Mikloško, Hanus a Krajniak hovoria, čo podľa nich zmenil a čo nezmenil útok na Zámockej

Po teroristickom útoku na gej bar Tepláreň na Zámockej ulici sa postupne objavil spor medzi liberálnymi a konzervatívnymi politikmi či publicistami o to, ako vražda Matúša Horvátha a Juraja Vankuliča zmenila – a akoby mala zmeniť – spoločnosť.

Komentátor Denníka N Martin M. Šimečka diskusiu reflektuje v texte, v ktorom rozoberá niektoré argumenty konzervatívnych novinárov.

Denník N oslovil päticu kresťanských konzervatívcov, aby opísali svoje vnímanie posledného týždňa a pol. Svoj pohľad na Slovensko po útoku približujú expolitik František Mikloško, novinár Martin Hanus, rehoľná sestra Hermana (vlastným menom Jaroslava Matláková), minister práce Milan Krajniak a organizátor Konzervatívneho samitu Juraj Šúst.

V texte dostávajú priestor autori, s ktorými Martin M. Šimečka polemizuje. Ich reakcie zároveň ukazujú, že ich názory na situáciu po vražde nie sú – podobne ako medzi liberálmi – jednoliate a pohybujú sa na istej škále.

Vražda

I keď sa pohľad pätice oslovených respondentov na spoločenskú debatu po teroristickom útoku líši, v princípe sa všetci zhodujú, že vražda dvoch LGBTI ľudí z nenávistného motívu je zlomovým momentom.

„Za roky slobody sme zažili mnoho vrážd, nezmyselných aj brutálnych, ale táto akoby sa vymykala zo vzorca všetkého predchádzajúceho,“ vraví bývalý predseda Slovenskej národnej rady František Mikloško. „Dvaja chlapci, ktorí spolu sedia a niekto ich zavraždí len preto, že sú inak sexuálne orientovaní, to považujem za vážny výkrik, kam sa posúvame.“

Šéfredaktor konzervatívneho denníka Postoj Martin Hanus povedal, že v situácii hroznej vraždy považoval za samozrejmosť, aby v Postoji nepísali len o páchateľovi a jeho zvrátených motívoch, ale zároveň sa vcítili do toho, čo táto udalosť znamená pre LGBTI komunitu a spoločnosť.

„Preto som veľmi rád uverejnil text Martina Leidenfrosta, ktorý bol kritický do radov konzervatívcov, alebo sme priniesli rozsiahly rozhovor s režisérom Martinom Veličom o tom, čím si ako gej z kresťanského prostredia prešiel a v čom sme podľa neho necitliví či nevšímaví.“

Hanus na otázku, či vražda nejako zmenila jeho vlastné vnímanie situácie LGBTI ľudí, odpovedá, že viac ako predtým vidí, že za kultúrno-etickými debatami sú skutoční ľudia. „Už roky sa tu vedú kultúrne spory o manželstvo či o právo na život medzi dvomi tábormi, ktoré neustanú ani po tejto vražde, a je to tak úplne v poriadku, lebo sa v nich zrkadlia rôzne svetonázory,“ vysvetľuje.

„Ale vnútorné riziko týchto sporov – a teraz hovorím sebakriticky o konzervatívcoch – je, že nás často zatvrdzujú, vidíme svoju kauzu, ale už nie osudy konkrétnych ľudí. Niekto to nazýva homofóbiou, ale častejšie je to skôr také zapuzdrenie vo vlastnom svete, čo je asi prirodzená psychologická potreba a v nejakej miere sa týka aj mňa samého.“

Ako vraví, on sám v predchádzajúcich dňoch venoval pozornosť tomu, aby čítal a počúval ľudí s inou sexuálnou orientáciou. „Vnímal som ich hnev aj strach a myslím, že ma odpuzdrili,“ dodal šéfredaktor Postoja.

