Extrémistické násilie pramení z popierania inakosti, hovorí Nór, ktorý prežil útok na ostrove Utøya

Keď mal Bjørn Ihler 20 rokov, prežil teroristický útok na ostrove Utøya, pri ktorom zahynulo 69 ľudí. Teraz je medzinárodne uznávaným odborníkom na boj proti radikalizácii a násilnému extrémizmu a na ich prevenciu prostredníctvom vytvárania zdravších komunít. V rozhovore hovorí:

• ako sa dozvedel o teroristickom útoku pred Teplárňou,
• ako by mala vyzerať verejná diskusia o páchateľovi a obetiach,
• akú podporu potrebujú obete terorizmu a ich blízki,
• odkiaľ podľa neho pramení násilný extrémizmus,
• ako sa vyrovnával s traumou, ktorú zažil na ostrove Utøya.

Ako ste sa dozvedeli o teroristickom útoku v Teplárni a manifeste páchateľa?

Som zapojený do viacerých sietí monitorujúcich akty masového násilia, ktoré môžu súvisieť s terorizmom. Po tom, čo som v stredu (12. októbra) večer dostal informáciu o možnom extrémistickom útoku v Bratislave, som si o tom začal viac zisťovať, až som narazil na manifest páchateľa, ako aj jeho účty na sociálnych médiách. Potom som sa snažil dosiahnuť, aby sociálne média obmedzili dosah a šírenie manifestu a príspevkov jeho autora. Pomáhali sme im identifikovať manifest a príspevky páchateľa, aby mohli napríklad znemožniť ostatným užívateľom ich ďalej zdieľať.

Čo si myslíte o manifeste?

V niektorých veciach sa podstatne líši od iných takýchto dokumentov, ktoré napísali iní páchatelia podobných činov. V prvom rade je to, pokiaľ viem, prvý takýto manifest z východnej Európy. Navyše je v angličtine, takže sa zjavne pokúša komunikovať s medzinárodným publikom. Odkazuje na skupiny a siete, ktoré už roky monitorujeme, a takisto nadväzuje na ich témy a používa rovnaký jazyk. Na rozdiel od podobných materiálov napríklad zo Severnej Ameriky sa tento manifest ešte výraznejšie opiera o antisemitské konšpiračné teórie.

Manifest však takmer vôbec nespomína slovenskú extrémistickú scénu.

Je to zvláštne. Oveľa viac sa zameriava na medzinárodnú sieť ako na tú lokálnu, čo je zaujímavé aj vzhľadom na to, že krajná pravica má na Slovensku pomerne silné zastúpenie. Je to niečo, nad čím intenzívne rozmýšľame, ale nemáme jednoznačné odpovede. Podčiarkuje to jednu z vecí, na ktorej už nejaký čas pracujem, aby organizácie a vlády, ktoré sa zaoberajú extrémizmom, brali do úvahy, že hrozbu predstavujú aj nadnárodné krajne pravicové komunity.

Tento páchateľ bol zradikalizovaný primárne v internetových nadnárodných extrémistických komunitách, ktoré sú do veľkej miery ovplyvnené americkými extrémistami. Podľa mňa má zmysel k tomuto útoku pristupovať ako k prípadu medzinárodného terorizmu. Vlády často váhajú použiť frázu medzinárodný terorizmus, keď ide o útoky z nenávisti zakorenené v xenofóbii, antisemitizme, rasizme či iných veciach, ktoré sú súčasťou krajne pravicovej ideológie.

Nie je to preto, že títo ľudia často konajú sami?

