Kiska: Rozmýšľal som nad samovraždou, pomohla mi rodina

Na svetový deň duševného zdravia sa bývalý prezident Andrej Kiska rozhodol na facebooku prehovoriť o svojej depresii. „Padal som, padal a padal. Vedel som, že dno priepasti sa blíži, iba som nevedel, ako sa pád skončí,“ zveril sa so svojimi stavmi.

Prečo sa o depresii rozhodol prehovoriť? A v akom stave je krajina, v ktorej došlo ku vražde dvoch mladých ľudí pre to, že sú queer? „Je to správa pre Slovensko, aby sme o týchto témach otvorenejšie hovorili a nebáli sa obhajovať aj práva týchto skupín ľudí,“ hovorí exprezident Kiska.

Na čo sa v rozhovore tiež pýtame:

• prečo sa rozhodol prehovoriť o svojich depresívnych stavoch,
• v akom stave je slovenská demokracia,
• kto nesie vinu za vraždu Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha.

Vaša bývalá webová stránka andrejkiska.sk teraz návštevníkov presmeruje na stránky Zuzany Čaputovej. Logicky, je to súčasná prezidentka. Vo mne to však zároveň vzbudilo pocit, ako by ste zmizli. Zmizli ste?

Otázka je, čo si predstavíme pod pojmom „zmizol“. Zmizol z pohľadu politického? Asi áno. V Bratislave som minimálne, politicky sa neangažujem. Pokiaľ vyložene nie je požiadavka, aby som sa k niečomu vyjadril, tak sa nesnažím politiku aktívne komentovať. Takže z pohľadu politiky som zmizol.

Keď si otvoríte môj Facebook alebo Instagram a pozriete sa na moje príspevky, vidíte, že aktívne pracujem. Dobrý anjel, či už na Slovensku alebo v Česku, je úžasná charita, ktorá výborne napreduje, ale potrebuje pomoc a strategický rozvoj. Napísal som knihu, teraz pripravujem druhú. A už rok a pol pracujem na nesmierne náročnom projekte pomoci Rómom.

Keď to zúžim na váš odchod z politiky, aké to pre vás bolo? Čo to bolo za obdobie – alebo možno je?

Boli to dva momenty. Jeden bol odchod alebo moje rozhodnutie znovu nekandidovať za prezidenta Slovenskej republiky. To rozhodnutie bolo veľmi správne a necítim v srdci nejakú ľútosť, alebo že by mi kancelária prezidenta nejako chýbala. I keď niekedy chodím okolo Prezidentského paláca v Bratislave, tak si v duchu poviem: „Je dobré, že tam máme pani prezidentku, a je dobré, že už tam nie som ja.“ To bol prvý nesmierne dôležitý moment.

Druhým bola politická strana, ktorú som založil, a mala a má svoj osud – nie úspešný. Je mi ľúto, ako tento projekt dopadol, pretože bol tvorený v dobrej viere – v tom, že do politiky by sa mali dostať slušní a schopní ľudia, a takých som okolo seba, myslím, aj združil. Ale po mojom odchode to nabralo spád, aký nabralo, a bohužiaľ sa už len z diaľky pozerám na to, čo sa deje.

Aký bol ten odchod pre vás osobne – pre vás ako Andreja Kisku? Aké to je mať vplyv a zrazu o to všetko prísť? 

V prvom rade to bolo moje osobné rozhodnutie. Osobné rozhodnutie Andreja Kisku, že už nebudem kandidovať. Iste, človek sa z obrovského vypätia, stresu naraz ocitne doma, v úvodzovkách zavretý, ale s deťmi, s rodinou. Keď namiesto tridsiatich e-mailov denne vám nepríde skoro žiadny. Keď vám skoro nikto nevolá a keď niekomu zavoláte, nie vždy vám zdvihnú telefón, respektíve zavolajú späť. Trvá to určitý čas, kým si na to človek zase zvykne.

Na medzinárodný deň duševného zdravia ste na facebooku prehovorili o depresii. Veľmi verne, až mi to bolo nepríjemné, ste opísali svoju skúsenosť s touto zákernou chorobou. Budem vás citovať: „Sedím na posteli a premýšľam, čo budem robiť. Možností je veľa. Telo sa napriek tomu nedokáže pohnúť, zaťažené kameňom bezmocnosti. Chce sa hýbať, predrať sa tým čiernym mračnom myšlienok o vlastnej neschopnosti, bezútešnosti a opustenosti, a aj tak to nedokáže. A tak iba bezradne civí, až sa nakoniec s povzdychom zvalí späť do postele a pokúsi sa znovu zaspať. Najradšej by spalo celý deň, možno týždeň alebo mesiac.“ To je ťažoba. Kedy ste po prvý raz pocítili príznaky nejakej duševnej ťažoby?

