Denník N

Ponor do Čiernych dier: Objaviť zabudnuté, nadchnúť ľudí, predať umenie, zachrániť pamiatky

Časť kolektívu Čiernych dier (Lívia Gažová, Andrej Sarvaš, Martin Lipták, Miroslav Beňák a Michal Tornyai. Foto - Kvet Nguyen
Časť kolektívu Čiernych dier (Lívia Gažová, Andrej Sarvaš, Martin Lipták, Miroslav Beňák a Michal Tornyai. Foto – Kvet Nguyen

Združeniu sa podarilo vytvoriť žiaduce spoločenské perpetuum mobile.

Zdá sa, že sa im darí všetko, na čo siahnu. Tri vypredané náklady prvej veľkej knihy, z druhej je už rozobraná druhá dotlač. Série grafík, ktoré vydávajú, sú preč v priebehu niekoľkých minút. Počas pandémie vyzbierali vyše 200-tisíc eur, ktoré putovali na podporu kultúry a na charitu. A to je len jeden príklad na dobročinný finančný výtlak, ktorý dokážu vytvoriť.

Už niekoľkokrát získali Národnú cenu za dizajn. V aktuálnom ročníku dokonca špeciálnu Cenu za hospodársky prínos v rámci dizajnu. Ich domovský grafik Michal Tornyai si odniesol ocenenie v kategórii Etablovaný dizajnér. Projekty, ktoré iniciovali, žnú poklony aj na poli architektúry. Cenu verejnosti CE ZA AR 2020 získala Lesná sauna v Spišskom Hrhove. Tento rok prestížnu cenu za architektúru dostal projekt zážitkového ubytovania v jelšavskom Kaštieli Coburgovcov.

Prvé dva diely knižného putovania po Slovensku za priemyselnými pamiatkami a zabudnutými miestami. Foto – Čierne diery

„Ideme do projektov, pri ktorých vieme, že by sa mohli podariť,“ vysvetľuje úspešnosť združenia Čierne diery jeho spoluzakladateľ Martin Lipták. „Realisticky si zhodnotíme, či vynaložená energia bude mať šancu na výsledok. Niekedy sú dobré aj zúfalé a vopred prehraté boje, ale my sa venujeme veciam, ktoré majú predpoklad na realizáciu. Z toho vyplýva to optické skreslenie, že čoho sa chytíme, to sa podarí.“

Úspech Čiernych dier však nie je len v počte predaných kníh a grafík, veľkosti fanúšikovskej základne či množstve získaných ocenení. Ale v tom, ako sa im kontinuálne darí rozširovať pole svojej pôsobnosti. Z vlastnej vydavateľskej činnosti vytvorili platformu pre externých autorov, ich edičný plán praská vo švíkoch. Predovšetkým sa však od dokumentovania pamiatok architektúry posunuli k ich fyzickej záchrane. Pôvodná nadšenosť tak prináša reálny spoločenský efekt.

A to všetko bez toho, aby skĺzli na lákavú cestu komercie, lacných marketingových spoluprác a výpredaja.

Čas na hlbší ponor do Čiernych dier.

Bývalé železiarne v Hnúšti a magnezitka v Lovinobani. Zábery z druhej knihy Čiernych dier. Foto – Andrej Sarvaš

Posunúť vnímanie architektúry

Na začiatku bola záľuba v cestovaní za starými priemyselnými stavbami. Zakladatelia Čiernych dier Martin Lipták, Andrej Sarvaš (pracuje aj ako editor v Denníku N, pozn. aut.) a Miroslav Beňák tomu hovorili popularizácia architektúry. Ukázalo sa, že Slovensko na túto činnosť ponúka takmer neobmedzené možnosti.

Mnohé pôvodne výrobné či banícke oblasti totiž ostali po ukončení činnosti opustené. A keďže ide o lokality, kde nie sú peniaze na demoláciu či prestavbu (heslo: konzervácia chudobou), množstvo areálov a objektov dodnes chátra v pôvodnej podobe. A to bez toho, aby väčšina obyvateľstva krajiny o tom vedela.

Stačilo sa teda vydať do zabudnutých zákutí Slovenska a začať dokumentovať nehnuteľné dedičstvo. Bol tu predpoklad, že by to mohlo publikum zaujímať. Po oslovení grafického dizajnéra Michala Tornyaia a zakúpení risografickej tlačiarne vznikla idea prepojiť túto historickú technológiu so zabudnutou architektúrou. Výsledok v podobe výpravnej autorskej knihy vo vlastnej réžii zapôsobil ako bomba. Všetky exempláre sa za jeden deň vypredali.

Od začiatku však nešlo len o vyrábanie bestsellerov, ale o zameranie pozornosti na prehliadané domáce lokality. Dnes, štyri roky po vydaní prvej publikácie, Martin Lipták môže konštatovať výsledky. Rozpráva o tom, ako si ľudia z regionálneho cestovného ruchu pochvaľujú pribúdajúcich návštevníkov, ktorí prišli práve po listovaní v knihe Čiernych dier.

Dosah podľa Liptáka cítiť aj v širšom kontexte: „Pred desiatimi rokmi by bolo bežné čítať si pri búraní industriálu v Bratislave komentáre o tom, že je to dobré, veď aj tak to bolo schátrané a konečne sa postaví niečo nové. Dnes je už debata inde. Stavby to majú stále ťažké, no vnímanie architektúry v spoločnosti sa posunulo.“

Grafika Závod mieru od Daniely Olejníkovej.

Nie sociálnemu voyeurizmu

Posielať ľudí do regiónov za industriálnou históriou určite spĺňa funkciu otvárania očí a objavovania krajiny. Zmysel však nie je len v zážitku neznámej exotiky, ale aj v spoznaní dejinného kontextu a súčasnej situácie. Preto záujem Čiernych dier smeruje aj do týchto oblastí.

Prvá veľká kniha bola pilotným projektom, zoznamovaním sa s terénom a zadefinovaním záujmu a spôsobu postupu. V knihe Čierne diery 2 je už prítomná aj environmentálna línia a otázky, ako priemyselné stavby zmenili krajinu a aké dlhodobé dôsledky priniesla industriálna činnosť. Tretia chystaná kniha potuliek bude zameraná na kultúru, konkrétne na miešanie vplyvov v pohraničných oblastiach Slovenska.

Dôležité je, že tím Čiernych dier sa po regiónoch nepohybuje ako izolované komando, ale vždy hľadá kontakt s domácimi. Obyvatelia skúmaných lokalít sa stávajú sprievodcami, vykladačmi a zdrojmi informácií. „Často ide o ľudí, ktorí v daných závodoch pracovali alebo poznajú niekoho, kto tam pracoval. Vedia preto mnohokrát oveľa viac než my. A sú radi, že to niekoho zaujíma a ochotne sa o to podelia,“ vysvetľuje Lipták.

Napriek tomu nemusia byť všetci nadšení z pribúdajúcich návštevníkov. A otázka znie, či sa takto netvorí pôda pre sociálny voyeurizmus – čiže import solventných turistov, ktorí si nafotia chátrajúci industriál v živoriacom regióne, hodia obrázky na web a potom na drahých autách odfrčia preč.

„Vnímame to

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Architektúra a dizajn

Vizuálne umenie

Kultúra

Teraz najčítanejšie