Často pri týchto prípadoch hovoríme o domácom extrémizme, nanajvýš o domácom terorizme. Ja sa snažím poukázať na to, že na internete existujú extrémistické komunity a siete podpory, najmä na platformách ako Telegram, kde dochádza aj k istej forme koordinácie. Tieto útoky sú často inšpirované predošlými prípadmi. Je pomerne jednoduché nakresliť čiaru medzi útokmi v Nórsku v roku 2011 a v Christchurchi na Novom Zélande v roku 2019, opäť v Nórsku v roku 2019, v Buffale začiatkom tohto roka a tak ďalej. Máme tu celkom zjavný trend navzájom sa inšpirujúcich extrémistov z rôznych krajín. Aj keď medzi sebou priamo nespolupracujú, stále sú súčasťou jedného prostredia, o ktorom môžeme povedať, že predstavuje extrémistickú sieť.

V roku 2021 ste publikovali článok, v ktorom píšete, že samotná ideológia často nie je hlavnou príčinou extrémistických útokov. Čo ich teda motivuje útočiť?

Extrémizmus a terorizmus pramení z násilného popierania inakosti a rozmanitosti. Belošskí rasisti chcú, aby bol každý v ich komunite biely. Ľudia, ktorí sú proti LGBTQ, chcú, aby boli všetci hetero, ľudia, ktorí sú antisemiti, sa chcú zbaviť Židov, islamistickí extrémisti chcú, aby všetci nasledovali rovnaké interpretácie islamu. Cieľom všetkých foriem extrémizmu je vytvoriť homogénnu spoločnosť.

Ako sa proti tejto ideológii snažíte bojovať?

Zameriavame sa na to, aby si komunity uvedomili prirodzenú hodnotu rozmanitosti a pochopili, že inakosť pre nich nepredstavuje existenčnú hrozbu. Takisto spolupracujeme so samosprávami na budovaní infraštruktúry pre lepšie spolunažívanie medzi komunitami. Spolupracujeme aj s technologickým sektorom a sociálnymi médiami, aby vytvorili lepší priestor pre dialóg medzi rôznymi komunitami. S nimi vyvíjame aj nástroje na obmedzenie šírenia a distribúcie materiálov, akým je aj spomínaný manifest, ktoré podnecujú alebo schvaľujú teroristické činy.

Ako by mali reagovať médiá po takomto zločine? Môže byť užitočné diskutovať o manifeste? A ak áno, existujú nejaké pravidlá, ktoré by sa mali dodržiavať?

Táto otázka nemá jednoduchú odpoveď. V prvom rade by sme nemali páchateľa velebiť. Je to koniec koncov jedným z cieľov týchto ľudí, získať za svoje činy slávu a uznanie verejnosti. S tým súvisí aj „gemifikácia“ extrémistických útokov. Páchatelia používajú slovník, akoby hrali hru. Čím viac ľudí zabijú, tým vyššie je ich pomyselné skóre.

Je však potrebné si uvedomiť, že páchateľ je len človek, ktorý sa zradikalizoval. Preto by sme sa mali rozprávať najmä o tom, odkiaľ pramení ich extrémizmus a terorizmus, aby sme podobným prípadom vedeli v budúcnosti zabrániť. Kde presne nastalo zlyhanie a čo môžeme spraviť pre to, aby sa to neopakovalo?

Zároveň sa musíme sústrediť na pomoc obetiam a preživším, ktorí boli priamo zasiahnutí, a zároveň sa snažiť porozumieť, ako útok ovplyvnil ich aj širšiu spoločnosť.

Teroristický útok traumatizuje obete a ich blízkych, ale aj širšiu verejnosť. Ako by mala spoločnosť zareagovať v dňoch po útoku?

Reakcia verejnosti a jej predstaviteľov je veľmi dôležitá, pretože pripraví pôdu pre to, ako sa o útoku bude ďalej hovoriť. Po útokoch v Nórsku, Švédsku a na Novom Zélande sa spoločnosť zjednotila, čo môže pomôcť tomu, aby útoky nevyvolali ďalšie násilie. Na druhej strane napríklad v USA je spoločnosť viac polarizovaná, a preto je pre ňu ťažšie sa vyrovnať s národnou traumou. Keď je národ veľmi politicky polarizovaný, je preň ťažké kolektívne a konštruktívne reagovať na teroristický útok.

