Novinár Filip Titlbach: Ak by sme sa na to vykašľali, tak o chvíľu tu už nemusí byť bezpečne pre nikoho

Filip Titlbach je novinár, autor podcastu Studio N, ktorý patrí k najúspešnejším podcastom v Česku. Venuje sa politickým, spoločenským a menšinovým témam a otvorene sa hlási ku queer identite. Tento rok vydal knihu Byli sme tu vždycky s príbehmi a témami, ktoré sa dotýkajú života LGBTI+ ľudí.

V pondelok bol hosťom v diskusii Denníka N, ktorá sa konala v bare Tepláreň.

V rozhovore hovorí aj o tom:

• aký vidí rozdiel v postoji voči queer ľuďom na Slovensku a v Česku;
• čo ho najviac šokovalo, keď pracoval na svojej knihe;
• či pozná niekoho, kto ľutoval svoj coming out;
• čo je to menšinový stres, ktorý paradoxne zažívajú aj ženy.

S akým pocitom ste prišli v pondelok do Bratislavy po tom, čo tu minulý týždeň došlo k teroristickému útoku na LGBTI+ ľudí? 

S pocitom frustrácie, naštvania, hnevu, ľútosti a smútku nad tým, čo sa stalo. Tie pocity vychádzali už aj z reakcií, ktoré som zachytil na Slovensku, ale aj v Česku a ktoré považujem za absolútne neadekvátne a nedostatočné. To bola prvá vlna emócií. Druhá ma zaplavila, keď som prišiel priamo do baru Tepláreň.

Zaparkovali sme hore na Zámockej. Ako sme schádzali dolu, zbadal som sviečky uprostred ulice, ostal som stáť, pozeral som sa na to a nechcelo sa mi ísť ďalej. Chvíľu som tam stál, až potom som zišiel k Teplárni a otvoril dvere. Hnev, frustrácia a naštvanie boli zrazu preč. Atmosféra toho miesta na mňa zapôsobila priam šialene, bolo mi hrozne. A mal som aj obavy.

Aj v diskusii ste spomenuli, že ste ich mali už pred cestou, napriek tomu ste prišli. Prečo? Čo vás presvedčilo?

Nie je to žiadne hrdinstvo, iba presvedčenie, že to nemôžeme nechať tak. Ak by sme rezignovali, kde sa to skončí? Všetci tí, ktorí majú možnosť niečo povedať, či sú to politici, alebo novinári, by to mali urobiť. Považoval som to za svoju povinnosť.

Mnohí stále nerozumejú tomu, že ak by sme sa na to vykašľali, tak o chvíľu tu už nemusí byť bezpečne pre nikoho. Málokto si uvedomuje fakt, že počas svojho života sa v menšine ocitne úplne každý, napríklad ako senior. Z histórie pritom vieme, že prakticky čokoľvek, akýkoľvek rys našej tváre či pokožky, sa pre niekoho môže stať zámienkou na útok. A ja sa pýtam, kde sa to skončí. Naozaj môže niekto skončiť mŕtvy na chodníku len preto, aký sa narodil?

Čo vám išlo hlavou bezprostredne po tom, ako ste sa dozvedeli o útoku?

Veľmi som dúfal, že mohlo ísť o čin zo žiarlivosti. Teraz sa táto verzia objavuje v podobe fake news, ale v tú noc s ňou pracovali aj niektoré bulvárne médiá. Veľmi som dúfal, že to tak bude, že to nebude motív nenávisti.

Takto som si to v hlave na istý čas zafixoval a ďalej som pracoval. Keď sa prvýkrát u vás v Denníku N objavila informácia, že máte z dvoch zdrojov potvrdené, že ide o motív nenávisti voči sexuálnym menšinám, nechcel som to akceptovať a len som ďalej robil, čo sa dalo, aby som nad tým nemusel premýšľať.

Začalo mi to dochádzať až na druhý deň k večeru, keď som skončil v práci. Zrazu som stál pred slovenskou ambasádou v Prahe, kde bolo veľa queer ľudí aj ich priateľov, zapaľovali sviečky, na plot vešali dúhové vlajky a rôzne heslá, a tam som sa emocionálne zosypal.

Mení sa touto udalosťou pre vás pocit základného bezpečia v našom československom priestore? Cítite sa rovnako, keď idete niekam večer von?

