Národnostná menšina by mala byť tolerantnejšia k LGBTI+ menšine, ale nie vždy je to tak (dvojrozhovor)

Mladý bratislavský medik András Végh po útoku na Zámockej urobil coming-out pred širokou verejnosťou – v spoločnosti svojej mamy na Facebooku.

„Nie je to vojna medzi nami a nimi. Možno je to tvoj sused. Možno je to tvoj vnuk, ktorý sa ti to neodvážil povedať. Možno je to tvoja kamarátka, ktorá mlčí. A možno je to tvoje dieťa…“ stálo v statuse s osobným vyznaním, ktorý priamo z bratislavského spomienkového pochodu zdieľala Orsolya Véghová (známa aj ako organizátorka programu Rozumieme.si, ktorý bojuje proti predsudkom medzi Slovákmi a Maďarmi) po útoku v Bratislave a v ktorom sa ospravedlnila synovi za to, že sa ho v minulosti nezastala rozhodnejšie.

V dvojitom rozhovore s Andrásom a Orsolyou sa dočítate:

• či je ťažšie urobiť coming-out pred rodičmi alebo cudzími,
• v čom sa podobá nenávisť k LGBTI+ ľuďom a nenávisť k Maďarom,
• či sú Maďari žijúci na Slovensku otvorenejší voči LGBTI+ ľuďom,
• čo môže spraviť rodič, ktorý sa ťažko vyrovnáva s tým, že jeho dieťa patrí k LGBTI+ menšine.

Predstave sa, prosím, niekoľkými slovami.

AV: Moje meno je András Végh, som študentom štvrtého ročníka na lekárskej fakulte v Brne. Pochádzam z Bratislavy, chodil som do maďarskej školy na Dunajskej ulici a žijem v Podunajských Biskupiciach. Hovorím piatimi jazykmi. A som gej.

OV: Aj ja som sa narodila v Bratislave a žijem tu celý život. Mám troch synov, András je najstarší. Pôvodne som ekonómka, ale pracujem ako koučka, firmám pomáham vytvoriť dobrú firemnú kultúru a psychologicky bezpečné prostredie. V tejto oblasti robím školenia pre lídrov.

András, vy už otvorene hovoríte o tom, že ste gej. Kedy ste si to uvedomili?

AV: Je to pomerne zdĺhavý proces. Aspoň v mojom prípade to tak bolo. Nezačalo sa to tým, že som niečo cítil ja, ale začalo to moje prostredie… teda začali ma označovať za buzíka, keď som mal 12 – 13 rokov. Vtedy som aj ja začal rozmýšľať, či je to pravda alebo nie. Keďže moje prostredie ma do toho čoraz viac tlačilo, ja som vzdoroval a dlho som to v sebe popieral. Keď som mal 17, bol som na študentskom pobyte v Španielsku a po príchode domov som si to priznal. Najskôr som to povedal mamke.

Najskôr ste sa teda s celou záležitosťou stretli cez negatívne impulzy.

AV: Rozhodne áno. Na základke bol aj iný chlapec, ktorému sa takto vysmievali.

Aké ťažké bolo prijať to v sebe?

AV: Veľmi. U mňa to bola dlhá cesta, dlho som si hovoril, že som bisexuál. Keď som si to priznal, povedal som si, že nikdy nebudem stereotypný a „príliš teplý“.

Nakoľko boli pre vás traumatické tieto prvé impulzy, ktoré ste dostali od svojho okolia?

AV: Mám pár spomienok, pri ktorých som si vtedy neuvedomoval, aký veľký vplyv na mňa mali. Ako 15- až 16-ročný som bol v letnom tábore a vtedy už bola táto stigmatizácia v plnom prúde. Raz som zaspal v autobuse a jeden z mojich spolužiakov sa ku mne naklonil a zozadu nás odfotili. Na fotke to vyzeralo, akoby sme sa bozkávali, a táto fotka sa začala šíriť. Napísal mi aj jeden blízky kamarát, ku ktorému sa fotka tiež dostala. Veľmi som sa vtedy naštval, že mi to tak chcú prišiť.

Viedlo to aj k vylúčeniu z kruhu spolužiakov?