Čo sa týka obetí, musíme si uvedomiť, že túto traumu si budú niesť celý život. Bude na nich mať veľký vplyv v nasledujúcich týždňoch, ale aj dlhodobo. Mala by na to myslieť aj spoločnosť a vytvoriť infraštruktúru pre dlhodobú podporu obetí a preživších. Môže pre nich byť ťažké vrátiť sa do práce a takzvaného bežného života. Miera samovrážd a pokusov o samovraždy je u preživších terorizmu šokujúco vysoká. Ako spoločnosť sa musíme samých seba pýtať, ako budeme pre týchto ľudí oporou nielen v týždňoch bezprostredne po útoku, ale aj o desať rokov.

Rovnako je to trauma pre celý národ, pre mesto, predovšetkým však pre queer ľudí na Slovensku aj medzinárodne. V posledných rokoch sme boli svedkami viacerých útokov na queer ľudí zo strany pravicových aj islamistických extrémistov. Pride pochod v Osle bol toto leto zrušený pre útok na gejbar.

Mnoho queer ľudí žije v strachu v dôsledku každodennej homofóbie, ale aj pre hrozbu extrémistických útokov. Spolupracujem s queer ľudmi v Gruzínsku, Poľsku a Maďarsku, majú to ťažké. A potom sa stane niečo takéto. Potrebujú našu podporu. Najlepšie, čo môžeme spraviť, je dať jasne najavo, že chceme mať vo svojich mestách a komunitách rôznorodosť a inakosť.

Na Twitteri ste zdieľali prípad 23-ročnej Shante de Corti, ktorá prežila teroristický útok a v dôsledku svojej traumy sa rozhodla podstúpiť eutanáziu.

Jej prípad ukazuje, ako veľmi je pre preživších dôležitá dlhodobá podpora. Tieto útoky sú pre ľudí, ktorí ich prežijú, extrémne dramatické a život meniace. Nemali by sme dovoliť, aby človek dospel do bodu, že ako jediné východisko vidí smrť.

Podarilo sa v Nórsku nastaviť systém pre dlhodobú podporu pre ľudí, ktorí prežili teroristický útok na ostrove Utøya?

Nórsko má národnú podpornú skupinu pre obete a preživších. Psychologickú pomoc a sociálne služby ponúkali aj miestne samosprávy. To však neznamená, že Nórsko je najlepší príklad toho, ako postupovať. Neexistuje jeden správny model pomoci. Veľká časť mojej práce je hľadať lepšie spôsoby, ako pomôcť obetiam. Útok na ostrove Utøya bol obrovský šok, spoločnosť vôbec nevedela, ako sa s niečím takým veľkým vysporiadať. Mnohí to nesprávne prirovnávali k prírodnej katastrofe, ktorá však vyvoláva úplne iný typ traumy, ako keď vás niekto chce zabiť len pre to, aký ste sa narodili alebo aké máte názory. Takéto nuansy vtedy v psychologických príručkách chýbali. Celkovo výskum v oblasti posttraumatickej stresovej poruchy a traumy za posledných desať rokov dosť napredoval.

A preto je skutočne dôležité zabezpečiť, aby sa prijali najnovšie osvedčené postupy a aby sa poskytovatelia zdravotnej starostlivosti a komunita ďalej vzdelávali a učili sa z chýb. A ako som už spomínal, nezabúdať, že sa to netýka len ľudí, ktorí tam boli, ale aj ich rodín, priateľov a širšej spoločnosti. Okrem bezprostrednej starostlivosti je potrebné vybudovať sieť pre dlhodobú, holistickú podporu.

Váš inštitút sa zaoberá budovaním zdravých komunít. Ako vyzerá takáto komunita?