Pre niektoré osobnosti z konzervatívneho spektra priniesol útok ešte zásadnejší prerod. Komunálna politička Lucia Štasselová, ktorá pred rokmi patrila k účastníkom Pochodu za život, krátko po vražde zverejnila status, že odteraz bude chodiť na Pride.

Zároveň existujú politici, ktorí sa hlásia ku konzervatívcom a dlhodobo hája práva LGBTI ľudí, ako napríklad poslanec a predseda Občianskej konzervatívnej strany Ondrej Dostál. Ten deň po vražde vystúpil na spomienkovej akcii Za dúhové Slovensko.

Bývalý politik a ústavný právnik Radoslav Procházka, ktorý sa označuje za veriaceho kresťana, zasa napísal, že návrh SaS na úpravu partnerského spolužitia považoval „za povinné minimum, právne aj morálne“. Procházka súhlasil s registrovanými partnerstvami už ako prezidentský kandidát v roku 2014.

Napätie

Druhá zhoda medzi oslovenými respondentmi panuje v tom, že útok na Zámockej nepriniesol zjednotenie spoločnosti, ale, naopak, skôr jej polarizáciu. Do veľkej miery to pripisujú médiám a liberálnym politikom.

„Vždy, keď sa stane nejaká tragédia v krajine, všetci ustúpia zo svojich pozícií a zabúdajú na ideológie. Ostávajú silne humánne myšlienky, pre veriacich modlitby, pre ostatných chuť niečo zmeniť. To, čo som si uvedomila po tragédii na Zámockej, bolo, že teraz sa to nestalo. Začal sa hľadať vinník,“ vraví publicistka a rehoľná sestra Hermana.

„Situácia a udalosti po tragédii na Zámockej vo mne skôr vyvolali obavu, na koho sa tentokrát ukáže prstom a začne sa na neho hádzať špina. Za posledné dva roky akoby toto bola tá posledná kvapka do pohára trpezlivosti. Naša krajina trpí netoleranciou a neznalosťou.“

Sestra Hermana opisuje vlastné skúsenosti z posledných dní. V uliciach Bratislavy sa stretla s pokrikmi, ba aj s pľuvancom. „Keď som išla v týchto dňoch po meste, stalo sa mi, že niekto zakričal: ‚Katoliban!‘ A chlapec vedľa mňa ma škaredo opľul,“ spomína.

„Nehnevala som sa na neho, aby som sa nechcela pomstiť. Len mi to bolo veľmi, veľmi ľúto. Sliny sa dajú odstrániť, neostane po nich nič. Znova ma to len utvrdilo v tom, že sa nepoznáme a netolerujeme sa.“

Podobne to vidí aj František Mikloško, predstaviteľ katolíckeho disentu, ktorý si po vstupe do politiky po roku 1989 a aj po odchode z nej udržiaval dobré vzťahy aj s občianskymi politickými stranami. Teda s tou časťou spektra, ktorá sa dnes označuje pojmom liberáli. Po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej v roku 2018 vystupoval aj na protestoch Za slušné Slovensko.

„Vražda a situácia po nej veľmi vyhrotili pohľady,“ hovorí. „Niektoré médiá do toho vstúpili dosť razantne a postavili problém na hranu. Alebo sa niekto pridá k novému riešeniu, alebo patrí do stredoveku, či nepochopil 21. storočie.“

On sám by podľa svojich slov napríklad bez problémov podporil zákon o partnerskom spolužití, ktorý do parlamentu už v auguste predložila SaS. Poslanci o ňom hlasovali minulý týždeň a do druhého čítania ho neposunuli. „Za“ hlasovalo len 50 zo 133 prítomných zákondarcov.

Mikloško však zároveň dodáva, že nikto nemôže kresťanským cirkvám zazlievať ich vlastné videnie sveta. „V našej židovsko-kresťanskej civilizácii sa pod manželstvom rozumie vzťah muža a ženy. A to budú kresťanské cirkvi ďalej hlásať, treba si na to zvyknúť,“ vysvetľuje.