Keď si premietnem len posledných pár dní, vidím hneď tri situácie, v ktorých som sa zachoval inak, než by som to urobil pred touto vraždou. Prvá sa týka hejtu na sociálnych sieťach. Zrazu som nad tým nedokázal mávnuť rukou. Nedokázal som si povedať – veď to je len nejaký šialenec online, nemôže to mať žiadne dôsledky. Pozeral som sa na tie komentáre a hovoril som si: „A čo ak nie? Čo ak je za reálnym menom alebo anonymným účtom niekto, kto ma spozná na ulici? A čo všetko sa môže stať?“

Druhá situácia sa odohrala v Teplárni počas diskusie. Za oknami sa objavovali ľudia, ktorí prišli zapáliť sviečky, ale počul som aj nejakých motorkárov, ktorí tam zjavne schválne túrovali motory, aby tým dali najavo nejaký svoj postoj. Všetko som to intenzívne vnímal. Celý čas som bol v strehu, v tenzii, že sa niečo môže stať, hoci pravdepodobnosť bola minimálna. Nebol to strach o život, ale cítil som, že som v napätí. A nevedel som to nijako ovplyvniť, len som sledoval Matúša Kostolného, šéfredaktora Denníka N, ktorý stál pri dverách, a z jeho mimiky som sa celý čas snažil zistiť, či je všetko okej.

Tretiu situáciu som zažil dnes. Išiel som do Slovenského rozhlasu s dúhovou plátennou taškou na ramene. Keď som odchádzal, započul som poznámku: Pozor na taxikárov. Vzápätí ma ten človek upokojil, že to bude v pohode, ale ja som tú tašku zroloval a až do rozhlasu som ju niesol v ruke. To všetko boli situácie, v ktorých som sa zachoval inak – s väčšou opatrnosťou, obozretnosťou.

Ako novinár ste mapovali reakcie, hovorili ste s politológom o motiváciách útočníka, ale ako si vysvetľujete nenávisť či ignoráciu voči LGBTI+ ľuďom, keď sa s ňou stretávate na ulici alebo na sociálnych sieťach? 

Myslím, že aj v súvislosti s týmto činom treba hovoriť o viacerých rovinách. Ak ide o útočníka zo Zámockej, jeho manifest nám ukazuje, že išlo o sfanatizovaného mladého teroristu, ktorý očividne preberal rôzne extrémne ideológie a konšpiračné teórie. Podľa mňa je však zásadné hovoriť aj o dôvodoch, ktoré umožnili, že k tomu došlo, a tiež o reakciách na tento čin.

Keď raz politici neriešia homofóbne výroky, keď sa ich sami dopúšťajú alebo ich schvaľujú, dávajú verejnosti najavo, že takýto prístup je v poriadku. Hranice civilizovanej debaty, v ktorej nemôžete niekoho urážať, sa strácajú a spoločnosť si dovoľuje stále viac: queer ľudí šikanuje, ostrakizuje a stavia ich prinajmenšom na okraj spoločnosti. Queer ľudia v našej spoločnosti nie sú rovnoprávni a ich rovnoprávnosť nemá ani veľkú podporu, lebo sú stále považovaní za akýchsi divných. Takáto spoločenská atmosféra oveľa jednoduchšie vygeneruje človeka, ktorý útočil. Veľmi výstižne to povedal sociológ Vašečka, keď vravel, že ak sa v Čechovovej dráme v prvom dejstve objaví puška, tak v treťom vystrelí. To je absolútne presný obraz toho, čo sa v Bratislave stalo.

V rozhovore pre SME ste pred pol rokom vraveli, že Slovensko je vo vzťahu k LGBTI+ ľuďom oproti Česku o čosi konzervatívnejšou krajinou. Ako to vidíte teraz – už aj na základe reakcií zo strany spoločnosti a politikov na útok?

Stále to platí. Na Slovensku je silnejší politický konzervatívnejší prúd. A objektívne je silnejšie aj pôsobenie cirkvi, ktorá sa v mnohých ohľadoch voči LGBTIQ ľuďom stavia nepriateľsky, čo považujem za veľmi zvláštne, obzvlášť, keď sa pozrieme do iných katolíckych krajín, akými sú napríklad Španielsko či Portugalsko, ktoré schválili manželstvo pre všetkých.

