Emisie v uliciach nenechávajú krvavé mŕtvoly

Pred šiestimi rokmi ešte svet v súvislosti s Barackom Obamom používal slovo „hope“. Nádej, ktorú doňho mnohí po predchádzajúcom odmietaní USA pridať sa k boju proti zmene klímy vkladali, bola taká veľká, že klimatický samit v dánskej Kodani optimisti z OSN v roku 2009 s predstihom premenovali na Hopenhagen. Celé sa to však skončilo málo vídaným fiaskom.

Odvtedy sa veľa vecí zmenilo. Chvíľu sa zdalo, že rast globálnej teploty sa zastavil, no posledné dva roky (vrátane tohto) boli najteplejšie v histórii meraní. Hrozbu začali brať čoraz vážnejšie aj v Spojených štátoch. Americký prezident na jednej strane prišiel s plánom výrazného znižovania emisií, no na druhej sa to už čiastočne podarilo aj bez regulácií. Amerika totiž aj vďaka masovému využívaniu bridlicového plynu znížila svoju produkciu emisií na úroveň spred dvadsiatich rokov.

Naopak, kauza Volkswagen Európe ukázala, že zle nastavené alebo obchádzané regulácie nemusia klíme pomôcť. Slovensko zas dokazuje, že nesprávna vládna politika dotovania špinavej a nerentabilnej energie z nekvalitného uhlia je pre klímu omnoho väčšou hrozbou než niekoľkotisíc áut (v našom prípade) s pokútne upravenými motormi. Slovensko je tiež ukážkou, ako na zelenej energii môžu zarobiť s politikou spriahnutí kšeftári. Vieme aj to, že mnohé chudobné krajiny si bez pomoci tých bohatých vážny boj s emisiami nemôžu dovoliť.

No napriek všetkým problémom nesmieme zabudnúť na vedecký konsenzus, ktorý vraví, že planéte našou vinou hrozí katastrofa. Medzi vedcami síce sú aj opozičné hlasy, ale bolo by trestuhodné len pre ne jednoznačne prevládajúci názor zdrvujúcej väčšiny vedcov ignorovať a neriadiť sa ním. Nič lepšie totiž po ruke nemáme. Snaha zastaviť umelé otepľovanie Zeme preto musí pokračovať aj za cenu, že niekedy prináša neželané dôsledky. Klimatická konferencia v Paríži môže naznačiť, či sa z chýb vieme poučiť. Prevrat však neprinesie.