Denník N

Od voľnosti k samopalom a späť: ako sa menilo cestovanie cez naše hranice

Ničenie československého pohraničného stĺpa po Mníchove v roku 1938. Foto – ceskatelevize.cz

Potrebovali ste pas, ak ste sa vydali do Drážďan v časoch Rakúsko-Uhorska? A ako vtedy pasy vlastne vyzerali? Dalo sa počas druhej svetovej vojny cestovať do českých krajín?

Nie je to tak dávno, čo slovenskí vojaci, policajti a hasiči obsadili zelenú hranicu pri bratislavských Rusovciach a pod dohľadom premiéra Roberta Fica nacvičovali zásah proti migrantom a prevádzačom. Premiér po cvičení novinárom povedal, že každý, kto by chcel nelegálne prekročiť slovenskú hranicu, si musí byť vedomý, že ju, tak ako naznačuje predvolebný slogan Smeru, budú bezpečnostné sily chrániť.

Po vstupe Slovenska do Európskej únie v roku 2004, a následnom zrušení pohraničných kontrol po prijatí našej krajiny do Schengenu v roku 2007, sa slová ako „hranica“, „pas“ či „colník“ objavovali prakticky už len v súvislosti s Ukrajinou. Tie ostatné sme si prestali všímať. Na letisko do Viedne či k bazénom v maďarskom Lipóte sme sa už vyberali bez toho, aby sme rozmýšľali nad tým, či sme si náhodou nezabudli občiansky preukaz – lebo aj bez neho by sa zrejme nič také hrozné nestalo.

Osem rokov po tom, čo Fico symbolicky pílil hraničné závory, sa dnes v strednej Európe opäť stavajú ploty, dokonca medzi členskými krajinami Európskej únie. No nie je to nič nové. V minulom storočí sa režim na hraniciach súčasného Slovenska menil ešte búrlivejšie a od voľného pohybu sa zmenil až k ostnatým drôtom a pohraničníkom so samopalmi.

Slovenský a český minister vnútra Robert Kaliňák a Ivan Langer pília závoru na hraničnom priechode Drietoma - Starý Hrozenkov v roku 2007 po vstupe Slovenska do schengenského priestoru. Foto - TASR
Slovenský a český minister vnútra Robert Kaliňák a Ivan Langer pília závoru na hraničnom priechode Drietoma – Starý Hrozenkov v roku 2007 po vstupe Slovenska do schengenského priestoru. Foto –  TASR

Predstavte si, že ste chceli vycestovať za hranice Slovenska v časoch Rakúsko-Uhorska, prvej ČSR alebo krátko po druhej svetovej vojne. Potrebovali ste pas? Zastavili vás nejakí žandári? Žiadali od vás víza? Skúsili sme sa na naše hranice pozrieť tak, ako vyzerali počas celého minulého storočia.

Rok 1903: Smelo cestujte

Európa zo začiatku 20. storočia bola z veľkej časti otvoreným kontinentom. Ak sa chcel niekto z Bratislavy vybrať do okolitých metropol, nielenže si nemusel vybavovať víza, ale väčšinou nepotreboval ani pas. Územie dnešného Slovenska bolo súčasťou rakúsko-uhorskej monarchie, a tak sa mohol do Viedne či Budapešti vydať bez starostí.

„Podobné pomery neboli ničím zvláštnym a existovali prakticky v celej Európe, s určitou výnimkou Osmanskej ríše a Ruska,“ píše historik Jan Rychlík vo svojej knihe Cestovanie do cudziny v Habsburskej monarchii a Československu. Vďaka takzvanej Drážďanskej konvencii z roku 1859 mohli občania monarchie bez pasu cestovať aj do krajín Nemeckej ríše.

Pasové kontroly na hraniciach monarchie prakticky neexistovali, človek musel len preukázať, že má dostatok peňazí na pobyt, prípadne adresu niekoho, za kým ide. Prirodzene, to ešte nevylučovalo, že budú pas vyžadovať pohraničníci inej krajiny. Rakúsko-uhorskí občania si ho museli vybaviť napríklad pre cestu do Rumunska či Bulharska.

