Bisexuál a nebinárny sú mŕtvi

Autor je spisovateľ

Bisexuál a nebinárny človek boli brutálne popravení iba preto, kým boli, a do širokého povedomia sa dostali posmrtne. Krutý paradox veľa vypovedá o zneviditeľňovaní a zamlčiavaní celých skupín obyvateľstva u nás.

V prvých správach o dvojnásobnej vražde sa písalo o gej bare, preto boli obete automaticky označené za gejov. V skutočnosti bol Matúš Horváth bisexuál a Juraj Vankulič nebinárny človek, ktorý o sebe hovoril v mužskom rode. Pre neznalých to možno znie mätúco, ale v zložitom svete sa učíme celý život, a keď to dokázali pochopiť naši predkovia, tak prečo nie my v 21. storočí?

Osoby, ktoré sa nepovažujú striktne za muža alebo ženu, alebo naopak za oboje, poznáme v civilizácii odnepamäti. Staré kultúry od Mexika po Polynéziu rešpektovali ľudí, ktorí nosili mužské i ženské oblečenie a striedavo používali mužský alebo ženský gramatický rod, alebo obidva. Často mali v spoločnosti zvláštne postavenie prostredníkov či zmierovateľov a patrili k lídrom komunít. Zmienky o nich a ich myšlienkach a citoch nájdeme v Európe v starých gréckych a rímskych básňach aj eposoch. Z Platónovho spisu Symposion aj o erotike a cudnej láske medzi mužmi dodnes odvodzujeme označenie platonického vzťahu. Mnohí biblisti vysvetľujú dobový pojem eunuch v Starom zákone ako dnešného intersexuálneho jedinca – nebol kastrovaný a Hospodin ho/ju, ak dodržiaval/a prikázania, nepovažoval za „suchý strom“.

Nebinárny rod dnes uznávajú mnohé štáty sveta. Pre lepšie pochopenie témy odporúčam prečítať si Orlanda od Virginie Woolfovej. Je to krásna próza a jeden z najdlhších ľúbostných listov v dejinách literatúry, navyše napísaný sebe samému. S takmer nesmrteľnou androgýnnou bytosťou prejdete dejinami od alžbetínskych čias po modernu. Pútavou formou sa dozviete aj o premenách spoločenskej morálky jednotlivých epoch. Alebo si pozrite aspoň rovnomenný film. Asi najlepší román o bisexualite, ale aj homofóbii, je Giovanniho izba od Jamesa Baldwina o „noci, ktorá vedie k najhoršiemu ránu života“. Pripomeňte si takisto Johanku z Arku, ktorá do kostola chodievala v mužských šatách, či hrdinku z rozprávky Mulan, inšpirovanú čínskou baladou zo šiesteho storočia – komunistickí cenzori nie náhodou z novej verzie bisexuálnu postavu vystrihli.

Neočakávam, že sa slová ako heteronormatívny rýchlo stanú bežnou súčasťou slovenčiny, či nebodaj preniknú do parlamentných rozpráv v krajine, kde veľká časť politikov doteraz nenašla odvahu vysloviť slovo gej.

Snahou pochopiť bisexualitu a nebinárny rod udržiavame aj odkaz Matúša Horvátha a Juraja Vankuliča, ktorí na aspekty svojej identity dôsledne dbali. Čo sa niekomu môže zdať ako drobnosť, v ich prípade rozhodlo o krutej poprave sfanatizovaným homofóbnym antisemitským neonacistom.

Keď čítam Sapfó, neraz si ju predstavujem pri mori na gréckom ostrove Lesbos, kde pri pohľade na mladé tancujúce ženy vyjadrila ľútosť nad plynutím času tak intenzívne, že mi aj po dvetisícšesťsto rokoch naskakujú zimomriavky. Pri tomto jej verši si už odteraz vždy spomeniem na Matúša a Juraja na Zámockej: „Možno pre teba zapadnem prachom, ale vravím ti: niekto v budúcnosti, v inom čase, si na nás spomenie.“