„Samozrejme, aj v rámci kresťanského videnia sa objavujú hlasy, ktoré urážajú a hanebne sa vyjadrujú o druhých. Je úloha kresťanských cirkví, aby sa jasne dištancovali od postojov, ktoré sa síce odvolávajú na kresťanstvo, ale nemajú s ním nič spoločné. No ako v mnohých iných kultúrno-etických otázkach platí, že cirkev nebude moderná vtedy, keď sa prispôsobí videniu sveta médií. Kráča svojou cestou.“

Polarizácia

Zrejme najspornejšou otázkou v aktuálnej debate je tá, do akej miery mohol viesť k útoku na Zámockej nenávistný jazyk časti politického spektra voči LGBTI ľuďom a ako s tým súvisia konzervatívne názory na politiku či kresťanské náboženstvo.

Niektorých sa dotkol výrok Martina M. Šimečku v podcaste Denníka N. „Špeciálne v Európe nenávisť, bohužiaľ, súvisí s kresťanstvom, antisemitizmus a antiqueer ideológia súvisia s kresťanstvom,“ povedal. „Nie je náhoda, že z Európy utekali Židia medzi moslimov, ktorí boli tolerantnejší ako kresťania. Všetko sa to dá, samozrejme, zvládnuť, na Západe vedia kresťanstvo spojiť s láskou, u nás však vyzerá, že kresťanstvo je spojené s nenávisťou.“

Podľa Juraja Šústa, predsedu Spoločenstva Ladislava Hanusa a organizátora Konzervatívneho samitu, liberálne médiá po útoku zostrili jazyk, akým píšu o súperiacej vízii spoločnosti. On sám hovorí o spore medzi liberálno-progresívnou a konzervatívno-kresťanskou víziou Slovenska.

„Samých seba vidia ako slušných, rozumných, tolerantných ľudí 21. storočia, kým konzervatívno-kresťanskú časť vnímajú ako tú neslušnú, iracionálnu a netolerantnú, zaostalú až fašistickú či proputinovskú,“ tvrdí Šúst. „Keď to zjednoduším, liberálno-progresívna časť pripisuje konzervatívno-kresťanskej časti spoločnosti vinu za vraždu na Zámockej. Tí istí, ktorí hovoria, že sú proti kultúrnym vojnám, polarizácii. Toto protirečenie si buď neuvedomujú, alebo ho ignorujú.“

Podľa Šústa dávajú liberáli konzervatívno-kresťanskému spektru na výber: „Buď sa zmení, aby ladil s progresivizmom a bol hodný žiť v spoločnosti 21. storočia, alebo ho treba odsunúť na perifériu.“

Podobný názor má aj šéfredaktor Postoja Martin Hanus. „Posledné dni sú ukážkou ignorantstva mienkotvorných liberálov, ktorí tragédiu zo Zámockej – podvedome či vedome – využili na vystupňovanie kultúrnej vojny novými prostriedkami. Úprimne ma to sklamalo,“ povedal.

„Napríklad od Martina M. Šimečku by som nečakal, ako v prvom pláne spojí kresťanstvo s nenávisťou, priradí legitímne konzervatívne názory, ktoré boli ešte pred 30 rokmi mainstreamom na celom Západe, k Východu a označí za zázrak, že niektorí konzervatívci nie sú proputinovskí.“

Podľa Hanusa sa posledné dni v povetrí vznáša kolektívne obvinenie ľudí, ktorí nesúhlasia napríklad s registrovanými partnerstvami, že sú spoluzodpovední za atmosféru, ktorá prispela k vraždeniu.

„Ak chcú liberálni mienkotvorcovia viac empatie od kresťanov či konzervatívcov voči komunite LGBTI – a tento nárok nie je od veci –, ale s empatiou voči inak zmýšľajúcim nezačnú aj u seba, verejná debata zbrutálnie ešte viac,“ myslí si.