AV: To by som nepovedal. Kamarátil som sa totiž hlavne s takými, ktorí s tým nemali problém. Vyskytli sa „mikroagresie“, ale necítil som sa vylúčený.

Vaša mama bola teda prvá, ktorej ste to otvorene oznámili?

AV: Áno.

Orsolya, ako ste prijali, keď vám to András povedal? Pripravovali ste sa na to?

OV: Nie. Nehovorím, že som na to nepomyslela, ale prekvapilo ma to a veľmi som sa o neho bála. Ja som mala v hlave predstavu, že gejovia sú traumatizovaní stigmatizáciou. Mojou prvou myšlienkou bolo, že to môže viesť k depresii a samovražedným sklonom. Moja reakcia bola, aby sme šli k psychológovi, že potrebuje podporu. Prehnala som to s obavami. Na to mi syn povedal, že nie, on je v poriadku a chce spraviť coming-out pred celou rodinou. Prosila som ho, aby sme s tým ešte počkali. Aj u mňa to bol dlhší proces, kým som to spracovala.

Podľa mňa som dosť akceptujúca, ale aj predtým som túto tému sledovala s obavami, pretože som videla, ako silno sú stigmatizovaní LGBTI+ ľudia. Vo svojej podstate mi to silno pripomínalo obdobie 90. rokov. Ja som sa socializovala v časoch, keď vďaka Slotovi panovala veľká nenávisť k Maďarom. So zdesením som videla podobnosti. Je jedna vec prijať to na osobnej úrovni, no potom som začala rozmýšľať, čo si s tým počať. Mám o tom hovoriť, alebo je to súkromná záležitosť? Pomyslela som si: Aké to bude mať praktické dôsledky, že on teraz už nikdy nebude môcť ísť na ples, kde by tancoval so svojou láskou? Premýšľala som nad takýmito vecami.

András, bolo pre vás ťažké povedať to rodičom? Ako ste vnímali ich reakciu?

AV: Vždy sa o tom ľahšie hovorí neznámym ľuďom. Keď som šiel na výšku, nemal som problém povedať to spolužiakom. Povedať to rodičom či starým rodičom je vyslovene ťažké. Pamätám si, že sa mi slová zasekli v hrdle a musel som sa premôcť, aby som to vyslovil nahlas.

Orsolya, v príspevku na Facebooku, o ktorom sa ešte budeme rozprávať, ste písali aj to, že ste sa Andrása pokúšali odhovoriť od toho, aby spravil coming-out pred celou rodinou. Obávali ste sa reakcií?

OV: Chcela som to oddialiť. Vravela som si, nech je to neskôr – keď to bude aktuálne, keď bude mať partnera, ktorého bude chcieť predstaviť rodine. Trochu som sa bála, pretože nech je človek akokoľvek otvorený a akceptujúci, obavy v nás automaticky pracujú.

Došlo napokon ku coming-outu pred celou rodinou?

AV: Postupne, nebol to jeden veľký, ale veľa malých. A teraz som týmto príspevkom na Facebooku ukončil tento zdĺhavý proces.

Sú teda rodinní príslušníci, ktorí sa to dozvedeli z príspevku na Facebooku?

OV: Tí veľmi vzdialení. Aj počas všedných dní mám dilemu, kedy mám túto vec spomenúť. Vtedy som sa syna aj pýtala, či o tom mám hovoriť alebo radšej nie.

AV: A ja som jej povedal, že áno, použi to hoci aj ako zbraň.

OV: Ja som to tak však nechcela. Boli rozhovory, keď sa objavili rovnaké vety, ktoré si človek musel vypočuť aj ako Maďar. Bol to ten istý vzor: nie som proti Maďarom, ale… Nemám problém s gejmi, ale načo sa majú ukazovať. Existujú aj inteligentnejšie, aj drsnejšie, viac ponižujúce verzie. Počas takéhoto rozhovoru som sa vždy zamýšľala, kedy sa ozvem, že môj syn je gej…

A nevyskúšali ste to?

OV: Ale áno, vyskúšala. A fungovalo to. Keď ide o známeho, u každého sa zapne empatia. Povedať to aj takto verejne sme sa rozhodli preto, lebo podľa nás pomôže, keď ľudia zistia, že to nie sú nejakí fiktívni devianti, ale naši susedia, spolužiaci na výške, vnúčatá alebo bratranci či sesternice.