Pýtam sa, ako je to možné? Čím to je? Ako je možné, že niekde je Biblia vykladaná tak, že najdôležitejšia zo všetkého je láska k blížnym, a niekde inde je vykladaná tak, že queer ľudia si nezaslúžia rovnaký život ako ostatní? Podľa mňa to nie je o kresťanstve, ale o jeho výklade a jeho výklad sa mi zdá spolitizovaný, uberá sa k extrému, a to potom ovplyvňuje širokú verejnosť.

Aj v Česku máte homofóbnych politikov, uvažovali ste nad tým, či by k podobnému útoku mohlo prísť aj u vás?

Sledujem, že množstvo ľudí u nás politikom od Tomia Okamuru cez prezidenta Miloša Zemana po novú senátorku Danielu Kovářovú pripomenulo ich staršie výroky a časť spoločnosti tak poukázala na to, že majú istú spoluzodpovednosť za to, že sa queer ľudia v Česku necítia bezpečne. Musím však povedať, že som z vlastného národa a jeho predstaviteľov dosť sklamaný. Očakával som, že ako bratský národ využijeme túto situáciu na vlastnú sebareflexiu, a to sa úplne nestalo.

Možno som idealista a mám len priveľké nároky. Očakával som, že po tom, čo polícia nájde dvoch mladých ľudí rozstrieľaných na chodníku, sa slovenskí aj českí politici postavia a povedia, že queer ľudia do našej spoločnosti patria a urobia všetko pre to, aby sa cítili bezpečne. Urobila to prezidentka Zuzana Čaputová, lenže tak by sa mal zachovať každý slušný politik civilizovanej krajiny. A všetci tí, čo majú zákonodarnú moc, by teraz mali túto moc využiť na to, aby zrovnoprávnili práva queer ľudí, ktorí denne čelia útokom, verbálnym aj fyzickým.

Tento rok ste vydali knihu rozhovorov Byli jsme tu vždycky s rôznymi príbehmi LGBTI+ ľudí. Čo vám práca na tej knihe dala?

V prvom rade množstvo nových znalostí. Aj ja sám som sa dozvedel veľa vecí, začal som rozlišovať viac rôznych nuáns v identitách a sexuálnych orientáciách a zároveň mi to dalo hlbší pohľad do prežívania identít, ktoré ja sám nemám, napríklad do identity transrodového človeka. A prinieslo mi to aj pocit zmyslu toho, čo robím.

Dotýkal sa vás niektorý z príbehov, ktoré ste zachytili, nejako výnimočne?

Čo sa ma veľmi dotklo, no nie v pozitívnom  rozmere, bolo zistenie, koľkokrát sa v rozhovoroch objavila skúsenosť s konverznou terapiou. Bol to pre mňa skutočný šok a obrovské prekvapenie.

Konverzná terapia je proces, ktorý sa snaží o „napravenie“, zmenu sexuálnej orientácie, hoci je vedecky preukázané, že je to vrodená vec, ktorá sa zmeniť nedá. Táto prax, ktorá vychádza nielen z cirkevných kruhov, je psychicky veľmi škodlivá. Myslel som si, že to už v Česku nemôže existovať. A existuje. Obávam sa, že na Slovensku je to prinajmenšom rovnaké, ak nie horšie.

Druhá vec, ktorá ma šokovala, bolo zistenie, že napriek tomu všetkému, čo dnes o konverznej terapii vieme, nie je v našom prostredí nijako legislatívne upravené jej využívanie a nie je zakázaná. Máme vedecké dôkazy, ktoré hovoria, aké je to zlé a že je to nezmysel, no v našej spoločnosti to naďalej funguje. To je absolútne ignorantstvo súčasného poznania.

Nemali ste problém nájsť ľudí, ktorí budú otvorene hovoriť o svojej identite nielen v okruhu priateľov a rodiny, ale verejne? Absolútne odzbrojujúci je napríklad rozhovor s advokátom Petrom Kallom, ktorý hovorí o tom, ako žije s vírusom HIV. Uvažovala som, či by som mala odvahu hovoriť o tom, a prišla som len k tomu, že by som sa bála.