Možno to bolo aj predtým, ale čo si pamätám, prvé také ťažké stavy som mal asi niekedy pred štyridsiatym rokom svojho života, keď sme predali spoločnosti, ktoré sme mali, a začal som zakladať Dobrého anjela. V zásade som sa z úspešného manažéra, ktorý mal pod sebou stovky zamestnancov, stal zo dňa na deň filantropom. Vtedy som nemal žiadneho zamestnanca, bol som sám, záležalo iba na mne, že ráno vstanem, ako budem fungovať a čo urobím. Situácia s tými e-mailami a telefónmi bola vlastne trochu podobná ako teraz, ale vtedy to možno bolo ešte náročnejšie.

A pamätám si, že bolo obdobie asi štyroch-piatich dní, keď som sa dostával do stavu stále hlbšej a hlbšej depresie, ktorú som si na začiatku začal spúšťať sám, ale nevedel som sa z nej dostať. Ráno som vstal, odprevadili sme deti do školy, a zrazu som prišiel do svojej izby a bolo iba na mne, čo budem robiť. A stalo sa to, že som zrazu ležal, nedokázal sa rozhýbať, nedokázal som si pomôcť. Tak som sa zvalil a zaspal. Potom som sa prebral, niečo zjedol a zase som zaspal. Deti potom o štvrtej-piatej prišli domov, takže ma prebrali k životu. Ale keď už to tak šlo tretí alebo štvrtý deň, uvedomil som si, že sa moja osobnosť rozpadá ako domček z karát a že musím niečo urobiť. Niečo sa musí stať.

Moje myšlienky boli bezútešné a chmúrne, dokonca sa tam zjavovali záblesky pocitu o zmysle života, o samovražde. Až som si povedal, že musím niečo urobiť. Našťastie som sa dokázal prebrať a začal som chodiť medzi ľudí. A to mi pomohlo, to bola tá vzpruha. Začal som aktívne pracovať v Dobrom anjelovi, prinútil sa a za nejaké dva až tri týždne som už zase bol v plnej forme.

To hovoríte o období pred nástupom do politiky?

Áno.

Zažívali ste príznaky depresie alebo nejakej takej duševnej ťažoby – či už silnejšie, alebo slabšie – aj počas svojho prezidentovania?

To nie, paradoxne, ale myslím si, že je to u každého individuálne. Zažíval som veľké obdobia smútku, sklamania, ale nikdy neviedli do stavu ochromenia tela. Jednak to nebolo možné, pretože každý deň som mal niekoľko stretnutí, vystúpení a príhovorov. To jednoducho nešlo. Každý očakával, že sa postavím a niečo poviem, takže počas prezidentovania to nebolo možné.

Ale keď som ako prezident skončil, zasa som sa dostal do takého trošku vákua. Pocítil som to naposledy asi toto leto, keď sme boli na dovolenke – pocit, ako by ste sa dostali do nejakého oparu alebo gélovitej hmoty, ktorá vám nedovolí rozhýbať sa a pohnúť. Hoci ste v obklopení svojich najbližších, ľudia vás majú radi, nikto vám nerobí nič zlé. Aj tak som sa do takého stavu dostal. Ale musím povedať a zaklopať, že v porovnaní s tými, ktorí mi píšu a do stavu depresie sa dostávajú na dlhší čas, u mňa tentokrát netrval dlhšie než jeden deň.

Myslíte si, že vaše prezidentovanie – plný program, neustála pozornosť, potreba niečo riešiť – utlmilo príznaky, pretože ste museli stále niečo robiť?

V prvom i druhom prípade bola spúšťačom nepotrebnosť. Nikto neočakával, že vstanem a niečo urobím, niekam pôjdem, prehovorím, niečo aktívne urobím. Takže tento dôsledok mal určite ten dopad z vysoko aktívneho života do stavu málo aktívneho. A aj ako protizbraň u mňa fungovalo to isté – stačilo ma vtiahnuť späť do aktívneho deja, stačilo povedať: „Tu sa s tebou potrebuje stretnúť tento človek, potrebuješ vyriešiť tento problém.“

Navštevovali ste niekedy terapiu? Liečili ste sa?

