Hovorca Strižinec: Aj ja som gej, nechcem v tom nechať Romana samotného

Sme spolužiaci zo žurnalistiky a ty si vôbec prvý človek, ktorý mi na vysokej škole povedal, že je gej. Pamätáš si to?

Na tú konkrétnu chvíľu si nespomínam. Ale mal som vtedy také „kolečko“. Keď už si to človek prizná sám pred sebou, tak potom príde obdobie, keď to potrebuješ zdieľať s čo najviac ľuďmi. Hľadáš pochopenie a potrebuješ to dostať zo seba, aby ľudia konečne vedeli, kto si.

A nepýtali sa ťa stále, kedy si nájdeš frajerku.

Pre niekoho vkus som to možno urobil dosť neskoro, ale zasa dosť skoro na to, aby som už potom nečelil týmto otázkam.

Čo cítiš po vražde na Zámockej ulici?

Rozmýšľam o tom celý týždeň a rozmýšľam, či som viac smutný alebo nahnevaný. Zo súboja týchto dvoch emócií vychádza akási prázdnota. Veľmi čudný pocit. Debatujem o tom s kamarátmi, všetci to nejako spolu prežívame, ozývame sa ľuďom, ktorých sme dlho nevideli, zrazu sa zaujímame o to, ako sa máme a ako to cítime.

Po vražde si mi hovoril, že chceš spraviť verejný „coming out“. Prečo si sa tak rozhodol?

V zásade to nie je žiadne tajomstvo, som vyoutovaný pred všetkými, aj keď nie takto verejne, takže pre niekoho to bude asi prekvapenie. Mám pocit, že dozrel čas hovoriť čo najotvorenejšie a že to v tejto chvíli môže niečomu pomôcť. Sme občania Slovenskej republiky, vedieme normálny obyčajný život, máme obyčajné starosti, chodíme do práce, nakupujeme v rovnakých obchodoch, kupujeme pracie prášky, aviváže, varíme večere, musíme prať, žehliť, vysávať. Mnohí to tak evidentne nevnímajú.

Chcel by si, aby bolo viac verejne činných osôb, ktoré to povedia?

Je to veľmi intímne a veľmi dôverné rozhodnutie a rozumiem všetkým dilemám, ktoré pri tom ľudia môžu riešiť. Zároveň to nemá byť na človeku to najzaujímavejšie. To, že som gej, ma definuje z nejakej stránky, ale je to o mne najmenej zaujímavá informácia. Rozumiem, keď má niekto pochybnosti alebo keď sa toho bojí, hlavne teraz. Na jednej strane je vidno, že sa niečo pohlo, a mnohí to cítia práve tak, že práve teraz to majú povedať. Ale mnohí sa podľa mňa ešte viac uzavrú, čo je škoda. Ale naozaj je to veľmi osobné rozhodnutie a nedokážem niekomu radiť, že urob to. Každý prežíva svoju vlastnú dilemu, či ho príjmu najbližší, kolegovia a ako by sa s tým vyrovnal. Niekedy je ten strach iracionálny, čo sa potom potvrdí, keď to povieš. Povedia ti, že aj tak som to tušil, som rád, že mi to hovoríš. V mojom prípade to tak bolo, asi som bol ten šťastnejší a nesmierne si to vážim.

To vyoutovanie patrilo k umelcom, teraz pribúdajú novinári. Chcel by si, aby sa pridali iné profesie? Nechcem povedať, že váženejšie, lebo aj tieto sú vážené. Ale napríklad lekár, policajt, sudca.

Je to na hranici projekcie mojich želaní. Každý to nejako cíti. Je to asi aj taký stereotyp, kde sa to očakáva – povedzme, že v balete. Alebo v divadle, šoubiznise, v kreatívnom prostredí. Tam to je aj tolerované, veď aj ja som vlastne v takom prostredí robil a možno práve preto som nenarazil na žiadny problém. Ale aj lekári sú homosexuáli, aj policajti, aj vodiči električiek. Nemusia to vykričať do novín, ale bolo by fajn, keby mohli viesť normálny život a boli by prijatí a rešpektovaní.

Kedy si si uvedomil, že si v menšine?

Puberta. Mal som nenaplnenú platonickú školskú lásku, a až keď som stretol svojho prvého reálneho partnera, tak som o tom otvorene hovoril. Ale nemám pocit, že som v menšine. Som občan Slovenskej republiky a vôbec sa necítim ako menšina z hľadiska toho, ako vyzerá môj bežný život. Za posledné dni som si uvedomil oveľa intenzívnejšie súznenie s komunitou. Dotýka sa ma to viac ako v minulosti.