Sloboda cestovania nebola samozrejmá. Ešte pred rokom 1848, v časoch poddanstva, bola možnosť kamkoľvek vycestovať pre väčšinu ľudí nemysliteľná. A obmedzovali ju aj iné nariadenia. Daniela Kodajová z Historického ústavu SAV spomína napríklad fakt, že až do roku 1868 úrady nevydávali doklady pre ženy, ktoré mohli dovtedy cestovať jedine so sprievodom.

Uhorská časť monarchie si svoje pasové pravidlá zvlášť upravila zákonom z roku 1903. Prvý článok tohto zákona znie jednoznačne: „Ku zdržovaniu sa a cestovaniu po území krajín koruny uhorskej, ako aj ku prestúpeniu hranice štátu nie je potrebný cestovný list.“

Vláda však mohla slobodu cestovania obmedziť napríklad v prípade vojny, či dočasne vyžadovať pasy nielen od obyvateľov z niektorého štátu, ale aj trebárs prihraničnej oblasti. Ak si pas potreboval vybaviť uhorský občan, mohol sa obrátiť na najbližšieho policajného kapitána.

„Cestovné listy“ mali dopredu stanovenú podobu s kresbou spojeného erbu uhorskej koruny a boli dvojjazyčné – vydávali sa v maďarčine a francúzštine. Človek si do pasu mohol zapísať ako spolucestujúcich členov svojej najbližšej rodiny, respektíve ako hovoril zákon: „Do jedného a toho istého cestovného pasu môžu sa za spolucestujúcich vziať len tí členovia čeliadky, ktorí na jednom chlebe žijú.“

mapa

Rok 1925: Komunisti bez pasu

Vypuknutie prvej svetovej vojny všetko zmenilo. Monarchia vyhlásila výnimočný stav, zaviedla hraničné kontroly a koncom júla 1914 zakázala cestovať do cudziny každému, kto podliehal brannej povinnosti. Ostatní mohli hranice prekročiť len s pasom a na stanovených hraničných kontrolách, cudzinci si museli pre vstup do Rakúsko-Uhorska vybaviť víza na zahraničných konzulátoch.

Nová republika v roku 1921 obnovila slobodné cestovanie do cudziny, po novom už však všetci československí občania potrebovali pre opustenie krajiny pasy. A nie všetci ich dostávali. Interné smernice ministerstva vnútra zakazovali napríklad cesty do Sovietskeho zväzu, ktoré mohli byť zneužité na propagáciu komunistického režimu.

Československý pohraničný stĺp. Foto - Ceskatelevize.cz
Československý pohraničný stĺp. Foto – Ceskatelevize.cz

V praxi sa to prejavovalo tým, že ľuďom, o ktorých úrady vedeli, že sú členmi Komunistickej strany Československa, často pre cesty do ZSSR nevydávali špeciálne rozšírenie, bez ktorého im pas do Sovietskeho zväzu neplatil. Československé pasy totiž mali na prvej strany pečiatku s českým (alebo slovenským) a francúzskym nápisom: „Platí pre všetky štáty sveta okrem ZSSR.“

Vieme však, že špičky komunistickej strany sa na východ dostávali. Cudzinci zase potrebovali pre vstup do Československa víza, aj keď pre mnohé krajiny bola vízová povinnosť zrušená. Išlo nielen o západných spojencov republiky, ale trebárs aj Spojené štáty či Uruguaj. Pasové kontroly sa nepáčili mnohým politikom zastupujúcim nemeckú menšinu, ktorí ich považovali „za pozostatok stredoveku“.

Rok 1939: Kúpeľné víza pre turistov

Po rozbití Československa v roku 1939 sa stalo niečo, čo si ľudia predtým, ale ani potom nedokázali predstaviť. Z ničoho nič sa pre občanov nového Slovenského štátu stalo prakticky nemožným cestovať do susedného Protektorátu Čechy a Morava. Hranice postupne obsadili žandári a cesty do Protektorátu schvaľovalo Slovákom nemecké veliteľstvo v Malackách či konzulát v Bratislave.

„Vízová povinnosť síce formálne až do vypuknutia vojny zavedená nebola, priepustky však vydávali nemecké úrady len v ojedinelých prípadoch,“ píše historik Rychlík. Výnimkou bol len takzvaný malý pohraničný styk, ktorý umožňoval prechádzať česko-slovenské hranice ľuďom z asi dvadsaťkilometrového príhraničného pásma.