A to je práve to. Ak sa človek s HIV musí báť byť sám sebou, čo to znamená? Že je niečo skazené v tejto spoločnosti, nie s ním. Panuje v nej neustále množstvo mylných predsudkov a tabu, ktoré vyvolávajú túto reakciu a ktoré som chcel touto knihou zvrátiť. Ak ide o HIV/AIDS, spoločnosť ich stále vníma ako nejaký mor, niečo, čo do spoločnosti priniesli menšiny, ale dnes vieme, že to nesedí a je to bežná pohlavná choroba ako iné pohlavné choroby.

LGBTIQ+ ľudia prešli pandémiou HIV/AIDS, máme ju v pamäti, preto sme obozretnejší a chodíme sa častejšie testovať, no HIV pozitívni sú aj medzi heterosexuálmi, ktorí sa však testujú v neporovnateľne nižšej miere – a to sa potom prejavuje aj v štatistikách. Ak ide o liečbu, medicína je dnes na takej úrovni, že vám stačia jeden-dva lieky denne a kvalita vášho života je rovnaká ako u kohokoľvek iného, a existuje pritom len minimálne riziko, že niekoho nakazíte aj bez ochrany, lebo vďaka liečbe máte minimálnu vírusovú nálož.

Ak ide o Petra Kalla, nemal problém o tom hovoriť, hoci v Česku je to bezprecedentné a bol to prvý veľký coming out človeka s HIV. Preberal som s ním, ale aj so všetkými ostatnými, riziká. Hovorili sme o tom, čo ich rozhovor môže spôsobiť. Nechal som im otvorený priestor povedať, ako bude vyzerať výsledok, no málokto napokon niečo upravoval. Snažil som sa byť opatrný, uvedomoval som si, že je to aj moja zodpovednosť, ak by im niekto ublížil. Každý mal právo a čas na to, aby si to premyslel, a boli aj ľudia, ktorí do toho nešli.

Povedali vám dôvod?

Áno, ale myslím, že je to jedno. Tie dôvody boli rôzne, ale nechcem o nich hovoriť, lebo ich nechcem vystavovať žiadnemu hodnoteniu. Chcem, aby sme rešpektovali ostatných ľudí a rešpekt pre mňa znamená, že ak mi niekto povedal, že má dôvod nehovoriť so mnou, moja odpoveď bola: Dobre. Nemám potrebu vyhodnocovať, či by som sa ja zachoval inak alebo či ich dôvod bol dostatočne relevantný. Rešpekt neznamená, že vždy všetko musíme pochopiť. To je znak civilizovanej spoločnosti.

Knihu ste napísali preto, aby mladí ľudia mali pomoc pri dospievaní a hľadaní seba. Aké máte na ňu reakcie? Obracajú sa na vás mladí alebo skôr ich rodičia, ktorí sa v tom potrebujú zorientovať?

Píšu mi ľudia bez ohľadu na vek. Píšu mi rodičia detí, ktoré to riešia, píšu mi decká a ďakujú, píšu mi učitelia, že knihu zaradili do svojich školských knižníc, lebo je super, píšu mi psychológovia a psychologičky, že tiež ju zaradili do knižníc pre svojich klientov, s ktorými riešia traumy z toho, ako sa k nim spoločnosť správa pre ich identitu. Často sú to veľmi osobné a pekné reakcie a dodnes z nich čerpám energiu. V tomto smere som šťastný autor, hoci som trochu dúfal, že by tá kniha mohla obrusovať aj hrany tvrdých názorov. Hejty, na ktoré ma pripravovala aj kolegyňa Jana Ciglerová, takmer neprišli. Prišlo pár hlúpych komentárov, ale bolo ich minimum.

Knihu začínate vlastným príbehom a opisom svojho coming outu. Ako si dnes na toto obdobie spomínate? Kedy ste si uvedomili, že nezapadáte do väčšiny?

Uvedomil som si to na základnej škole, keď som okolo štvrtého, piateho až šiesteho ročníka necítil k dievčatám to, čo cítili moji spolužiaci. Keď sa o nich bavili, nerozumel som, o čom to hovoria, prečo je to dôležité. Vnímal som, že keď pozerám film, nesledujem herečku, ale herca. Postupne mi dochádzalo, že moja sexualita mieri inam, než kde je norma formovaná väčšinou.

