Denník N

Boj s otepľovaním – šokujúco drahý trik bez výsledkov

Namiesto toho, aby politici investovali do vývoja účinných nových technológií, len predstierajú, že bojujú s otepľovaním.

Autor je dánsky štatistik, riaditeľ Centra Kodaňského konsenzu

Počas parížskeho klimatického samitu sa svetoví lídri pravdepodobne budú potľapkávať po pleciach. Uvidíme aj aplaudujúcich aktivistov, ktorí ich budú povzbudzovať, aby zašli ešte ďalej. Čo však neuvidíme, je priznanie reality, že Parížska klimatická dohoda pre zastavenie globálneho otepľovania neurobí takmer nič.

To preto, lebo náš prístup ku klimatickej zmene je postavený na predpokladoch pritiahnutých za vlasy a príliš optimistických scenároch.

Po prvé, predstierame, že ak jedna krajina alebo skupina krajín zníži emisie, už to je pre planétu užitočné. Európska únia si od aktivistov vyslúžila pochvaly za prísľuby výrazne znížiť emisie uhlíka, ktoré predstavila ešte pred začiatkom samitu. Lenže väčšina doterajších takzvaných úspechov Únie pri znižovaní emisií klíme nič dobré nepriniesla.

Dôvod je jednoduchý, Únia totiž veľkú časť svojho znečisťovania exportuje.

Emisie za nás robia iní

Nemecko, Francúzsko a Španielsko síce obmedzili výrobu tovarov náročných na energiu, ale namiesto toho ich dovážajú z Číny. Tak sa stalo, že v prípade sľubov z Kjóta je celá domáca úspora CO₂ vyvážená dovozom emisií len zo samotnej Číny.

No a v prípade globálneho otepľovania je, nanešťastie, úplne jedno, odkiaľ emisie pochádzajú. Je pravdepodobné, že ešte viac produkcie CO₂ sa presunie do krajín, ako sú India, Vietnam a množstvo ďalších štátov, ktoré nie sú viazané záväzkami na znižovanie produkcie CO₂. Ba čo viac, takýto presun v konečnom dôsledku znamená viac emisií, pretože proces výroby je v týchto krajinách menej efektívny.

Pre západných politikov je to ideálna klimatická politika: oni sa môžu tváriť ako prezieraví a zelení, kým ich spotrebitelia o nič neprídu.

Podobné je to s naším zanietením pre podporu súčasných zelených technológií, pričom si nepripúšťame ich obmedzenia a nízku efektívnosť.

Možno veríme tomu, že solárna a veterná energia sú pripravené súťažiť s fosílnymi palivami, ale nemôžeme byť ďalej od pravdy. Medzinárodná energetická agentúra odhaduje, že v súčasnosti zo slnka a z vetra získavame približne 0,5 percenta potrebnej energie a do roku 2040 tento údaj vzrastie na 2,4 percenta.

Veľa peňazí za takmer nič

V Paríži sa teda dočkáme prázdnych politický gest. Svetové mocnosti prednesú vznešené sľuby. Každá krajina nedávno oznámila, o koľko uhlíka vyprodukuje menej, čo sa stane súčasťou novej klimatickej dohody.

Vo svojom najnovšom karentovanom článku som však vypočítal vplyv najväčších protiemisných záväzkov prednesených ešte pred Parížskym samitom.

Článok dokazuje, že aktuálna klimatická politika Únie, známa ako 20/20, ktorá si dala za cieľ dostať emisie o dvadsať percent pod úroveň 90. rokov minulého storočia, dosiahne veľmi málo. Dokonca aj keby Únia rovnakým tempom pokračovala po zvyšok storočia a žiadny zo škrtov doma by neviedol k exportu emisií inde (čo je nerealistické), vplyv na zníženie tempa otepľovania by bol na konci storočia iba 0,026 °C.

Možno si predstavujete, že nový sľub Európskej únie znížiť do roku 2030 emisie o 40 percent by v boji proti globálnemu otepľovaniu dosiahol oveľa viac. Lenže výsledkom – pri úplnom dodržaní plánu a bez exportovania produkcie CO₂ – by na konci storočia bolo spomaľovanie otepľovania o ďalších 0,027 °C.

Keby sme zmerali dôsledky dodržania sľubov všetkých krajín do roku 2030, teplota by do roku 2010 stúpla len o 0,048 °C menej, než sa dnes predpokladá. Aj keby sme boli prehnane optimistickí a predpokladali, že každý z týchto sľubov bude nielenže dodržaný, ale pokračovali by sme v ňom ďalších 70 rokov, všetky parížske záväzky spomalia rast teploty do roku 2100 len o 0,17 stupňa. A všetky tieto drobné úspechy by ročne stáli šokujúci bilión dolárov.

Christiana Figueres, ktorá v OSN zodpovedá za boj proti globálnemu otepľovaniu, tvrdí, že sľuby z Paríža majú potenciál obmedziť predpokladaný nárast teploty do roku 2100 o 2,7 stupňa Celzia.

Problémom podobných vyhlásení je, že sú založené na nereálnych scenároch, podľa ktorých urobia vlády v Paríži len málo, ale hneď po roku 2030 rozbehnú neuveriteľne ambiciózne znižovanie emisií. Podľa tejto logiky by sme zadlženým Grékom mohli tvrdiť, že hneď prvá splátka pôžičky ich dostane na ľahkú cestu zbavenia sa dlhu.

Takéto prehnane optimistické scenáre a za vlasy pritiahnuté predpoklady len zastierajú fakt, že sme na zlej ceste. Namiesto toho, aby sme sa snažili fosílne palivá zdražiť tak veľmi, aby ich už nikto nechcel – čo sa nikdy nepodarí -, by sme mali urobiť zelenú energiu takou lacnou, aby na ňu chceli všetci prejsť.

Treba investovať do vývoja

Kodaňský konsenzus o klíme spojil 27 špičkových klimatických ekonómov a troch laureátov Nobelovej ceny, ktorí prišli na to, že najrozumnejšou dlhodobou klimatickou politikou je investovať do zeleného vývoja, aby sme stlačili cenu zelenej energie.

Keby sme boli ochotní venovať len 0,2 percenta globálneho HDP na vývoj nových zelených technológií, dramaticky by sme zvýšili šancu na zásadný prelom. Ekonómovia vypočítali, že návratnosť takýchto projektov pre spoločnosť by bola stonásobne vyššia než investovanie do dnešných veterných a solárnych zdrojov.

Úsilie postavené na nových technológiách by malo omnoho väčšiu šancu súperiť s klimatickou zmenou. A vyhlo by sa problémom, ako je export emisií.

Nanešťastie, vyžaduje si to zásadnú zmenu uvažovania. Namiesto toho od Paríža môžeme očakávať viac horúceho vzduchu od politikov a veľmi málo toho, čo môže znížiť teploty.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Klimatická zmena

Komentáre, Svet

Teraz najčítanejšie