Veľa ľudí má problém s rodičmi, s príbuznými. Ako to prebiehalo u teba?

Mal som obrovské šťastie. Mama mi povedala, že veď ja som to vedela, lebo si sa nechcel hrať s futbalovou loptou. Uvedomujem si, že to je možno veľmi výnimočné, mnohí sa doma s pochopením nestretli a majú potom ešte väčší problém. V našej rodine to nie je problém a všetci sme sa s tým naučili žiť.

Čo tvoja babička? Ona má už tuším 94 rokov?

Už bude mať 96. Je úžasná. Stále sa pýta, či už niekoho mám, alebo sa pýta na môjho bývalého partnera.

Stretávaš sa s nenávisťou?

Asi každý sa v živote stretne s pokrikmi. Vlastne s tým tak nejak rátame a dokážeme s tým žiť, ak to nedopadne tragicky. Vo vyslovene nepríjemnej situácii som nebol. Dostával som kadejaké správy, ale neboli to vyhrážky. Boli to urážky, ale nebolo toho veľa. Nájde sa pár ľudí, ktorí si potrebujú takto kompenzovať vlastnú frustráciu.

Chodil si do Teplárne?

Nie pravidelne. Romana Samotného poznám 20 rokov a to je asi aj reálny dôvod, prečo som teraz v tomto štúdiu. Mám chuť povedať, že nenechajme v tom Romana samotného. Roman je úžasný človek, ktorý sa vydal touto cestou, pomyselne zdvihol zástavu za nás všetkých, no aj ďalší ľudia, ktorí sú v Inakosti, alebo ľudia, ktorí robia divadlo Nomantinels. To je na Slovensku malý zázrak. Na kolene vytvorili niečo, čo má dušu, hĺbku, hodnotu a rozvíjajú komunitný život tak, ako sa to robí vo veľkých mestách. Aj Bratislava má predsa len svoje mentálne limity. Bol som v Teplárni niekoľkokrát, strávil som tam krásne chvíle, ale mám iné obľúbené podniky. Nemám problém nájsť si bezpečné miesto niekde inde.

Aké ešte boli v Bratislave podobné miesta?

Stále existujú. Tepláreň sa líši tým, že tam môžeš ísť aj popoludní. Potom sú kluby, kde môžeš do rána tancovať. Bolo ich viac a prežíva ten jeden legendárny na Panenskej ulici.

V stredu parlament neposunul do druhého čítania návrh, aby bolo možné uzavrieť partnerské spolužitie, čo je po tej vražde absurdné. Takýchto hlasovaní však už bolo veľa. Prežíval si to ešte nejako?

Priznám sa, že som to veľmi nesledoval, mal som iné pracovné povinnosti, bol som s pani prezidentkou celý deň v Štrasburgu. Ale absolútne som nečakal nič iné. Od tohto parlamentu sa nedá čakať nič. Je zázrak, keď sa začne schôdza, to je najväčší úspech tohto parlamentu v tejto chvíli. Takže nemal som žiadne očakávania.

Neboli to registrované partnerstvá, neboli to manželstvá ani adopcie a aj tak nič.

Áno, pomohlo by to mnohým iným ľuďom. Rozprávame sa o nejakej notárskej zápisnici, minimum. Mohlo by to zjednodušiť život aj heterosexuálnym párom, ktoré sa nechcú sobášiť. Aj v tom je tá absurdita, neschopnosť čeliť realite, málo odvahy.

Viem, že si sa po dlhých rokoch rozišiel s priateľom, ale využil by si to, keby to prešlo?

Nikdy to nebola téma práve preto, že to nebolo možné. Neplánovali sme to robiť v zahraničí, aj to má svoje limity, tu ti je to na nič, neuznávame to. Keď budem s niekým, s kým to bude stáť za to, tak áno, prečo nie.

So svojím priateľom si bol 13 rokov. Premýšľali ste nad tým, či by ste mohli a chceli vychovávať deti?

Poznám mnohých, ktorí majú tento typ dilemy alebo to aktívne riešia, ale my sme túto tému uzavreli veľmi rýchlo. Je to veľmi komplikované a tým, že to nie je možné a spoločensky očakávané, tak máš takú automatickú brzdu, že to ani nechceš robiť. Po istom čase sa toho jednoducho vzdáš a teraz už to ani nemám tak, že by som chcel deti.

Čo znamená to spoločenské očakávanie?