V tej chvíli som si začal hovoriť, že som asi chorý. Nechcel som tomu veriť. Prial som si, aby to tak nebolo. Veril som, že je to len nejaká fáza, ktorá sa zmení, lebo tak, ako som to cítil, to predsa byť nemá, to je zlé. Bolo to hnusné obdobie. Z dnešného pohľadu to dokážem pomenovať ako traumatickú skúsenosť, lebo sa konfrontuje s tým, čo je a čo nie je „normálne“, ako to určuje väčšina. V tom čase som prechádzal procesom, ktorému sa hovorí vnútorný coming out – keď som si sám pred sebou pomenoval, pripustil a pokúsil sa vyrovnať s tým, že sa mi páčia chlapci, napriek tomu, čo hovorí spoločnosť. Potom zväčša prichádza druhá fáza coming outu, keď to hovoríte svojim blízkym: Mami, oci, som gej.

Aj to dodnes považujem za traumatizujúci zážitok, lebo ako dieťa stojíte pred otázkou, či vás vaši rodičia budú mať radi takých, akí ste. A to je skrátka nefér. A je to traumatizujúce aj v prípade, keď zažijete šťastný coming out, lebo spoločnosť vás tlačí k tomu, aby ste to povedali. Hovorí vám, že ste iný a vy to musíte deklarovať, čím sa zároveň vystavujete riziku, že vás tá istá spoločnosť potom neprijme.

Tretia fáza coming outu je verejná, a tú robia zväčša ľudia, ktorí sú spoločensky exponovanejší, ako napríklad herci, politici – alebo novinári ako ja.

Na novinárov sú kladené vysoké očakávania, ale často aj úplne nereálne alebo dokonca nesprávne. Čo všetko ste zvažovali, keď ste sa vyoutovali ako novinár?

Dospel som k tomu dlhou racionálnou úvahou a zvažoval som naozaj veľa vecí. Je to totiž niečo, čo sa nedá vziať späť. Musíte rátať s tým, že to ovplyvní váš ďalší profesionálny život, že sa na vás budú ľudia nejako pozerať, že vám prídu hejty.

S tým všetkým som rátal, no na druhej strane som si hovoril, že tým môžem pomôcť iným mladým queer ľuďom, a to bolo čosi, čo u mňa prevážilo. Chýbalo mi to, keď som vyrastal, chýbalo mi vidieť – nie nevyhnutne vzory či inšpiráciu, ale vidieť, že ako queer človek môžem byť tiež novinárom, politikom, hercom, herečkou, že moja budúcnosť môže vyzerať aj takto. Považoval som to za dôležitejšie ako riziká, ktoré som zvažoval.

Sťažuje vám to novinársku prácu? Stretávate sa s priamymi narážkami zo strany respondentov?

Môžem položiť protiotázku? Cítili ste to niekedy ako žena – novinárka?

Áno.

Tak potom dokážete presne pochopiť dynamiku útlaku, ktorá je rovnaká pre akúkoľvek menšinu. V prípade žien je to paradox, keďže v populácii je ich viac, no majú menšinovú skúsenosť. Aj mnohým ženám dávajú ľudia najavo, že sú niečo menej, že sú slabšie, potrebujú vás vyčleniť, pozrieť sa na vás z inej perspektívy. S tým som sa stretával v minulosti a stretávam sa s tým dodnes. Občas mi niekto vyčíta, že sa venujem queer témam a že predsa nemôžem byť objektívny, keď som sám gej. A ja na to odpovedám otázkou: A môže sa heterosexuálny novinár objektívne venovať rodinnej politike?

Ja beriem ako devízu, že som queer novinár, ktorý píše o queer témach, lebo sa v tomto prostredí pohybujem, poznám príbeh queer ľudí, viem, kde narážajú na prekážky, dokážem rozoznať nerovnoprávnosť, je pre mňa jednoduchšie narábať s jazykom správne. A nevravím, že v tom nie je emočné zapojenie, je, priznávam ho, ale myslím, že je omnoho objektívnejšie povedať, kto som a ako o tých témach premýšľam, než to skrývať a robiť to utajene. Snažím sa hľadať podstatu vecí, o ktorých informujem, a robím to z pozície novinára, ktorý je verejne queer. Táto pozícia je otvorená a férová voči tým, čo chcú sledovať moju prácu.

