Denník N

Nikdy nehovor vždy. Timothy Snyder vysvetľuje, ako Krym nikdy nebol súčasťou území Rusi

Kerčský most na Krym po explózii. Foto - TASR/AP/Maxar
Kerčský most na Krym po explózii. Foto – TASR/AP/Maxar

Rusko nie je za, je len proti. Jeho mýty majú v sebe akúsi parazitickú až upírsku vlastnosť, akoby sa ruská predstava o večnosti udržiavala pohlcovaním skutočných dejín skutočných susedov.

Autor je americký historik

V sobotu 8. októbra zničil výbuch časť Kerčského mosta, ktorý spája Rusko s Krymom. Ide o novostavbu. Keď Rusko v roku 2014 napadlo Ukrajinu prvýkrát, žiadny takýto most a vôbec žiadne cestné spojenie medzi Ruskom a ukrajinskou krymskou oblasťou ešte neexistovalo. Z pohľadu Ukrajiny je Krym polostrovom. Z pohľadu Ruska je Krym ostrovom.

Kerčský most dokončili v roku 2018 ako doklad toho, že Rusko ovládlo Krym, o ktorom tvrdí, že ho anektovalo od Ukrajiny. Tento rok ho použili na zásobovanie ruských jednotiek, ktoré na Ukrajine vedú krutú vojnu. Poškodenie mosta sťaží Rusku zásobovanie jednotiek okupujúcich Krym i ďalšie časti južnej Ukrajiny. Explózia bola ranou aj pre prestíž Vladimira Putina, keďže most je pamätníkom jeho osobného imperializmu. Jeho zraniteľnosť naznačuje nielen to, aká hlúpa je táto vojna pre Rusko, ale aj niečo všeobecnejšie: sebadeštruktívnosť ruských pokusov rozšíriť impérium silou.

Horiaci most v zásade potvrdzuje slabé spojenie Ruska s Krymom. Explózia nám teda dáva šancu zamyslieť sa nad históriou Krymského polostrova, a tak sa možno z neznámeho uhla zamyslieť aj nad dejinami Ukrajiny i Ruska.

Problém v Putinovom myslení

Krym je ukrajinská oblasť, ako to uznáva medzinárodné právo i zmluvy medzi Ukrajinou a Ruskou federáciou. Putin však už vyše desať rokov zastáva názor, že medzinárodné právo sa musí podvoliť tomu, čo nazýva „civilizáciou“, čo je jeho výraz pre jeho excentrické chápanie minulosti. Otravné črty sveta, ktoré nezodpovedajú jeho predstave minulosti, pokladá za cudzie, nelegitímne a podliehajúce skaze (napríklad Ukrajina).

Príklad Krymu odhaľuje problém v Putinovom myslení. Myšlienka, že existuje nejaký druh nemennej „civilizácie“ mimo času a ľudského konania, sa vždy ukáže ako stojaca na vode. Putinova predstava, že polostrov bol „vždy“ Ruskom, je v prípade Krymu absurdná, a to v mnohých smeroch.

Krymský polostrov je tu už pomerne dlho, kým Rusko je nedávny výtvor. To, čo má Putin na mysli, keď hovorí o večnosti, je krst vládcu Kyjiva Vladimíra v roku 988. Podľa toho, čo hovorí, musíme pochopiť, že od tohto momentu čistoty vznikla nadčasová realita  ruského Krymu (a ruskej Ukrajiny). ktorú musíme všetci prijať alebo byť vystavení násiliu. Krym sa stáva „svätým“.

Opísať čo i len malú časť dôvodov, prečo je to nezmysel, si vyžaduje nejaký čas. Po prvé, samotná táto historická udalosť nie je vôbec jasná. Jeden zdroj hovorí, že Vladimír bol pokrstený na Kryme, ako rád pripomína aj Putin, iní, že bol pokrstený v Kyjive. Žiadny z prameňov však nepochádza z daného obdobia, a tak si nemôžeme byť istí, že k nemu vôbec došlo, nieto kde sa tak stalo. (Ak bol Vladimír skutočne pokrstený na Kryme, podľa Putinovej logiky by mal polostrov patriť modernému Grécku, keďže predpokladané miesto bolo v tom čase súčasťou Byzancie.)

Vladimír (pôvodne Valdimar) – jemne povedané – nebol Rus. V tom čase totiž neboli žiadni Rusi. Bol vodcom klanu škandinávskych bojovníkov, ktorí založili štát v Kyjive a vytrhli mesto spod kontroly Chazarov. Jeho klan sa usadzoval a konverzia na kresťanstvo bola súčasťou úsilia o vybudovanie štátu. Ten sa volal „Rus“, čo je výraz pochádzajúci zrejme z fínskeho slova pre spoločnosť obchodujúcu s otrokmi, ktorá priviedla Vikingov do Kyjiva. Nevolalo sa to „Rus“ podľa niečoho, čo by malo niečo spoločné s dnešným Ruskom – a ani nemohlo mať, keďže vtedy žiadne Rusko nebolo a žiadny štát neniesol toto meno ešte ďalších sedemsto rokov. Ani mesto Moskva v tom čase neexistovalo.

Bez ohľadu na jeho ďalšie prednosti krst nevytvára žiadny typ nadčasového kontinua moci nad nejakým územím, i keď sa nám to nejaká neskoršia postava rozhodne nahovoriť. Ak by sa to stalo, medzinárodné vzťahy by určite vyzerali úplne inak. Keď cisár Konštantín konvertoval na kresťanstvo, jeho Rímska ríša ovládala dnešné Portugalsko, Španielsko, Francúzsko, Balkán, Izrael, Turecko, severnú Afriku… No i tak by sme boli veľmi prekvapení, keby nejaký taliansky líder rozprával, že na základe Konštantínovho krstu má Taliansko nárok na všetky tieto krajiny.