V zdravej komunite môžu mať jej členovia rôzne identity a názory a stále byť jej plnohodnotnou súčasťou. Zdravá spoločnosť vníma inakosť a rôznorodosť ako príležitosť sa niečo naučiť a rásť. Ak je extrémizmus násilným odmietnutím inakosti, tak by sme mali rozvíjať našu kapacitu žiť v rôznorodom a mnohovrstvovom svete.

Spolupracujete aj s organizáciou Nordic Safe Cities. Ako vyzerá vaša spolupráca a čo si máme predstaviť pod pojmom bezpečné mesto?

Spolupracujem so starostami a miestnymi úradníkmi na tom, ako implementovať filozofiu bezpečného mesta. V prvom rade je to o porozumení rizikovým faktorom v ich mestách. Ohrozuje obyvateľstvo špecifický typ extrémizmu alebo radikalizácie? Dôležité je takisto porozumieť urbanistickému rozvoju. Architektúra a geografia mesta má vplyv aj na mieru antisociálneho správania a organizovaného zločinu, ktoré môžu živiť extrémistickú scénu.

Spolupracujeme, samozrejme, aj s políciou na preventívnych opatreniach a poskytovaní pomoci v teréne.

Ďalšia organizácia, s ktorou spolupracujeme, je Strong Cities Network. Pomáha mestám bojovať proti polarizácii a extrémizmu a má program s názvom bezpečné digitálne mesto. V rámci neho monitoruje online priestor a diskurz v rámci mesta a pýta sa, ako ho spraviť bezpečnejším a inkluzívnejším.

Dostali ste po Utøyi dostatočnú podporu? Ako teraz spätne hodnotíte posledných desať rokov po tom útoku?

Mal som veľké šťastie, že som mal prístup k naozaj veľmi dobrej starostlivosti od nórskeho Národného výskumného centra pre násilie a traumatický stres. Takže v prvých dňoch sa mi venovali najlepší psychológovia v krajine. V tom čase som už takisto žil v Británii, čo mi umožnilo sa do istej miery oddeliť od Nórska, ktoré ešte celé mesiace a roky žilo tým útokom. V Británii som sa mohol lepšie sústrediť na seba a svoje pocity ako na národnú traumu. Rovnako som mal podporu od psychológa, ktorý pracoval s vojnovými veteránmi aj s obeťami teroristických útokov Írskej republikánskej armády. To mi pomohlo lepšie porozumieť svojej traume, ako keby som zostal v Nórsku. Veľmi mi pomohlo sústrediť sa na návrat do každodenného života a rutiny. Až spätne som si uvedomil, koľko preživších úplne vypadlo z bežného života a nedokázali dokončiť štúdium alebo nájsť si prácu.

Vy ste zažili veľmi osobnú a priamu traumu, s útokom sa však vyrovnávala celá nórska spoločnosť. Ako ste vtedy vnímali, že o tom píšu a hovoria ľudia, ktorí útok osobne nezažili?

Bolo to veľmi zvláštne. Ten útok a jeho následky boli obrovské a ovplyvnili celú spoločnosť, nielen mňa. Musel som sa zorientovať v tom, čo znamená moja trauma v kontexte celej spoločnosti. Bola to veľká výzva z kognitívneho aj komunikačného hľadiska. Často som vtedy hovoril s médiami a snažil sa pochopiť spoločenskú traumu a vysvetliť tú svoju, čo bolo veľmi ťažké. Takisto som nebol ani zďaleka jediný, ten útok prežilo ďalších 500 ľudí. Veľmi skoro som pochopil, že každý z tých, čo prežili, má iné skúsenosti a perspektívy a rôzne spôsoby, ako sa s tým vyrovnať.

Kolektívna trauma je komplikovaná vec, pretože aj ľudia, ktorí zažili rovnaký útok, budú mať veľmi odlišné reakcie a potreby. Preto je dôležité vytvoriť priestor, kde sa o tom môžeme rozprávať a pochopiť, že neexistuje len jedna správna cesta, ako sa vyrovnať s traumatickou udalosťou.