Denník N

Novinár Filip Titlbach: Ak by sme sa na to vykašľali, tak o chvíľu tu už nemusí byť bezpečne pre nikoho

Filip Titlbach. Foto N - Vladimír Šimíček
Filip Titlbach. Foto N – Vladimír Šimíček

Filip Titlbach je novinár, autor podcastu Studio N, ktorý patrí k najúspešnejším podcastom v Česku. Venuje sa politickým, spoločenským a menšinovým témam a otvorene sa hlási ku queer identite. Tento rok vydal knihu Byli sme tu vždycky s príbehmi a témami, ktoré sa dotýkajú života LGBTI+ ľudí.

V pondelok bol hosťom v diskusii Denníka N, ktorá sa konala v bare Tepláreň.

V rozhovore hovorí aj o tom:

  • aký vidí rozdiel v postoji voči queer ľuďom na Slovensku a v Česku;
  • čo ho najviac šokovalo, keď pracoval na svojej knihe;
  • či pozná niekoho, kto ľutoval svoj coming out;
  • čo je to menšinový stres, ktorý paradoxne zažívajú aj ženy.

S akým pocitom ste prišli v pondelok do Bratislavy po tom, čo tu minulý týždeň došlo k teroristickému útoku na LGBTI+ ľudí? 

S pocitom frustrácie, naštvania, hnevu, ľútosti a smútku nad tým, čo sa stalo. Tie pocity vychádzali už aj z reakcií, ktoré som zachytil na Slovensku, ale aj v Česku a ktoré považujem za absolútne neadekvátne a nedostatočné. To bola prvá vlna emócií. Druhá ma zaplavila, keď som prišiel priamo do baru Tepláreň.

Zaparkovali sme hore na Zámockej. Ako sme schádzali dolu, zbadal som sviečky uprostred ulice, ostal som stáť, pozeral som sa na to a nechcelo sa mi ísť ďalej. Chvíľu som tam stál, až potom som zišiel k Teplárni a otvoril dvere. Hnev, frustrácia a naštvanie boli zrazu preč. Atmosféra toho miesta na mňa zapôsobila priam šialene, bolo mi hrozne. A mal som aj obavy.

Aj v diskusii ste spomenuli, že ste ich mali už pred cestou, napriek tomu ste prišli. Prečo? Čo vás presvedčilo?

Nie je to žiadne hrdinstvo, iba presvedčenie, že to nemôžeme nechať tak. Ak by sme rezignovali, kde sa to skončí? Všetci tí, ktorí majú možnosť niečo povedať, či sú to politici, alebo novinári, by to mali urobiť. Považoval som to za svoju povinnosť.

Mnohí stále nerozumejú tomu, že ak by sme sa na to vykašľali, tak o chvíľu tu už nemusí byť bezpečne pre nikoho. Málokto si uvedomuje fakt, že počas svojho života sa v menšine ocitne úplne každý, napríklad ako senior. Z histórie pritom vieme, že prakticky čokoľvek, akýkoľvek rys našej tváre či pokožky, sa pre niekoho môže stať zámienkou na útok. A ja sa pýtam, kde sa to skončí. Naozaj môže niekto skončiť mŕtvy na chodníku len preto, aký sa narodil?

Čo vám išlo hlavou bezprostredne po tom, ako ste sa dozvedeli o útoku?

Veľmi som dúfal, že mohlo ísť o čin zo žiarlivosti. Teraz sa táto verzia objavuje v podobe fake news, ale v tú noc s ňou pracovali aj niektoré bulvárne médiá. Veľmi som dúfal, že to tak bude, že to nebude motív nenávisti.

Takto som si to v hlave na istý čas zafixoval a ďalej som pracoval. Keď sa prvýkrát u vás v Denníku N objavila informácia, že máte z dvoch zdrojov potvrdené, že ide o motív nenávisti voči sexuálnym menšinám, nechcel som to akceptovať a len som ďalej robil, čo sa dalo, aby som nad tým nemusel premýšľať.

Začalo mi to dochádzať až na druhý deň k večeru, keď som skončil v práci. Zrazu som stál pred slovenskou ambasádou v Prahe, kde bolo veľa queer ľudí aj ich priateľov, zapaľovali sviečky, na plot vešali dúhové vlajky a rôzne heslá, a tam som sa emocionálne zosypal.

Mení sa touto udalosťou pre vás pocit základného bezpečia v našom československom priestore? Cítite sa rovnako, keď idete niekam večer von?

Keď si premietnem len posledných pár dní, vidím hneď tri situácie, v ktorých som sa zachoval inak, než by som to urobil pred touto vraždou.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

LGBTI+

Rozhovory

Útok na Zámockej

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie