Slovenskí konzervatívci vyčítajú liberálom, že ich tlačia do kúta, ale oni sa tam tlačia sami

Za komunizmu som okrem zlovôle režimu čelil ešte inej výzve: ľudia z konformnej väčšiny mi vyčítali, že my disidenti odpudzujeme rozumných pragmatikov a naše radikálne postoje znemožňujú diskusiu s nimi o tom, ako presadiť aspoň trochu slobody a ľudských práv.

Dôstojníci ŠtB mi na výsluchoch dobromyseľne dohovárali, aby som nebol taký hysterický, lebo len zbytočne dráždim tých, čo sú pri moci, a oni sa potom zaseknú.

Spomenul som si na vtedajšie časy, keď v týchto dňoch čítam a počúvam novinárov a politikov z konzervatívneho tábora. Ich postoj zhrnul v komentári šéfredaktor webového denníka Postoj Martin Hanus, podľa ktorého „liberálne prostredie ovládli radikálne hlasy“. „Mediálna kampaň“ za práva LGBT+ ľudí a obviňovanie konzervatívcov, že sú spoluzodpovední za vraždu Matúša Horvátha a Juraja Vankuliča, bráni „rozumnej diskusii“ a odpudzuje aj tých konzervatívcov, ktorí chcú riešiť „praktické problémy homosexuálnych párov“.

Svoj komentár uzavrel povzdychom, že „súčasná hystéria nás vracia o veľký skok nazad“ práve v čase, keď sa pre vojnu na Ukrajine stala „spolupráca prozápadných konzervatívcov aj liberálnych síl ešte potrebnejšou“.

Hanus inými slovami varuje liberálov: netlačte nás do kúta, lebo to zle dopadne.

Od sufražetiek k LGBTI+ ľuďom

Pripomínať podobnosť medzi komunistami z konca 80. rokov a dnešnými slovenskými konzervatívcami môže vyznievať urážlivo, lebo v miere útlaku sa nedajú porovnávať, ale v inej veci je namieste: boli a sú pri moci, a hoci by aj chceli trochu zmierniť dôsledky svojej vlády, vymyslia si radikálov, ktorí im v tom psychicky bránia.

Podobnosť ide ešte ďalej: obe mocenské štruktúry boli a sú oddané dogme, ktorá dáva ich porozumeniu svetu hlbokú logiku (komunizmus je napokon iba iná forma náboženstva). Komunisti boli presvedčení, že ak urobia čo len krok v ústrety k slobode, ich svet sa zrúti, lebo ľudia ju budú chcieť celú. Slovenskí konzervatívci sa desia predstavy, že ak by priznali aj malú časť ľudských práv LGBTI+ ľuďom, tí budú žiadať všetky zvyšné. Majú pravdu: úplná rovnosť v ľudských právach pre LGBTI+ ľudí je logickým vyústením akokoľvek opatrného prvého ústretového kroku voči nim. Mýlia sa len v tom, že by sa im zrútil svet. Nič by sa nestalo, vidíme to v západnej Európe.

Martin Hanus sa správne obáva, že slovenskí konzervatívci sa môžu zaseknúť. Nesprávne však za túto hrozbu viní „liberálne prostredie“ a médiá.

Otázka ľudských práv pre LGBTI+ ľudí sa stala kľúčovou politickou témou najmä preto, lebo odmietavý postoj konzervatívcov voči nim vyvoláva otázku, ako vážne to vôbec myslia s demokraciou. Útlak tejto menšiny je totiž jedným zo znakov typických pre tyranie.

Aj ja sa obávam, že konzervatívci, ak budú postavení pred voľbu medzi demokraciou, ktorá je pevne spätá s ľudskými právami (aj pre LGBTI+ ľudí), alebo tyraniou, vyberú si napokon to druhé. V praxi by to znamenalo, že sa spoja s fašistami, čo sa napokon z času na čas deje už aj dnes.

Budúcnosť demokracie vôbec nie je zaručená, ale kým existuje, vždy sa bude pokúšať naplniť ideu rovnosti ľudí.

Dnešný spor o práva pre LGBTI+ ľudí je ozvenou dávnych sporov, keď išlo o zrušenie otroctva alebo volebné právo žien. Aj vtedy vládnuca moc odmietala požiadavky abolicionistov alebo sufražetiek ako drzé a „radikálne“, lebo rúcali starý svet. Aj vtedy napríklad o sufražetkách hovorila ako o „obetiach hysterickej mánie“.

Nedostatok empatie

Je to stále ten istý príbeh, ktorý však nemá vždy dobrý koniec. V Maďarsku demokracia prehrala a jedným zo zdrojov moci Viktora Orbána je vládna propaganda proti LGBTI+ ľuďom. Slovenskí konzervatívci sa budú musieť sami rozhodnúť, čo si vyberú, bez ohľadu na liberálov. Viniť ich z toho, že oni ich svojou neústupnosťou prinútili vybrať si tyraniu, bude absurdné.

Nemal by som byť udivený, ale napriek tomu ma opakovane udivuje neschopnosť konzervatívcov – a tu treba dodať, že nie všetkých – akejkoľvek empatie voči slabším. Chladná tvrdosť ich postojov a argumentov neveští nič dobré.

A opäť mi to pripomína koniec osemdesiatych rokov. Vtedajší komunisti sa snažili vyzerať civilizovane, ale v skutočnosti odmietali ustúpiť čo i len o malý krok. Aj vtedy boli medzi nimi takí, ktorí sa snažili o malé zmeny a potajme odkazovali disidentom, aby sme si vzájomne vyšli v ústrety a stretli sa niekde na polceste.

Na jednom disidentskom stretnutí českých a slovenských spisovateľov a intelektuálov sa viedla vášnivá diskusia, či by sme predsa len nemali na takú ponuku pristať. Bola to jedna z najzaujímavejších politických a existenciálnych debát, akú si pamätám. Záver aj odkaz bol jednoznačný: my trváme na jasnej definícii slobody a je na vás, či prejdete celú cestu až k nám.

November 1989 ukázal, že „radikálny“ postoj hŕstky disidentov sa zo dňa na deň môže stať samozrejmým postojom celej spoločnosti. Nerobím si ilúzie, že by sa takáto prudká zmena vedomia mohla niekedy zopakovať, a nerobím si ilúzie, že slovenskí konzervatívci sa zajtra prebudia ako zástancovia ľudských práv pre LGBTI+ ľudí. Ale je len na nich, či sa odvážia aspoň vykročiť týmto smerom. Budú to však musieť urobiť sami od seba, bez psychologickej pomoci liberálov.