Mnohí tvrdia, že nebojujú proti LGBTI+ ľuďom, ale proti ideológii. András, ako vnímate takéto argumenty?

AV: Áno, myslia si to mnohí, ktorí ma nepoznajú. Pre mňa bol pozitívnym príkladom môj polročný pobyt v Španielsku. V centre španielskej spoločnosti je rodina, pod jednou strechou žijú tri-štyri generácie a je to aj silne kresťanská krajina, ktorá si veľmi váži tradície. No keď sa objavila téma LGBTI+ ľudí, Španieli na to reagovali tak, že začali vymenovávať, koho v rodine alebo medzi známymi sa to týka a komu boli na svadbe… Tamojší ľudia sú už schopní urobiť coming-out a tým, že o tom hovoria, to dokážu prijať aj ľudia v ich okolí. V Malage som prvýkrát v živote videl, ako sa dvaja muži prechádzali, držali sa za ruky a nikto nad tým ani okom nemihol.

Bol to pre vás oslobodzujúci pocit?

AV: Áno, že také niečo existuje. Je zaujímavé, že takéto niečo som nevidel v Amerike, ale v Španielsku je to úplne prirodzené.

Dokážete porovnať, ako sa maďarská, slovenská a česká spoločnosť stavia k LGBTI+ ľuďom. Aké rozdiely ste si všimli?

AV: K maďarskému prostrediu sa až tak neviem vyjadriť. V Maďarsku by som sa neodvážil prechádzať sa s priateľom za ruky. Nemyslím si, že by boli Maďari menej akceptujúci ako Slováci, sú približne na rovnakej úrovni, no Slováci sa podľa mňa oveľa viac vyhýbajú konfliktom ako Maďari. Česi sú o krok vpred ako Slováci, u nich som sa vždy stretol s prijatím.

Dnes hovoríte o tejto téme už veľmi odvážne. Aký vplyv mal na vás útok v Bratislave?

AV: Keď som sa v štvrtok po útoku dozvedel, čo presne sa stalo, povedal som, že ideme na spomienkový pochod. V piatok sme šli na miesto tragédie a vtedy mi došlo, aké strašné to je. Stáli sme tam a niekto tam prišiel, asi nejaký príbuzný. Začal srdcervúco nariekať a nadávať, načo začali všetci okolo neho plakať, aj my sme plakali. Dovtedy som si ani neuvedomil, čo sa stalo, ale bolo to strašné, nikomu to neprajem.

Boli ste predtým v Teplárni?

AV: Nie. Ja som nechodil ani na Pride, ani do gej barov. Mal som zábrany, že toto už nie. Odteraz už budem chodiť na tieto miesta.

Nenaštrbil sa vás pocit bezpečia?

AV: Myslím, že moji rodičia a starí rodičia sa boja o stupeň viac ako ja. Ja som si do určitej miery vedomý toho, že niečo takéto existuje. Už sa mi stalo, že sa mi vyhrážali, keď som si večer vyšiel na karaoke alebo do klubu. Vždy mám pri sebe paprikový sprej.

Vedome sa teda pripravujete na takúto možnosť?

AV: Áno.

Zažili ste už, že by sa vás niekto v takej chvíli zastal?

AV: Raz. Vyhrážali sa mi, že ma zbijú, ale bol to opitý človek a mal okolo seba ľudí, ktorí ho zadržali. A ja som mal okolo seba kamarátov, ktorí ma ochránili.

Sledovali ste reakcie politikov po útoku na Zámockej?

AV: Áno.

A ako ich vnímate?

AV: Nesklamal som sa, očakával som podobné reakcie. Od koho som očakával, že prehovorí múdro, ten to aj spravil, od koho som nič dobré nečakal, aj ten splnil moje očakávania. S mamou som sa stavil, či tento prípad pomôže LGBTI+ ľudom v téme registrovaného partnerstva. Mama sa stavila, že áno, ja že nie. Zatiaľ mám pravdu ja.

Našla sa reakcia, ktorá vás prekvapila alebo ktorá vás obzvlášť potešila?

AV: Staviam sa k tomu neutrálne. