždil cestu. A je nepodstatné, či ide o zodpovednosť trestnoprávnu, alebo či niekedy bude možné ukázať presný kauzálny reťazec, ako nejaký konkrétny výrok ovplyvnil konkrétnych ľudí.

Prečo? Pomôžme si prirovnaním k jadrovému reaktoru. Ako viete, v reaktore slúžia na moderovanie štiepnej reakcie regulačné tyče. Čím viac sú tieto tyče z reaktora vytiahnuté, tým rýchlejšie štiepna reakcia prebieha. Čím viac sú, naopak, do neho zasunuté, tým je pomalšia.

Slovenská spoločnosť je ako takýto reaktor. Štiepna reakcia latentného násilia v jej vnútri nikdy neustáva, dá sa však moderovať. A teraz si predstavme, že na tomto reaktore sedia politici a iné verejne činné osoby, každý z nich s regulačnou tyčou v ruke. Aby bolo jasné, že ide o jeho či jej tyč, každý si pripevní navrch svoju vlajku.

A tu zrazu jeden z nich neodolá pokušeniu zviditeľniť sa a vytiahne o čosi viac svoju tyč z reaktora, aby jeho vlajka viala vyššie než vlajky ostatných. „Však som ju vytiahol len o kúsok, nič sa nemôže stať,“ povie si. „Napokon, blížia sa voľby.“

Niekto druhý to však uvidí a takisto chce, aby jeho vlajku videl celý svet. A tak vytiahne svoju tyč ešte o čosi vyššie. A ich príklad nasledujú mnohí ďalší, dúfajúc, že reaktor to nejako vydrží.

No nevydrží. Vybuchne. Tak ako vybuchol minulý týždeň.

Samozrejme, nedá sa vylúčiť, že mnohí politici sú takí hlúpi či nevzdelaní, že ani nevedia, že svojimi vyjadreniami ovládajú jadrový reaktor násilia. V takom prípade však nemajú čo robiť vo verejnom priestore a my ich z neho máme čo najskôr vyprevadiť.

Pre istotu však ešte raz zopakujem: v spoločnosti plnej moderných zbraní a technologických výdobytkov je relatívne ľahké páchať násilné činy. O to viac je potrebné hovoriť opatrne a umiernene a vyhýbať sa akémukoľvek náznaku výzvy k násiliu. To nie je obmedzovanie slobody slova ani falošná politická korektnosť. To je zodpovednosť voči tým najzraniteľnejším v tejto krajine.

Aj keď mám rád pohár vína s priateľmi, nepijem, ak mám o polhodinu ovládať trojtonové SUV. Aj keď mám rád expresívne výrazy či nekorektné vtipy, zdržím sa ich, keď hovorím na verejnosti pred státisícmi ľudí. Úprimne, nerozumiem, čo je na tom také nepochopiteľné.

Terapiou proti násiliu

Existuje ešte jeden spôsob obrany, o ktorej sme doteraz nehovorili. A to pomôcť potenciálnemu útočníkovi, kým je ešte čas, nájsť iné východisko než násilný čin.

Ako si opäť presne vo svojej eseji všíma Hannah Arendtová, pre mnoho ľudí je násilie synonymom zmeny. Keď si majú predstaviť, ako zmeniť politickú situáciu či zacyklené kolobehy svojich životov, napadne im iba násilie. Ten, kto pácha násilie, sa totiž na krátky okamih cíti silný. Akoby roztrhal okovy svojej bezmocnosti.

Musíme dookola opakovať, že nielen násilný čin, ale každý čin má potenciál meniť svet. Netreba hneď pripravovať revolúciu, stačí kandidovať do komunálnych volieb. Netreba si vynucovať doma poriadok bitkou, stačí sa porozprávať (a počúvať).

Dokonca nemusí ísť ani o jeden „veľký“ čin, môže ísť o reťazec trpezlivých malých činov. Poznám napríklad niekoľko učiteľov, ktorí desiatky rokov dobre učili svoj predmet a obrazne vlastnými rukami zmenili atmosféru či potenciál celého regiónu.

Ale opäť: slová a činy sa navzájom zrkadlia. Ak politici získavajú svoju podporu nie tým, že ponúknu lepšie a kvalitnejšie riešenia či argumenty, ale tým, že násilne porušia normy slušnosti a sú vulgárni či nenávistní, netreba sa čudovať, že i niektorí občania začnú inklinovať k riešeniu problémov násilím. Mali sa to od koho naučiť.

A ešte niečo: Na Slovensku je len 50 detských psychiatrov – na milión detí a mladistvých do 18 rokov. To je jeden psychiater či psychiatrička na 20-tisíc potenciálnych klientov.

Mladý človek, ktorému víria v hlave hrozné myšlienky, sa často nemá ani s kým porozprávať.

Viem si predstaviť, ako v najbližších týždňoch budú rôzni ľudia hovoriť o tom, ako máme policajtov vyzbrojiť lepšími puškami, ako máme nainštalovať viac kamier a viac zábran, aby sme čo najúčinnejšie bojovali s násilím. Je to pritom paradox: ako sme povedali vyššie, násilie potrebuje na svoju existenciu nástroje a zbrane. A my mu chceme brániť ďalšími nástrojmi a zbraňami?

A pritom jedna jediná nová psychiatrická či psychologická ambulancia by mala možno väčší efekt.

Jeden úprimný rozhovor totiž často dokáže to, čo nedokáže ani tisíc samopalov.