S blížiacou sa druhou veľkou vojnou sa cestovanie do cudziny ďalej obmedzovalo. Už 29. augusta 1939, teda tri dni predtým, ako nacistické Nemecko, s Tisovým Slovenskom po boku, prepadlo Poľsko, slovenské ministerstvo vnútra zakázalo pasovým kontrolám púšťať zo Slovenska mužov od 17 do 50 rokov.

Po konci výpravy proti Poľsku sa toto nariadenie zjemnilo, no režim na slovenskej hranici bol pomerne prísny. Aj pre cudzincov, ktorí smerovali na Slovensko. V polovici septembra vláda zaviedla všeobecnú vízovú povinnosť, ktorá sa týkala aj Nemcov, od ktorých sa navyše neskôr vyžadoval aj súhlas nemeckej vojenskej správy. Naopak, turistov z neutrálnych krajín Tisova vláda lákala udeľovaním takzvaných kúpeľných víz.

Zvláštne opatrenia sa týkali slovenských Židov. Do leta 1940 štát nebránil Židom vycestovať, no bránil im vrátiť sa. Ešte v dobe autonómie v novembri 1938 Tisova vláda využila stratu juhu Slovenska po Viedenskej arbitráži a na nové maďarské územia deportovala 7500 Židov, aby sa ich zbavila. Od 16. septembra 1940 ľudácky režim politiku zmenil. Židom zhabali pasy a neskôr väčšinu z nich vyviezli do vyhladzovacích táborov.

Roky po vojne: Hranice sa zatvárajú

Zdalo by sa, že po obnovení Československa sa do krajiny vráti aj sloboda cestovania. No v roku 1945, tri roky pred februárovým prevratom, zostávali hranice fakticky zatvorené. Pasy sa vydávali len pre nutné cesty, čo sa vysvetľovalo aj stavom brannej povinnosti štátu, ktorý trval do konca roka 1945 v českých krajinách, na Slovensku ešte o rok dlhšie.

„Odmietnutie vydania cestovného pasu ministerstvo vnútra (po máji 1946 ovládané komunistami, pozn. redakcie) žiadateľom paušál zdôvodňovalo tým, že pre nedostatok devíz, povojnové pomery a hospodársky rozvrat by bol ich cestou ohrozený štátny záujem,“ vysvetľuje historik Rychlík.

K nevydávaniu pasov sa pridávali nové vyhlášky o potrebe nových a nových povolení, ktoré obmedzovali nielen obchodné a služobné cesty, ale aj plány ľudí, ktorí chceli ísť na dovolenku k moru. „Rekreačné cesty k moru boli obmedzené na osoby v trvalom pracovnom pomere, ich bezprostredné rodiny, a osoby, ktoré predložili úradné lekárske potvrdenie, že ich pobyt pri mori je zo zdravotných dôvodov bezpodmienečne nutný,“ dopĺňa Rychlík.

Komunistický prevrat následne hranice zatvoril úplne, čo sa prejavilo aj zákonom z októbra 1948, ktorý konštatoval, že na vydanie pasu neexistuje žiadny právny nárok. Režim zakrátko začal brániť aj tým, ktorí pred jeho zločinmi začali utekať. Prvé mesiace po prevrate totiž bola zelená hranica na západ ešte pomerne ľahko priechodná. V roku 1991 to skonštatoval aj Gustáv Husák, keď povedal: „Po februári boli hranice dlho otvorené. Utiekol, kto chcel.“

Od 1. januára 1949 bola vytvorená Pohraničná stráž, zakrátko sa začali na niektorých miestach hranice budovať zátarasy. Predtým, napríklad za prvej republiky, síce existovala Finančná stráž, ktorá kontrolovala pohraničné územia – sústredila sa však na pašerákov a nie zabránenie prekračovania hraníc obyčajným ľuďom.

Policajné zvodky z tohto obdobia hovoria, že v rokoch 1948 – 1951 sa pokúsilo utiecť asi 20-tisíc československých občanov, necelým 12 tisícom sa to aj podarilo. Režim na hranici sa ďalej sprísňoval.