Počas posledných dní som zaregistrovala viacero coming outov, patrí k nim aj coming out moderátora spravodajskej televízie TA3 Rastislava Ilieva. Počúvame, že to, čo sa stalo, by mohlo ľudí povzbudiť, ale ako to vnímate vy – je toto situácia, ktorá môže povzbudiť alebo skôr odradiť od verejného coming outu?

Ja som bytostný pesimista, ale v tomto prípade to môže byť katalyzátorom dobrej zmeny, lebo je to mimoriadna udalosť vyvolávajúca veľmi silné emócie. V spoločnosti to vyvoláva tlak, ľudia chcú žiť v krajine, za ktorú sa nemusia hanbiť, v ktorej sa queer ľudia budú cítiť bezpečne, v ktorej nevinných ľudí nezabije niekto na chodníku ako Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha.

Cítim to, keď vyjdem na ulicu v Bratislave, nie je tu pohodová atmosféra. Ľudia to majú v hlavách, vedia, čo sa stalo a mnohí s tým nesúhlasia, nechcú žiť v takej spoločnosti. Rád by som podporil tých, čo nechcú, aby to tak ostalo, aby to urobili, lebo to má zmysel. Mám pocit, že dobro sa šíri rýchlejšie než zlo, ale je ťažšie ho naštartovať.

Keby ste mali niekomu povedať, aký rozdiel nastane v životnom pocite u človeka po coming oute, ako by ste to opísali?

V prvom rade by som bol opatrný. V mojom prípade aj v prípade mnohých kamarátov to bol oslobodzujúci pocit, pocit úľavy. Ale nie všetci majú okolo seba ľudí, ktorí ich prijmú, ktorí ich rešpektujú a môže to byť dosť hnusný zážitok, ktorý vás traumatizuje a zanechá vo vás obrovský psychický aj fyzický šrám. Každý z nás musí túto vec vyhodnotiť sám a poctivo. Je to ťažká práca a nikto z nás nemá právo hovoriť nikomu inému, čo by mal robiť. A rovnako nemá nikto z nás morálne právo outovať iného človeka, čo sa často v Česku aj na Slovensku deje.

Aby sa človek mohol vyoutovať, musí byť na to pripravený, psychicky zrelý, musí prejsť vnútorným coming outom. Ak niekoho vyoutujete, tak ho nerešpektujete a zoberiete mu právo rozhodnúť sám o sebe, ako bude žiť svoj život. Je to veľmi nefér.

Na druhej strane, verejný coming out, obzvlášť u verejne známych ľudí, queer ľuďom pomáha, lebo sa k nim spoločnosť môže vzťahovať. Pocity nenávisti často pramenia aj z neznalosti, z toho, že je to čosi cudzie a netýka sa nás to. Keby boli všetci vyoutovaní, tak by ste zrazu zistili, že aj váš strýko, kamarát, otec, predavačka z blízkeho obchodu, sú queer ľudia.

Poznáte prípady, že to ľudia oľutovali, lebo coming outom prišli o rodinu, priateľov, prácu?

Nepoznám, ale možno mi to iba nikto nepovedal. V mojom okolí takých ľudí nemám, čo neznamená, že sa to nedeje. Keď sa človek vyoutuje, často ho to privedie k ďalším queer ľuďom, a oni prirodzene vytvárajú akúsi záchrannú sieť, ktorá vám môže pomôcť dostať sa aj z nepríjemného zážitku. Práve na základe podobnej životnej skúsenosti máme tendenciu vytvárať bezpečné prostredie, nie preto, že je niekto tiež gej, ale preto, že dokážeme súznieť s ostatnými queer ľuďmi, ktorí tiež zažili nespravodlivosť.

Čo zažívajú ľudia, ktorí to nikdy neurobia a nevyoutujú sa?

Ťažko sa mi to hovorí, lebo ja takúto skúsenosť nemám, no poznám pár ľudí, ktorí nie sú verejne vyoutovaní, čo zároveň absolútne rešpektujem.

To, čo zažívajú, je najmä pocit, že nežijú plný život. Neustále sa musia niekde skrývať, neustále si musia dávať pozor na to, aby niečo nedali najavo, neustále premýšľajú nad rizikami, aké by im to prinieslo, keby ich niekto vyoutoval. Je to neustály stres, ktorý nie je príjemný.