Našťastie nie. Ale povedal som manželke, že ak by sa mi tento stav zopakoval, určite by som o odbornú pomoc požiadal. Je dôležité si uvedomiť, že do stavu depresie alebo iných problémových stavov s našou vlastnou hlavou sa ľudia dostávajú bežne. Človek má pocit, že keď pôjde za psychológom alebo psychiatrom, ľudia si o ňom pomyslia, že je blázon. Vôbec nie je blázon. Psychické problémy zažíva obrovské množstvo ľudí a aj preto o tom otvorene hovorím, aby sme si toho boli vedomí. A tak ako si nebudeme sami vŕtať zub a snažiť sa ho vytrhnúť kombinačkami, aj v tomto prípade by sme sa vôbec nemali hanbiť a nájsť odvahu ísť za odborníkom, aby nám poradil.

Hovorili ste, že vaše stavy prišli ešte pred prezidentstvom. Bol by podľa vás problém prehovoriť o tom vo funkcii? Môže prezident hovoriť o tom, že mu jednoducho niekedy nie je dobre?

Pokiaľ v tom stave je, skôr by to malo byť jeho povinnosťou. Ak sa dokážu osobnosti otvoriť a hovoriť o svojom utrpení, o tom, čo ich trápi, o to viac to dokáže pomôcť ľuďom, ktorí si tieto osobnosti vážia. Aby si z toho vzali príklad a otvorili sa tiež.

Toto bola taká zatvorená čierna skrinka. Hovoriť o tom, že máme psychické problémy –⁠ nikto akosi nechcel a nechce. A ja som rád, že sa táto diskusia otvára.

Deti odmalička učíme čistiť si zuby, a tak vedia, že keď si ich nebudeme čistiť, pokazia sa a budú bolieť. Tiež ich učíme, že keď sa niekto trochu poraní, už bežia po náplasť a zalepia si to. Mali by sme mať aj výchovu alebo prípravu na to, že sa dostaneme do psychicky nepríjemnej situácie. Také nástroje by sme mali mať po ruke, takú lekárničku aj pre naše psychické stavy.

Veľakrát sa cítime ponížení v práci, sklamaní láskou, vlastnou nedôverou. Všetci vo svojom živote prechádzame mnohými takými stavmi, ale nemáme nástroje. Nehovoríme o tom. Nemáme pripravenú sadu „náplastí na dušu“. Čo mám v tom momente urobiť? Čo mám urobiť, keď ma šéf zjazdí pod čiernu zem? Čo mám urobiť, keď som zlyhal pri vystúpení pred kolegami alebo na verejnosti? Tomuto by sme sa mali veľmi venovať.

Ľudia sa o tom boja hovoriť pre stigmu, pretože duševnú chorobu často vnímame ako slabosť. Prečo je to tak? Sám ste hovorili, že bolesť zuba ideme okamžite riešiť k lekárovi, a na depresiu sa pozeráme ako na prejav slabosti.

Je to dané historicky. Nikto nás neučil otvárať sa, keď máme vnútorné utrpenie alebo zlyhanie. Myslím si, že doba je veľmi zrelá na to, aby sme sa to naučili. Je to chyba.

Najväčším nepriateľom je naša vlastná hlava. To, ako vnímame situácie, dokáže z pekla urobiť nebo a z neba peklo. Ak máme dobre nastavenú myseľ, aj v ťažkej situácii si dokážeme zachovať optimizmus a veselú náladu. A naopak – ak s mysľou a hlavou máme problém, môžem ležať pri mori v najdrahšom rezorte obklopený najlepšími ľuďmi, a budem sa trápiť a zožierať.

Na facebooku ste napísali: „Skok z nesmierne vyčerpávajúceho obdobia politiky do obdobia finančne zabezpečeného pokoja či záhaľky mi pripadal niekedy ako voľný pád do hlbokej, tmavej jamy. Padal som, padal a padal. Vedel som, že dno priepasti sa blíži, len som nevedel, ako sa pád skončí. Či dopadnem na mäkkú, voňavú trávu, otrasiem sa a začnem šplhať znova hore za slnkom, alebo sa dobijem o ostré skaly a zostanem navždy ležať v tme.“ Kam ste dopadli?