Na západe vzniklo niekoľko kilometrov široké pásmo, odkiaľ komunisti vysťahovali všetkých pôvodných obyvateľov, nelegálne opustenie krajiny sa začalo trestať až päťročným väzením. V Sovietskom zväze, kam sa komunisti obracali po inšpiráciu pre nové paragrafy, za to hrozila aj smrť.

Uvoľnenie po Gottwaldovi

Po smrti Stalina a československého prezidenta Klementa Gottwalda v roku 1953 došlo k miernemu uvoľneniu pravidiel, ľahšie sa začalo cestovať hlavne do krajín socialistického bloku. Na západ sa naďalej dostali len vyvolení, väčšinou, keď sa tam konal nejaký kongres alebo veľtrh.

Podľa ohláseného plánu v roku 1959 napríklad štátna cestovka Čedok rátala s tým, že do Rakúska ten rok pôjde necelá tisícka ľudí (absolútna väčšina na viedenský veľtrh), do Británie, USA či Kanady len niekoľko desiatok.

Spolu so súkromnými cestami štátne úrady v roku 1960 evidovali asi 55-tisíc ciest do kapitalistických krajín a necelých 300-tisíc do socialistických krajín. Naopak, Československo navštívilo oficiálne asi 93-tisíc ľudí zo západu a 350-tisíc ľudí zo štátov socialistického bloku. Pre porovnanie, posledné roky navštívi len Slovenskú republiku (bez Česka) viac ako jeden a pol milióna ľudí ročne.

Uvoľnenie cestovania pokračovalo spolu s demokratizačnými procesmi v 60. rokoch, výrazne rástol aj počet ciest na západ. Až kým v auguste neprišli sovietske tanky a normalizácia. Hranice sa opäť zatvorili a ľudia, ktorí chceli kamkoľvek vycestovať, sa naučili skloňovať dva kľúčové pojmy – cestovná doložka a devízový prísľub.

Devízový prísľub bol potvrdením banky o pridelení devíz na cestu do cudziny, cestovnú doložku zase musel potvrdiť zamestnávateľ. Bez nich človek do západných krajín či Juhoslávie vycestovať nemohol.

Počas normalizácie sa obmedzoval prechod cez hranice aj do spriatelených krajín, konkrétne Poľska. Po vzniku opozičného odborového hnutia Solidarita a vyhlásení výnimočného stavu začala mať československá vláda obavy, aby sa protisocialistické myšlienky nezačali šíriť aj k nám. Možnosť legálne cestovať sa od novembra 1980 zúžila len na štyri cesty ročne. Sprísnili sa kontroly na hraniciach, počas ktorých colníci hľadali v autách škodlivé knihy či časopisy.

Zabitý elektrickým prúdom pri pokuse o útek. foto – TASR/ÚPN
Zabitý elektrickým prúdom pri pokuse o útek. Foto – TASR/ÚPN

Prirodzene, najostrejšie sledované boli hranice s Rakúskom a Nemeckom, kde pohraničná stráž bránila útekom na západ nielen ostnatým drôtom, ale aj psami a samopalmi. Slovenský Ústav pamäti národa zdokumentoval prípady 42 ľudí, ktorí v rokoch 1948 až 1989 zomreli pri pokuse o prekročení hraníc na Západ na území dnešného Slovenska. Väčšina zastrelením, niekoľkí zahynuli na elekrickom plote, Hartmuta Tautza z východného Nemecka zabili služobné psy.

Otvorenie hraníc a slobodné cestovanie pre každého priniesla až Nežná revolúcia v roku 1989. Najpodstatnejšou zmenou bolo najmä to, že kto si požiadal o pas, dostal ho. Ešte pred Vianocami boli zrušené cestovné doložky aj trestný čin opustenia republiky a 10. decembra 1989 tisícky Bratislavčanov oslávili strihanie plota pri Devíne prechádzkou na rakúske územie. Rakúsko vyšlo Slovákom a Čechom v ústrety a zrušilo pre nich vízovú povinnosť.

Od toho času  sa prechod cez naše hranice obmedzil už len raz – keď na pätnásť rokov vyrástli colnice s hraničnými kontrolami na cestách do Českej republiky. V roku 2007 po vstupe do Schengenu sa však opäť vytratili.

Teraz najčítanejšie

Náš život je vo vašich rukách. Ilustračné foto – Paddy O’Sullivan/Unsplash