Na jadrovom reaktore násilia
Štát nemôže sledovať občanov na každom kroku, aby sa nedopúšťali násilia, aj keby to asi technicky možné bolo. Stal by sa diktatúrou, a v tej nikto z nás žiť nechce.
Autor je šachový veľmajster a lektor kritického myslenia.
Po tragickej udalosti pred podnikom Tepláreň máme dlh. Je správne smútiť, je namieste plakať. Každý, kto má srdce a pôsobí verejne, má povinnosť odsúdiť tento odporný čin a s ním i všetky nenávistné prejavy voči LGBTI+ komunite.
Rovnako však máme povinnosť premýšľať. Čo sa vlastne stalo? Čo môžeme urobiť pre to, aby sa nič podobné neopakovalo? Potrebujeme nielen empatiu, ale aj racionálne porozumenie. Jedno druhé nevylučuje, naopak, dopĺňa ho. Poďme preto spolu premýšľať, a to najmä o fenoméne násilia.
Moderná doba je násilná doba
Tragická udalosť na Zámockej by sa pred tisíc či dvetisíc rokmi nikdy nemohla stať. Určite teda nie v tej podobe, v akej sa odohrala. Prečo? Vrah – obyčajný gymnazista – by holými rukami alebo nožom nikdy nemohol dokázať to, čo dokázal strelnou zbraňou.
Násilie si totiž, ako veľmi presne píše Hannah Arendtová vo svojej eseji O násilí z roku 1970, spravidla vyžaduje nejaký nástroj. Je to práve nástroj – pištoľ, bomba, rozbehnutý nákladiak, dron – čo umožňuje vrahom, aby boli naozaj nebezpeční.
Napokon, ani druhá smutná udalosť posledných dní, tragédia na Zochovej, by nemohla pred stovkami rokov mať podobne strašné následky. Žiadny konský povoz by nedosiahol takú rýchlosť, akú dosiahne moderné SUV.
Prečo je dôležité uvedomiť si, že medzi nástrojmi a násilím je priama súvislosť? Jednoducho preto, že veda a technológie rýchlo napredujú. Budú vznikať stále nenápadnejšie, sofistikovanejšie a smrtonosnejšie zbrane. To znamená, že vstupujeme do sveta, v ktorom bude stále ľahšie a ľahšie páchať násilné činy.