Šimečka odpovedá vo svojom texte z pondelka. „Slovenskí konzervatívci sa desia predstavy, že ak by priznali aj malú časť ľudských práv LGBTI+ ľuďom, tí budú žiadať všetky zvyšné,“ napísal.

„Majú pravdu: úplná rovnosť v ľudských právach pre LGBTI+ ľudí je logickým vyústením akokoľvek opatrného prvého ústretového kroku voči nim. Mýlia sa len v tom, že by sa im zrútil svet. Nič by sa nestalo, vidíme to v západnej Európe.“

Inšpirácie

Jedným z argumentov, že za radikalizáciu vraha zo Zámockej nemôže postoj časti spoločnosti k LGBTI ľuďom či nenávistné výroky niektorých slovenských politikov, je fakt, že on sám za svoje vzory považoval najmä neonacistov zo zahraničia. O tom hovorí napríklad Milan Krajniak.

„Za teroristický útok na Zámockej ulici v Bratislave a za vraždu dvoch mladých ľudí nenesie vinu Slovenská republika ako štát ani slovenská spoločnosť. Práve naopak, Slovenská republika ako štát a slovenská spoločnosť sú obeťami tohto útoku,“ povedal.

„Teroristický útok na každého občana vnímam ako útok na nás všetkých, na spoločnú bezpečnosť a slobodu. Vinu za tento útok nesie jednotlivec, pravdepodobne ovplyvnený americkým neonacistickým prostredím.“

V skutočnosti vrah zo Zámockej ako svoje vzory spomínal aj niektorých letcov bojujúcich za Tisov slovenský štát a sám napísal, že na sociálnu sieť Telegram ho priviedol iný slovenský neonacistický radikál s prezývkou Slovakbro, ktorého na jar polícia zatkla. Ten na Telegrame prispieval aj na kanál Hlinka’s Guard, v preklade Hlinkova garda, čiže badať tu aj slovenský kontext.

No je tu ešte aj rozmer, ktorý v relácii Do kríža na RTVS minulý týždeň pripomenul sociológ Michal Vašečka. Ako povedal, primárna socializácia prebieha v rodine, a aj keď útočník neskôr prešiel k zahraničným neonacistom, neznamená to, že ho nemohlo ovplyvniť domáce prostredie. Teda napríklad jeho otec kandidujúci za stranu Vlasť Štefana Harabina.

Krajniak pripomína, že primárnym motívom útočníka bolo zaútočiť na štát, čo dokazuje fakt, že jeho prvým cieľom bol premiér Eduard Heger, ale aj to, že vo svojom 65-stranovom manifeste sa vymedzuje najmä voči údajnej nadvláde Židov, realizovanej cez štátne inštitúcie.

Minister práce a nominant hnutia Sme rodina je presvedčený, že slovenská spoločnosť nie je homofóbna, čo cez víkend povedal aj v Rádiu Slovensko. „Nie je homofóbiou, ak niekto nesúhlasí s LGBTI ideológiou a politickými požiadavkami LGBTI komunity,“ tvrdí.

„Rovnako ako nie je kresťanofóbiou, ak niekto nesúhlasí so zákazom rozvodov. Tak ako nie všetci homosexuáli podporujú LGBTI požiadavky, ani všetci kresťania nepožadujú zákaz rozvodov. Homofóbiou trpel Islamský štát, homofóbna je súčasná Saudská Arábia alebo Afganistan. Nemýľme si to.“

Práva

Ako bolo povedané na začiatku, medzi slovenskými konzervatívcami nie je jednotný pohľad ani na to, ako útok na Zámockej zmenil Slovensko, ale ani na to, či a aké práva by mal štát LGBTI ľuďom priznať.

