Malé dejiny veľkého šialenstva – ako na Slovensku eskaloval hnev
Autor pracuje na komunikačnom oddelení v Kancelárii prezidentky SR,
spolupracuje s ministerstvom zdravotníctva
Krutá pravda o našej krajine znie: pri každej významnej téme v posledných rokoch sme spravidla patrili medzi šampiónov Európy v schopnosti podľahnúť bludom a kolektívnym psychózam.
V tejto disciplíne bývame horší nielen v porovnaní s krajinami západnej Európy, spravidla bývame na tom horšie ako naši susedia a nezriedka zápasíme s Bulharskom. Občas prehráme aj s ním.
Po teroristickom útoku na Zámockej si pripomíname, že sme najmenej tolerantná spoločnosť v Európe voči sexuálnym menšinám.
Po vojne na Ukrajine sme zistili, že u nás za vojnu viní Západ a Ukrajinu najviac ľudí v porovnaní s krajinami v našom regióne.
Dobre si pamätáme aj naše názory na covid a očkovanie, ktoré sa odrazili v jednej z najnižších mier zaočkovanosti v EÚ.
Prieskumy Globsecu nám pravidelne ukazujú, že máme najväčšiu tendenciu veriť konšpiračným teóriám.
Pri utečeneckej kríze v roku 2015 sme patrili medzi krajiny najviac hysterické a xenofóbne v súvislosti s utečencami zo Sýrie.
Vždy nás to znova a znova zaskočí a vedieme pri tom už tak trochu opakujúce sa debaty. Pýtame sa, či za to môže viac Zuckerbergova sociálna sieť alebo Putin a jeho propaganda? Alebo si za to môžeme najmä my sami, je to výsledok primárne našej domácej produkcie a ozvena hlasu politických lídrov? Či je to prirodzený dôsledok stavu nášho školstva a dlhodobého mentálneho nastavenia?
Pre nájdenie odpovedí v týchto diskusiách je podstatné sledovať, ako sa naše názory vyvíjali v čase a či vieme na základe toho o niečo viac spresniť dôvody, prečo sme tam, kde sme.
Ako podklad pre tento článok mi slúžia desiatky starých, z archívov vyhrabaných prieskumov verejnej mienky – najmä Centrum pre sociálnu analýzu (neskôr sa premenovalo na Focus) a Inštitút pre verejné otázky. Sú to dáta a vedomosti, ktoré je škoda nechať ležať ladom.
Konšpirovali sme dávno pred Blahom, Facebookom a ruskými trollmi
Prvé zistenie, ktoré ukazujú archívy, je relatívne jednoznačné: kedykoľvek sa v modernej histórii Slovenska objavil prieskum, ktorý nejakým spôsobom meral náchylnosť ľudí veriť príbehom o tajomnom vplyve určitej skupiny, vyšlo v ňom, že takéto rozmýšľanie je na Slovensku mimoriadne populárne.
V minulosti sa takéto prieskumy takmer nerobili, pretože to nebola až taká výrazná téma. Ale zopár meraní existuje. A vyplýva z nich, že už dávno v nás bola náchylnosť veriť alternatívnym vysvetleniam o tom, kto má v skutočnosti vplyv, kto naozaj ťahá za nitky a z pozadia ovláda spoločnosť.
Samotná viera, že svet funguje „nejako inak“, je síce nebezpečná, ale nemusela by byť automaticky devastačná, pokiaľ by ostávala v abstraktnej podobe.
Horšie je, keď tento skrytý „potenciál“ objavia a využijú zruční populisti.
Konšpiračné myslenie tvorí ideálny základ pre rozdúchanie a nasmerovanie nenávisti voči konkrétnym skupinám rôzneho typu. Či už sú to domáce menšiny, alebo vonkajší nepriatelia od USA až po Sorosa.
Najprv sa z nich urobí hrozba, zvalí sa na nich vina a potom eskaluje hnev.
Slniečkarmi sme ešte neboli, ale mali sme tu obdobie relatívneho pokoja voči menšinám
Napriek tomu,