Nezmyselné nároky

Vezmime si príklad ďalšieho východoeurópskeho krstu. V momente, keď litovský veľkovojvoda konvertoval na kresťanstvo, vládol nielen dnešnej Litve, ale aj dnešnému Bielorusku, väčšine toho, čo je teraz Ukrajinou, a časti toho, čo je teraz Ruskom. Vďaka krstu v roku 1386 sa mohol oženiť s poľskou kráľovnou a prevziať tak poľskú korunu. Litovčania sa v tom čase intenzívne angažovali aj na Kryme, kde bojovali proti Krymskému chanátu. Litovčania, ktorí využili spory a mocenské boje, integrovali značné množstvo krymských Tatárov do svojich ozbrojených síl a umožnili im, ako aj ich potomkom usadiť sa v Litve, zapojiť sa do ekonomického života (napríklad do garbiarskeho remesla), stavať mešity a tlačiť ich sväté knihy.

V roku 1410, keď litovský veľkovojvoda porazil Rád nemeckých rytierov v slávnej bitke pri Grünwalde, niektorí z jeho bojovníkov boli Krymskí Tatári. Mesto Ostroh na území dnešnej západnej Ukrajiny je známe ako miesto, kde vydali prvú slovanskú Bibliu, ale svoju mešitu tam mali aj Krymskí Tatári. V Navahrudaku na území dnešného Bieloruska, ktorý je rodiskom slávneho poľského romantického básnika Adama Mickiewicza, bola takisto mešita Krymských Tatárov. Vo svojej kancelárii mám vydanie kitabu, krymskotatárskej modlitebnej knihy z Litovského veľkovojvodstva, napísanej arabským písmom, ale v poľsko-bieloruskom jazyku a s tureckými frázami. Jeho prvé slová znejú lákavo: „Toto je kľúč do neba.“ Svedčí to o koherentnej krymskotatárskej kultúre, ktorá pretrvala po stáročia ďaleko za hranicami samotného Krymského chanátu.

Vždy som si myslel, že tieto litovsko-poľsko-bielorusko-ukrajinsko-krymské dejiny stoja za to, aby sme ich poznali – napokon, ja ich usilovne vyučujem –, ale ak by dnes litovský prezident vyhlásil, že Jogailov krst v roku 1386 mu dal právo vládnuť Poľsku, Bielorusku, Ukrajine i s jej krymskou oblasťou, boli by sme zmätení.

V jednom ohľade sú však imaginárne talianske alebo litovské nároky menej nezmyselné ako tie ruské. Aj keby sme akceptovali všetky ďalšie putinovské zvláštnosti, vrátane hlbokého omylu legitimizácie súčasných hraníc dávnymi krstmi, zastavila by nás geografia. Putinova mýtická štruktúra je založená na obnovení Rusi, východoeurópskej entity s centrom v Kyjive, ktorej vrchol nastal pred tisíc rokmi. Litovská a talianska vláda sídlia vo Vilniuse a v Ríme, ktoré tiež boli starovekými hlavnými mestami. Putin však hovorí o štáte, ktorý je vzdialený nielen v čase, ale aj v priestore. Moskva nebola hlavným mestom Rusi; keď bol Vladimír pokrstený, Moskva ešte neexistovala.

Podstata koloniálnej logiky

A aj keby sme ohli fakty, aby sme prijali Putinovu zvláštnu schému, nemôžeme sa vyhnúť ďalšej základnej geografickej skutočnosti: Krymský polostrov nikdy nebol súčasťou území Rusi. Ani jeden breh Kerčského prielivu, ktorý preklenul Kerčský most, nebol v Rusi. Ani žiadne z južných ukrajinských území, napríklad Chersonská oblasť, nebolo v Rusi. Jej súčasťou bola len veľmi malá časť územia, ktoré Rusko na Ukrajine okupuje.

História je vždy oveľa zaujímavejšia ako mýty, ktoré spôsobujú nezmyselné vojny. Politické fantázie tyranov, ktorí tvrdia, že prezentujú večnú pravdu, odvádzajú našu pozornosť od skutočného územia, od skutočných národov, ktoré ho obývali, a od skutočných inštitúcií, ktoré vybudovali.

Toto je podstata koloniálnej logiky: iba my kolonizátori máme históriu; nikto, koho cestou stretneme, ju nemá. Na účely koloniálnej vojny sa musí trvať na tejto logike, aj keď spočíva na nitke krstu. A tak sa treba ukrajinskej histórii vrátane kozáckych entít, ktoré v skutočnosti sídlili na južnej Ukrajine, vysmievať. Krymský chanát, skutočný štát, ktorý existoval pred akýmkoľvek štátom so sídlom v Moskve, treba ignorovať. To jeho raní vládcovia formovali moskovskú históriu a nie naopak. Vydržal niekoľko stoviek rokov na území Krymu a v iných častiach dnešnej južnej Ukrajiny. (Ak by sme prijali zásadu, že staroveká štátnosť a krst legitimizujú moderné hranice, potom by do toho mali najviac čo hovoriť domorodí obyvatelia Krymu, Krymskí Tatári. Keď ich vodcovia prešli náboženskou konverziou a prijali islam, vládli nad veľkou časťou toho, čo je dnes ázijskou časťou Ruska. Dostanú to späť?)

V skutočnosti je to tak, že história Moskvy dáva väčší zmysel, ak začneme od Krymu. Počiatky krymského štátu a moskovského štátu spolu úzko súvisia, pričom nejaký čas bol významnejším subjektom krymský štát.

Dedičia Mongolov

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Vladimir Putin

Vojna na Ukrajine

Komentáre

Teraz najčítanejšie