Ľudia sa nás pýtali, či už bol dobytý Kyjiv, spomínajú novinári na obliehaný Mariupol, odrezaný od sveta
„Ľudia nás prosili, nech natočíme, aby ich príbuzní videli v televízii a zistili, že sú nažive,“ hovoria ukrajinskí fotografi a novinári z Associated Press Mstyslav Černov a Jevhen Maloletka o svojich skúsenostiach z obliehaného mesta Mariupol. Pod paľbou tu strávili dvadsať dní, pokým ich ukrajinská polícia zachránila pred ruským zajatím.
Do Mariupola vycestovali 23. februára, keď sa zdalo, že vojna je na spadnutie. Do mesta dorazili o pol štvrtej ráno – hodinu predtým, než Rusko zaútočilo.
Hrozil začiatok vojny a vy ste sa vydali rovno do jamy levovej, do Mariupola. Čo vás k tomu viedlo?
Mstyslav Černov: Pre nás sa vojna nezačala 24. februára 2022, ale pred ôsmimi rokmi. Počas nich sme dôkladne sledovali ruskú inváziu na Kryme a písali o nej, potom na Donbase, a vďaka tomu sme dobre poznali prednú líniu, poznali sme situáciu a vedeli sme, že Mariupol je pre Rusko jedno zo strategicky najdôležitejších miest. Snažili sa ho zabrať už pred ôsmimi rokmi a nepodarilo sa im to.
Keď nám začalo byť jasné, že invázia je nevyhnuteľná, boli sme si istí, že Mariupol bude jeden z hlavných cieľov, pretože koridor medzi Krymom a Ruskom je pre Kremeľ jedným z centrálnych bodov záujmu. A vzhľadom na to, že v Kyjive, Charkive a iných častiach krajiny už sme mali kolegov z Associated Press, bolo pre nás logické ísť do Mariupola.
Ako ste boli schopní ako novinári fungovať v meste často bez elektriny, odrezaní od sveta?
Jevhen Maloletka: Mesto sa nerozpadlo počas jedného dňa; bol to postupný proces, ktorý sa začal asi dva dni po tom, čo sme do Mariupola dorazili. Najskôr odrezali elektrinu, potom sa nám spomalil internet. Na niektorých miestach však ešte elektrina bola, takže sa nám nejako podarilo si zmapovať, kde môžeme pracovať, kde budeme schopní nabiť si telefón a poslať dáta a kde sa bude dať schovať. Celý čas sme vlastne hľadali také miesta, iba sa nám výber postupne zužoval.
Čo sa týka nášho bezpečia, mali sme pripravené, kam by sme sa mohli schovať, a mali sme so sebou jeden telefón, ktorý bol našou spojovacou linkou s editormi. Keď sa nám nejaký deň nepodarilo nájsť miesto na odoslanie fotografií, poslali sme týmto telefónom správu, že sme nažive a v bezpečí. Celý čas sme boli s obyvateľmi Mariupola, spali sme v pivnici nemocnice na zemi, kde bol pre ľudí zriadený kryt. V podstate sme celý čas žili s nimi.
Ako na vás miestni obyvatelia zareagovali napríklad v porovnaní s vašimi skúsenosťami z iných konfliktov?
MČ: Reakcie obyvateľov boli rôzne. Záležalo na konkrétnej situácii. V Mariupole ľudia novinárom neveria. Keď však mesto bolo obliehané a ľudia si uvedomili, že sú odrezaní od sveta a nemajú možnosť zistiť, čo sa vôbec deje, situácia sa trochu zmenila. Keď nás videli s nápisom PRESS na helme, začali sa