Pocit dopadu sa časom menil. Keď som skončil ako prezident a politik, mal som nesmierne tvorivé obdobie. Hlavne pri písaní knihy som zažíval až euforické obdobia. A potom zasa prišlo obdobie, keď odo mňa nikto „nič nechcel“ a záležalo len na mne, čo urobím, keď ráno vstanem. A vtedy to zase pôsobilo depresívne, zvlášť keď sa niektoré z tých nových myšlienok a projektov, ktoré som mal v hlave, ukazovali ako nepriechodné. Tak som sa pýtal: „Bože, čo mám robiť? Čo odo mňa očakávaš? Čo odo mňa chceš?“

Ale – a to musím zasa zaklopať – som sa z toho vždy vďaka novým projektom, myšlienkam, víziám vyhrabal. Aj teraz idem posledné mesiace ako píla. A viem, prečo ráno vstanem, za čím idem. A darí sa to.

Ale ak mi napríklad projekt pomôcť Rómom nevyjde, a to sa môže veľmi ľahko stať, tak si kladiem otázku, čo ma bude čakať. Neviem, ako sa budem cítiť. Ale viem, že na to musím byť psychicky pripravený, stavať si aj záložný plán, aby som na dne priepasti neležal dlho, čo najskôr sa z nej zdvihol a postavil si novú métu.

Kde ste boli, keď pred barom Tepláreň došlo k vražde Juraja a Matúša?

Viete, že teraz neviem? Neviem, kde konkrétne som sa nachádzal.

Čo ste si pomysleli? Čo to vo vás prebudilo?

Uvedomil som si znova a znova to, o čom som presvedčený –⁠ že si často neuvedomujeme, akú silu má slovo. Ak niekto začne vznášať protesty, že dúhové vlajky sa nesmú vešať na balkón a má to zakázať zákon, a ak sa k tomu pridajú ďalší politici, ktorí to nehovoria priamo, ale podprahovo z nich srší nenávisť voči LGBTI komunite, Židom, Rómom, moslimom, voči komukoľvek –⁠ tak toto slovo, ktoré bohužiaľ často použijú len preto, aby získali popularitu a záujem ľudí, potenciálnych voličov, v psychicky labilných jednotlivcoch, akým bol ten mladý chlapec, vyvoláva pocit nenávisti. A dôjde to bohužiaľ až k smrti, k vražde nevinných ľudí. Slovo dokáže byť nesmierne silná zbraň, vie spôsobiť mnoho nešťastí a tragédií.

Na facebooku ste k tomu napísali: „Židia, Rómovia, gayovia… Politici vykrikujú na námestiach, zahlcujú sociálne siete.“ Kto nesie vinu za vraždu Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha? Sú to aj politici, ktorí si berú do úst menšiny?

Určite áno. Vieme, z akej rodiny pochádza ten mladý chlapec, kto bol jeho otec, a aké myšlienky šíril – boli to myšlienky nenávisti voči týmto skupinám ľudí. To je jedna časť. Ako osobnosti sme z veľkej časti tvorení genetikou a tým, čo nám bolo dané v rodine. Ale keď sa do ohňa doleje olej nenávisti zo strany politikov, influencerov, a k tomu sa to dobre premixuje na sociálnych sieťach, kde si nájdem podobných ľudí vyjadrujúcich podobné myšlienky, tak ten psychicky najlabilnejší jednotlivec urobí presne toto. Vezme zbraň a začne strieľať. Nie je to prípad len na Slovensku, vidíme to aj v iných štátoch, ale po prvýkrát sa to dotklo priamo nás. Tá skúsenosť je strašná a otrasná.

Nie sú to len politici, ale aj komentáre na sieťach. Naozaj s údivom pozerám, ako moji blízki spomedzi queer ľudí teraz zažívajú smršť nenávistných komentárov. A slovenský expremiér sa k tomu úplne cynicky vymedzuje ako heterosexuál. Prečo si neuvedomujeme silu slov?

Rozdelil by som to na dve skupiny. Začnime skupinou mierne psychicky vyšinutých jednotlivcov, ktorí by najradšej všetkých Rómov, gejov, moslimov vykorenili z našej krajiny, nasadili ich na lode a poslali na izolované ostrovy. To je skupina ľudí, ktorú sme tu mali, máme a mať budeme.

Potom je tu druhá skupina, a tá ma nesmierne bolí – to sú presne takí tí „ficovci“, „blahovci“, „chmelárovci“, „čarnogurskovci“, skupiny politikov, ktorí tieto slová hovoria zámerne. Vnútri sú mierne líznutí xenofóbiou, prídu na námestie a začnú vykrikovať a vyvolávať strach z gejov, Židov, moslimov. Robia to zámerne, aby získali potenciálnych voličov. Vedia, že tých desať-pätnásť-dvadsať percent ľudí k týmto myšlienkam mierne inklinuje a chcú si ich získať na svoju stranu.