To, čo sa stalo, je hrozná tragédia, úplne zbytočne to dospelo strašne ďaleko. Ale nechcem, aby to bolo zbytočné. Preto si myslím, že musíme byť mentálne v 21. storočí. Len štyri krajiny v Európskej únii nemajú túto tému nijako vyriešenú. My sa stále tvárime, že nie je rok 2022, to je absurdné. Nemôžeme tie vraždy brať tak fatalisticky, báť sa a chodiť so zlým pocitom, kedy sa to zopakuje. Ja v tom vidím aj kus nádeje. Niektoré veci po minulej strede už nebudú možné a niektoré veci budú nutné alebo možné. Chcel by som do toho vniesť aj tento optimizmus, ak to niekto prijme.

Čo nebude možné?

Dúfam, že si začneme trochu vážiť viac jeden druhého. Keď bude mať niekto primitívny výrok, dostane adekvátnu spätnú väzbu. Aj keď si teda nemyslím, že všetci teraz prestanú s hlúpymi rečami. Ale minimálne sa väčšia časť ľudí ohradí, že toto už naozaj nie.

Vidíš za 25 rokov, čo si to naplno uvedomuješ, na Slovensku posun v téme LGBTI+?

Ale asi áno. Sú príbehy z 80. rokov, keď to bol trestný čin, diagnóza. Viem, že niektorí ľudia majú pocit, že kde sme boli doteraz. No jednoducho sme sa báli vyjsť na ulicu. To, že je to teraz téma, neznamená, že zrazu je viac gejov. Boli sme tu vždy, len sme nechodili na oči. To, čo sa očakáva. Toto je spoločenské očakávanie – buďte, ale niekde zavretí v skrini. Dlhé roky to bolo takto a pre niekoho je možno to, čo sa teraz deje, kultúrny šok. Že zrazu je všade samý gej. Nie, gejovia tu boli vždy, aj lesby a iní ľudia. Teraz len hovoríme, že chceme normálne žiť ako všetci ostatní.

Rozmýšľal si niekedy, že pôjdeš žiť do zahraničia?

Ja som ten, ktorý všetkých presviedča, že sa odtiaľto nemá odchádzať, že toto je krajina premárnených príležitostí.

Si vlastenec.

Áno, aj keď je to slovo z 90. rokov sprofanované, ale som. Zbožňujem túto krajinu, tento štát. Myslím si, že to najlepšie je pred nami. Slovensko je úžasná krajina, ktorá má to najlepšie pred sebou, ale práve preto tu potrebujeme normálnych ľudí, ktorí to tu zmenia. Keby všetci odišli, nebolo by sa ani kam vrátiť. Ale minulý týždeň mi to prvýkrát napadlo, či nie je časť odísť. Preletelo mi to hlavou, taký záblesk. Že aha, o tomto mi ľudia hovorili, keď chceli odísť. Ja zostanem.

Bol si novinár, moderoval si hlavné politické diskusie, dôležité debaty aj s prezidentskými kandidátmi, kde sú vždy na stole kultúrno-etické témy. Ako si to zvládal? Ovplyvňovalo ťa to nejako?

Špecifické bolo referendum za rodinu. Tam som si to veľmi plasticky uvedomoval. Moderoval som sériu debát na RTVS O 5 minút 12 a bolo to ťažké. Vlastne som sa snažil byť naozaj natoľko prístupný argumentom druhej strany a celé som to v sebe potlačil. Vtedy to ani nikomu nenapadlo, že som gej. Mám skôr opačnú spomienku. Keď som ešte robil v TA3, rezignoval pápež Benedikt XVI. a niekoľko mesiacov trvalo, kým sa zvolil nový pápež. Robil som veľa vysielaní s mnohými kňazmi a vtedy mi ľudia písali, že je veľmi sympatické vidieť takého mladého človeka, ktorý sa nehanbí za svoju vieru. Aj to je pre mňa niekedy zarážajúce. Veľmi dobre si rozumiem s ľuďmi z konzervatívneho spektra, vážim si autentickú úprimnú vieru. Ja to mám postavené inak, verím v dobro v ľuďoch, niekto to volá Boh. Boli teda chvíle, keď som sa snažil obstáť v tom, že počúvam argumenty druhej strany.

Zvládol si to profesionálne.

Dúfam. Snažil som sa.

Naznačovali ti niekedy politici, že si zaujatý, lebo si gej? Mal si pre to nejaké problémy v práci?

