Denník N

Je to niečo, čo so mnou dennodenne žije, hovorí autor obrazov Úrad vlády a Prezidentský palác

Juraj Kollár: Úrad vlády (2010) a Prezidentský palác (2010). Reprofoto - GMB
Juraj Kollár: Úrad vlády (2010) a Prezidentský palác (2010). Reprofoto – GMB

🎧 Novinka: Všetky podcasty Denníka N nájdete teraz iba v aplikácii Dennik N. Jej nová verzia má vylepšené funkcie prehrávania. Stiahnite si ju, vyskúšajte a napíšte nám, čo by ste ešte vylepšili.

V tvorbe mu romantickosť momentu nestačí. „Potrebujem cítiť pocit z času, ktorý je absolútny,“ hovorí pre nové vydanie podcastu Oči dokorán maliar Juraj Kollár. Študoval v Bratislave aj v Prahe, chvíľu pôsobil aj v Paríži. V rozhovore vysvetľuje prekvapivé námety svojich diel aj svoju techniku.

Tvoja tvorba prechádza z realistickej polohy do abstraktnej a späť. Realitu stvárňuješ na rôznej škále od hyperrealistického znázornenia po úplne abstraktné výjavy a často sa tieto štýly stretávajú v rovnakom čase. Môžeš nám trochu vysvetliť tento svoj pluralizmus a ako sa rozhoduješ o svojich námetoch?

To má genézu v období štúdia na vysokých školách v Bratislave a v Prahe. V Bratislave som študoval u profesora Fischera, čo bolo prostredie, kde sa o maľbe viac uvažovalo a malo presahy aj do konceptuálnejšieho videnia maľby. Mne sa tým pádom obrátil ten proces, lebo väčšinou človek získava maliarsku skúsenosť tým, že maľuje podľa živého modelu alebo priamo v krajine. No a u mňa to bolo opačné v tom, že som sa snažil dekódovať svoj princíp videnia v teoretickej rovine, zatiaľ čo moje prostriedky na vyjadrenie boli obmedzené. Moja skúsenosť bola nezrelá a zrelosť nastúpila skôr v tom uvažovaní o maľbe, ako v praktickej rovine. Ten deficit sa naakumuloval a odišiel som študovať do Prahy do ateliéru Klasických malířských technik, kde som študoval priamo médium maľby ako také.

Čiže to, čo som nadobudol v abstraktnej štylizácii, som neskôr uplatnil v hyperrealizme. Skúsenosť, ktorú som si vytvoril v izolovanom vákuu uvažovania, uplatňujem v realistickom prevedení, inak povedané. A keďže moja inšpirácia pochádzala často z nejakej fotografie, vlastne mi dobre padlo, že do toho hyperrealizmu som mohol vnášať voľnú živú maľbu. Fotografia tým pádom nebola tým jediným nosným celkom, ktorý som tam prenášal.

Obrazy Úrad vládyPrezidentský palác verne zobrazujú budovy, ktoré sú symbolmi moci. Potvrdzuje to aj fakt, že práve Úrad vlády si vybral do kancelárie za pracovný stôl súčasný primátor Bratislavy. Aký je to pocit vídať svoje dielo na záberoch z primátorovej kancelárie? A aký je tvoj postoj k moci?

Je to niečo, čo so mnou dennodenne žije, pretože intenzívne sledujem politický život na Slovensku. Najmä keď som bol v zahraničí, tak som domácu kultúrnu a politickú scénu vnímal veľmi intenzívne. Preto keď som prišiel späť do Bratislavy a rozhodol som sa, že tu budem žiť a tvoriť, mal som nárazové nutkanie zabrúsiť do tém, ktoré vnímam ako svoj dlh voči tomuto prostrediu. Potreboval som zreflektovať tie základné inštitúcie a štruktúry moci, ktoré reprezentujú štát.

Tieto práce nie sú jedinými, v ktorých si sa venoval politike. Istého času si maľoval aj portréty politikov. Čo si nimi sledoval?

Portréty politikov, to bol vlastne taký umelecký koncept. Hľadal som v ňom námet, ktorý by som mohol

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Oči dokorán

Rozhovory

Vizuálne umenie

Kultúra

Teraz najčítanejšie