Mimochodom – menšinový stres, to je čosi, o čom sa veľmi málo hovorí a malo by sa viac. Je to stres, ktorý zažívajú menšiny, a teda aj queer ľudia, okrem toho bežného stresu, ktorý zažíva aj väčšina: práca, nestíham, rodina, peniaze a tak ďalej. K tomu sa u queer ľudí pridáva každodenný stres z bežných vecí: Môžem svojho chlapca alebo dievča na ulici chytiť za ruku? Môžem sa vyoutovať svojmu nadriadenému? Môžem cestovať do arabských krajín a byť tam sám sebou? Môžem ísť po ulici s dúhovou taškou?

Je to tisíc rôznych vecí, neustále vyhodnocovanie rizík, a to je úzkostné, vyčerpávajúce a fakt stresujúce. Často si queer ľudia ani neuvedomujú, že to majú zakomponované vo svojom živote tak, ako si ani mnohé ženy napríklad neuvedomujú, že keď idú v noci domov, majú zapnutý senzor a vyhodnocujú riziká.

Zarezonovalo vo mne, keď ste počas diskusie v Teplárni povedali, že ani v Prahe, ktorá sa minimálne z Bratislavy javí omnoho liberálnejšie a kozmopolitnejšie, sa s partnerom nechytíte na ulici za ruku.

Mám na to tri dôvody. Prvým je, že aj v liberálnom meste, akým Praha je, sa ešte stáva, že queer človek dostane „po hube“, niekto mu nadáva, napľuje naňho, alebo za vami spomalí auto, aby vás vystrašilo. Pravdepodobnosť, že sa to stane, je malá, ale ja viem, že existuje.

Druhý dôvod je, že ako dieťa som zažil šikanu. Viem, čo to znamená dostať zaucho, viem, aké to je, keď na vás niekto kričí „buzerant“. Poznám pocit, keď sa vám stiahne žalúdok a nechcete ísť do školy. Som úzkostný a kombinácia týchto vecí vo mne vyvoláva ďalšiu vnútornú neistotu, ktorá mi bráni urobiť to a vystaviť sa tomuto riziku.

A tretím dôvodom sú reakcie, akékoľvek. Kedykoľvek, keď chytím svojho partnera na ulici za ruku, sa vystavujem hodnoteniu. Niekedy je to úsmev, väčšinou ním reagujú ženy. Vidím im vo výraze, že majú radosť, že žijú v meste, kde sa dvaja chalani môžu držať za ruky, usmievajú sa a ja cítim, že nám tým chcú dať najavo podporu. Druhou reakciou je automatický pohľad inam a tretí je ten opovržlivý, ktorý vám dáva najavo: fuj, čo je to za hnus, dvaja buzíci, nechajte si to na doma. Lenže nech je to ktorákoľvek z týchto reakcií, vždy je to hodnotenie a ja som zistil, že mi prekáža dokonca aj to podporné. Ja nechcem žiadne hodnotenie, chcem iba svojho partnera chytiť za ruku, prejsť sa s ním a nič neriešiť.

Spomínali ste, že medzi reakciami na knihu sú aj správy od rodičov, ktorých deti prechádzajú hľadaním identity. Čo im v takej situácii môže pomôcť?

Neviem, či existuje konkrétna rada, myslím, že je to systémová vec. Je veľmi dôležité, že sa o queer ľuďoch vôbec hovorí, lebo to vytvára predpoklad, že aj mnohí rodičia budú rátať s tým, že ich dieťa môže byť queer. Oveľa jednoduchší je coming out v rodinách, ktoré nelimitujú deti podľa genderu, čím myslím, že im nehovoria, čo ako chlapci a dievčatá majú a nemajú robiť. A potom je tu školstvo, ktoré by tiež malo rátať s tým, že queer ľudia tu vždy boli a aj budú.

Chápem, že v spoločnosti, ktorá je voči queer ľuďom nastavená negatívne, je to pre rodičov náročné. Nie vždy je to z dôvodu presvedčenia, často ich premkne strach – uvedomujú si, v akej spoločnosti žijú, a nechcú, aby ich dieťa niekto zastrelil na chodníku, a tak mu radšej povedia: „Nechaj si to pre seba, radšej to nehovor.“ A často sami rodičia cítia vinu, lebo si uvedomujú, že pred deťmi hovorili homofóbne výroky, zosmiešňovali gejov alebo lesby a zrazu zistili, že je to aj ich vlastné dieťa.