Nie. Môžeme povedať, že to je výnimka potvrdzujúca pravidlo. V momente, keď som si sám v sebe urobil poriadok, tak nebol problém to posúvať ďalej. Vždy, keď som prišiel do nového kolektívu, tak som to hneď povedal, aby sme predišli nejakým nedorozumeniam.

Prečo sa tejto témy boja konzervatívni politici?

To sa treba spýtať ich. Možno je to neschopnosť čeliť realite, možno strach, boja sa samých seba, majú málo odvahy urobiť niečo praktické. Je špecifikom slovenskej verejnej debaty, že si urobíme dva zákopové tábory a to, čo by malo byť uprostred, vecná debata, ktorá prináša nejaké kompromisné riešenie, to nedokážeme spraviť. Počúvame iba tých, ktorí kričia najhlasnejšie z oboch strán a stráca sa pointa. Veď si spomeňme na očkovanie, vojnu. Máme dve veľmi silné emócie a racionálna diskusia je prekrytá, ak vôbec existuje.

Blíži sa kampaň, neublíži prezidentke, že vyvesila dúhovú vlajku?

Naozaj si to nemyslím. Minulý týždeň sme videli prezidentku Slovenskej republiky robiť presne to, čo mala urobiť. Zároveň sme si mohli absolútne uvedomiť, že Zuzana Čaputová je v tom, čo robí, autentická, úprimná, že cíti to, čo treba cítiť. Predtým, ako išla prezidentka na Zámockú ulicu, bola na výjazde v Banskej Bystrici. Napísal som jej, že som videl Romana hovoriť o tom, čo sa stalo, a že si myslím, že by potreboval objatie. Bolo to len odporúčanie, ale spravila to a myslím, že aj ona to potrebovala. Všetci tak nejak potrebujeme objatie.

Rozčuľuje ťa, keď máte strategickú poradu a niekto kalkuluje, čo už je príliš, aby ste úplne neodplašili konzervatívnych voličov?

Vždy musíš zvažovať priestor a čas. Nemôžeš to robiť systémom bager, teda teraz proti všetkým. Musíš vnímať spoločenskú atmosféru, mať odmeranú teplotu, čo sa asi deje. Preto sa to volá stratégia. Dá sa to robiť veľmi citlivo, ako to robí prezidentka, dá sa to robiť symbolickými gestami tak, že je to prijateľné aj pre tých, ktorí môžu byť z nejakých dôvodov znepokojení. Ale treba ich aj počúvať, nejde tu o žiadnu jadrovú fyziku.

Čo bude ďalej po tom, čo v parlamente neprešiel tento zákon? Zdá sa, že väčšinu to až tak nezaujíma.

Neviem to posúdiť. Požičiam si myšlienky Michala Vašečku, že či je toto nejaký míľnik našich moderných dejín. Bol to iný kontext, ale v zásade ide o to, ako my sami seba vnímame. On často rozpráva, akí sme rurálni, že sme nemali vybudovanú mestskú kultúru, ale zároveň sa za seba neradi hanbíme. Nemáme radi, keď o nás niekto hovorí škaredo vo svete. To sedí. Keď sme sa začali hanbiť za Mečiara, niečo sme s tým spravili. Keď sme sa začali hanbiť, že sa tu vraždia novinári, tak sme s tým niečo spravili. Toto je možno tá chvíľa. Teraz je prijatá rezolúcia Európskeho parlamentu a možno sa budeme hanbiť. Na sociálnych sieťach po sebe všetci kričia, ale ľudia, ktorí sa do toho bežne nezapájajú, žijú svoj normálny život, tak podľa mňa už aj oni spozorneli. Nechcú, aby sa diali takéto veci v centre mesta, sú znepokojení a majú pocit kolektívnej hanby. Toto je možno spúšťač a dočkáme sa systémových zmien alebo aspoň toho, že debata bude oveľa kultúrnejšia.

Chceš predčasné voľby?

Asi netreba doktorát z politológie, aby sme tak nejak tušili, že sa blížia.

Rozhovor bude zverejnený v piatok, deň po nahrávaní. Aký víkend máš pred sebou?  Zablokuješ si messenger, aby ti nechodili škaredé správy?

Vidíš, to mi doteraz nenapadlo. Ale nemám to v pláne. Mám inak pred sebou pekný víkend. Ideme celá rodina do Tatier, berieme mamu na Lomnický štít. V živote tam nebola, lebo vždy bolo škaredo, keď sa chystala. Tak hádam vyjde počasie. Dúfam, že ľudia pochopia, čo som chcel povedať.

A hádam na teba v Tatrách nebude nikto nič škaredé pokrikovať.

Možno nejaký medveď.