Bývalý politik František Mikloško považoval za rozumný návrh SaS na partnerské spolužitie. „Sexualita ktorýchkoľvek ľudí je ich intímna vec a ja sa do toho nemienim miešať. Pre mňa zákon, ktorý predložila SaS, nepredstavoval žiadny problém a zahlasoval by som zaň. Určoval právne rámce spolunažívania a s tým nemám problém,“ povedal.

„No mám problém s adopciou detí. Ja osobne nemám skúsenosť s výchovou detí. Neviem, čo znamená pre psychiku dieťaťa, ak by vyrastalo v prostredí, v ktorom by prijímalo inú intimitu než intimitu muža a ženy. A preto, že na to nemám odborný názor, opieram sa o učenie katolíckej cirkvi, ktorej som členom. V tomto zmysle som rezervovaný k uzákoneniu adopcie detí homosexuálnymi pármi.“

Už inak sa na práva pre LGBTI ľudí pozerá minister práce Milan Krajniak, ktorý svoj postoj zhrnul do vety, že rešpektuje dôstojnosť ľudí s inou sexuálnou orientáciou, ale nesúhlasí s politickými požiadavkami LGBTI komunity. „Musíme trvať na slobode každého jednotlivca žiť podľa svojho vlastného životného štýlu, ale aj na slobode vyjadrovať svoje názory na politický a spoločenský vývoj,“ tvrdí.

„Nikto nesmie príslušníkom LGBTI komunity upierať právo vyjadrovať názory na ich želanú predstavu o fungovaní slovenskej spoločnosti. Rovnako však nikto nemôže upierať právo slobodne vyjadrovať názory tým, ktorých predstavy o usporiadaní slovenskej spoločnosti sa od predstavy príslušníkov LGBTI komunity líšia.“

A je tu ešte názor organizátora Konzervatívneho samitu Juraja Šústa, ktorý vo svojej odpovedi napísal, že podľa neho liberáli strácajú schopnosť rozumieť „klasickému“ pohľadu na spoločnosť, manželstvo a rodinu.

„Rozdiel spočíva v tomto: kým v liberálnom svete si, minimálne teoreticky, každý jednotlivec sám definuje, čo chce považovať za hodnotné, v klasickom pohľade na človeka je to ľudská prirodzenosť, ktorá ohraničuje, aké voľby sú hodnotné a dobré a aké nie.“

Podľa Šústa je v tomto ponímaní úlohou človeka formovať svoje želania tak, aby boli v súlade s jeho prirodzenosťou.

„V tomto klasickom zmysle sexuálne akty súvisia s prokreáciou, a preto patria do manželstva muža a ženy. Tvoria integrálnu súčasť toho, čo nazývame rodina. Ak sa pre ne človek rozhodne mimo manželstva a rodiny, tak koná proti integrálnemu ľudskému dobru a zároveň prekračuje prirodzený poriadok daný stvoriteľom.“

Čo z toho vyplýva? Podľa Šústa by kresťania a konzervatívci mali ukazovať, že druhého človeka môžu mať v úcte a zároveň nesúhlasiť s niektorými jeho názormi. „To znamená, že prejavenie úcty k ľuďom, ktorí sa hlásia k LGBTI, nevyžaduje súhlas napríklad s ich inštitucionálnymi požiadavkami alebo pohľadom na sexuálnu morálku,“ povedal.

„Čo sa týka životného štýlu, stále má zmysel hovoriť o tom, že sexuálna zdržanlivosť má zmysel, že čistota je cnosť, o ktorú sa treba snažiť. Toto je niečo, čo ako kresťania dlhujeme spoločnosti – že takéto voľby existujú, že sú zmysluplné a zaslúžia si byť rešpektované a obhajované v kultúre a verejnom priestore.“

A dodal: „Kresťania by nemali odsudzovať tých, ktorí s nimi nesúhlasia, ale trpezlivo ponúkať svoju životnú cestu.“