V slovenskom parlamente práve neprešiel ani v prvom čítaní návrh na inštitút partnerského spolužitia, v Česku sú platné registrované partnerstvá od roku 2006. Spomínate si, ako tento krok ovplyvnil bežnú realitu života queer ľudí?

Nie, nevybavujem si to presne, mal som vtedy trinásť, musel by som čerpať zo skúseností iných ľudí, ale môžem hovoriť o tom, čo sa deje teraz. Prechádzame podobným procesom, akurát sme o krok ďalej, lebo hovoríme o manželstve pre všetkých.

Je vedecky preukázané, že rovnoprávnosť a manželstvá pre všetkých spoločnosť posúvajú ďalej a pomáhajú ľuďom. Nikomu to neublíži a množstvu dúhových rodín to pomôže. Nenašiel som jediný racionálny dôvod, prečo by to tak nemalo byť. Všetky ostatné argumenty, ktoré sa šíria proti rovnoprávnosti, nie sú založené na vedeckom poznaní, ale na presvedčení a predsudkoch. Na základe výskumov zo Spojených štátov a severských krajín napríklad vieme, že tam, kde schválili rovné manželstvá, výrazne ubudlo samovrážd mladých queer ľudí. Je to preukázaný a nespochybniteľný fakt. Ak by to malo byť už len kvôli tomu, že sa mladí ľudia cítia lepšie, tak nevidím jediný dôvod, prečo to neurobiť. Tých praktických aj symbolických dôvodov je pritom množstvo.

Najviac ma pritom vytáča spôsob, akým sa o tom hovorí. Ja som zvyknutý pomenúvať pravdu, tak nech to urobia aj ostatní. Ak je niekto proti rovným manželstvám, nech to povie na rovinu, nech povie: „Ja som proti tomu, aby ubudlo samovrážd queer ľudí. Ja som proti tomu, aby dúhové rodiny, ktoré tu existujú, mali rovnaké práva ako moja rodina. Ja so proti tomu, aby deti, ktoré v týchto rodinách vyrastali, mali rovnaké práva ako moje deti.“ Prečo to nikto z tých politikov nepovie? Toto je predsa pomenovanie pravdy.

Roman Samotný, majiteľ Teplárne, od útoku viackrát hovoril, že ticho zabíja a dovoľuje nenávisti rásť. Kedy a na koho má zmysel reagovať? Má sa človek ozvať, keď niekto na párty povie hlúpy vtip, keď niekto v rodine zosmiešňuje alebo relativizuje túto tragédiu, na internete, voči politikom?

Vždy má zmysel ozvať sa. Či som queer alebo heterosexuál, ak chcem žiť v spoločnosti, kde sa všetci budú cítiť bezpečne, kde budú mať rovnaké práva, rovnaké príležitosti, ak nechcete, aby sa tu zabíjali ľudia, tak sa musíte ozvať vždy, lebo inak máte krv na vlastných rukách, je to aj vaša spoluzodpovednosť. Spoluvina. Máme ju všetci, ktorí sme sa dostatočne neozvali, možno aj ja som toho mohol urobiť viac. A možno teraz začneme robiť viac.

Máte nádej v tom, do akej miery môže táto udalosť zmeniť postoj a práva queer ľudí?

Skôr nie. Vidím reakcie a zdajú sa mi absolútne neadekvátne a nedostatočné. Prečo by som si mal myslieť, že o týždeň to bude lepšie? Naopak, obávam sa, že o týždeň, o dva, tri, to utíchne. Dúfam, že nie. Dúfam, že sa mýlim. Veď čo iné, než vražda dvoch mladých ľudí, by to mala zmeniť? Najhoršie je, ako si ľudia neuvedomujú, že sa to týka všetkých.

Nechcem nikoho viniť, nerobia to vedome, no aj mne mnohí píšu v zmysle: Filip, si v pohode? Filip, ty si taký silný. Filip, Filip… A ja sa pýtam: A čo ty? Si v pohode? Prečo len ja? Je to absurdné a povrchné, ak má niekto pocit, že keď nie je queer, tak od toho môže dať ruky preč. Veď tiež si človek, nie? To nie je náš problém, to je problém nás všetkých.