U nás to teraz vidíme hlavne u Fica, ktorý potreboval rásť. Snaží sa urobiť všetko, aby sa dostal k moci, pretože vie, že inak skončí vo väzení. Prevzal rétoriku Kotlebu a iných extrémistov a fašistov, aby si získal ich elektorát. Fico sa postaví na námestie a začne šíriť bludy len preto, že vie, že tým získa popularitu u tejto skupiny ľudí. A to je veľmi cynická a nebezpečná zbraň. Zámerne oslabuje alebo kritizuje Ukrajinu, pretože vie, že na Slovensku je časť ľudí, ktorí majú z rôznych dôvodov radi Rusko. Začne kritizovať gejov, Židov, kohokoľvek, keď bude vedieť, že si tým získa väčšiu popularitu.

Tento jav sa volá populizmus a je u nás, bohužiaľ, bežný. Vplyv je taký, že si mladý chlapec povie: „Aha, tak tí Židia, gejovia, nás tu ohrozujú, ktovie, ako sa tu bude žiť. Musím vziať zbraň a musím konať a strieľať.“ Krv tých mladých chlapcov‚ Juraja a Matúša (Juraj Vankulič sa identifikoval ako nebinárny – pozn. red.), tak trochu padá na ich ruky.

Že sa politici postavia na námestie či pred kamery a šíria bludy o rôznych skupinách ľudí, menšinách, ktorým to ubližuje a potom možno ležia mŕtvi na ulici, tak to počúvame aj o tom hovoríme už veľmi dlho. Dá sa s tým niečo robiť?

Najväčšou zbraňou, ktorá na tieto politiky funguje, je, keď normálne zmýšľajúci ľudia, ktorých je na Slovensku absolútna väčšina, dokážu vyjsť do ulíc, ukážu svoju silu a povedia: „Nie, takú krajinu nechceme.“

Pokiaľ je obdobie relatívneho pokoja a nič extra sa nedeje, tak tí naši náckovia a „ficovci“ dokážu obsadiť námestie, zhromaždiť tam hlúčiky pokrikujúcich ľudí, vedia veľmi manipulatívne hrať s témou covidu, inflácie a tak ďalej. A my, slušní, demokratickí sedíme doma a s úžasom sa pozeráme, čo sa v našej krajine deje. A to by sme nemali. Práve v takýchto krízových chvíľach by sme mali urobiť to, čo sa u nás stalo po vražde dvoch mladých ľudí, Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej – do ulíc vyšli státisíce ľudí. Aj teraz by sme mali ukázať, že s takou krajinou, s takými ľuďmi nesúhlasíme a naopak, im v uliciach ukázať našu silu: „Sme tu a našu krajinu nedáme.“

Nie je to len Slovensko, v Česku nie sú výnimkou homofóbne výroky v parlamente. Čo tá vražda hovorí o Slovensku, o stave demokracie?

Tieto vraždy môžu nastať v každej krajine, vezmime si Spojené štáty. Dôležité je vedieť, čo to spúšťa, aby si to politici uvedomili, a aby zvyšok spoločnosti na podobné útoky reagoval.

Nemyslím si však, že vražda jedným psychicky mierne vyšinutým jednotlivcom by mala dávať jasný signál o krajine ako takej. Ale je pravdou, že na Slovensku máme z pohľadu prístupu k LGBTI ľuďom, ale aj Židom, Rómom veľa čo naprávať.

Vnímate to ako útok na queer Slovenky a Slovákov, alebo na dvoch ľudí pred klubom? Vnímate to ako útok vyšinutého človeka, alebo ako správu o nejakom stave?

To je dobrá otázka. Vnímam to ako správu pre Slovensko, že tu máme také podhubie, rastie a môže spustiť ďalšie podobné tragédie. Je to správa pre Slovensko, aby sme o týchto témach otvorenejšie hovorili a nebáli sa otvorene obhajovať práva týchto skupín ľudí.

Protesty, ktoré naposledy viedli k veľkým politickým zemetraseniam, začala vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Čo odštartuje táto vražda?

Verím, že odštartuje otvorenú diskusiu. Všimol som si, že sa dúhová vlajka dostala na facebookové profily, aj na môj, kde nikdy predtým nebola. Ukazuje to, že sa týchto ľudí musíme viac zastať, vyjadriť im podporu a ukázať, že naša spoločnosť si ich váži. A má ich rada rovnako ako všetkých ostatných.