Denník N

Psychologička Jana Ashford: Dobrý človek vyrastie z dieťaťa, ktoré je pochopené, milované a má zrelých rodičov

Psychologička a psychoterapeutka Jana Ashford. Foto N - Vladimír Šimíček
Psychologička a psychoterapeutka Jana Ashford. Foto N – Vladimír Šimíček

Rešpekt voči inakosti nie je vo výchove niečo samostatné. „Keď hovoríme o tom, ako vychovať človeka, ktorý nemá výhrady voči inakosti, tak vlastne hovoríme o tom, ako vychovať dobrého človeka,“ tvrdí v rozhovore pre Denník N detská psychologička a psychoterapeutka Jana Ashford.

Na to, aby sa to podarilo, dieťa musí byť rodičmi prijaté, milované a pochopené. Ak to chýba, dieťa sa necíti dobre samo so sebou a môže sa v ňom zasiať prvý náznak nenávisti.

„Máme byť teda dostatočne dobrými rodičmi, od začiatku deťom dostatočne dobre napĺňať fyzické aj emočné potreby a ísť im dobrým príkladom. Ak sa aj neskôr stretnú so zlými vplyvmi, v ideálnom prípade budú nami natoľko naočkované tým dobrom, že sa už nedajú veľmi ovplyvniť,“ hovorí psychologička.

S Janou Ashford sa okrem iného rozprávame o:

  • detskom vnímaní inakosti a spôsoboch, ako rodič môže na inakosť upozorňovať;
  • recepte, ako vychovať dobrého človeka;
  • rizikách, keď sa dieťa dá viac ovplyvniť vonkajším prostredím;
  • vysmievaní medzi deťmi a zárodkoch nenávisti;
  • tom, či človeka k brutálnym agresívnym činom v dospelosti vedie nedostatok lásky v detstve.

Čítala som so svojou štvorročnou dcérou detskú knihu o inakosti. Jedno zvieratko je iné ako ostatné, samo nevie, kým vlastne je, a snaží sa to zistiť, zatiaľ čo ho ostatné zvieratká ohovárajú. Dcére to vôbec nešlo do hlavy. Nedokázala pochopiť, v čom je iné, čo to znamená byť iný. Uvažovala som preto nad tým, že malé deti inakosť asi nevnímajú, kým ich my dospelí „nenainfikujeme“ stereotypmi o tom, čo je normálne a čo je iné. Je to tak? Alebo vnímajú už malé deti inakosť?

Veľmi záleží na tom, v akom prostredí deti žijú a nakoľko sa s nejakým typom inakosti stretávajú. Čím diverzifikovanejšie je prostredie, v ktorom žijú, tým je inakosť pre ne normálnejšia. Ak je ich prostredie príliš rovnaké, tak si rýchlejšie všimnú, že niekto je iný. Ovplyvňuje ich teda prostredie, ale aj to, ako ich rodičia vnímajú odlišnosť a ako o nej hovoria. Či ju vnímajú ako niečo fajn, alebo sa o ľuďoch, ktorí sú v niečom iní, vyjadrujú s dešpektom. Ale v tomto konkrétnom prípade si myslím, že príbeh mohol byť príliš abstraktný a vaša dcéra si cez zvieratká nevedela inakosť premietnuť do reálneho života.

Áno, môže byť, lebo nástojila na tom, že aj krava je iná ako mačka, tak v čom je vlastne problém. Nevidela v tom ľudí a ich rozmanitosť. Lenže keď som jej to chcela preniesť na ľudí, uvedomila som si, že najprv by som jej vlastne musela povedať nejaký stereotyp, že čo je normálne a čo je iné, aby som potom mohla dodať, že byť iný je v poriadku. A to som urobiť nechcela. Mám dieťa na inakosť upozorniť? Nevytváram tak predsudok? 

Snažím sa zamyslieť nad nejakým konkrétnym príkladom. Napadá mi napríklad, že idem s dieťaťom po ulici a oproti ide lesbický pár, držiac sa za ruky. Mala by som potrebu na to dieťa upozorniť, že pozri sa, je to iné, ale je to v poriadku? Nie. Iba v prípade,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Duševné zdravie

LGBTI+

Rodičovstvo

Rozhovory

Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie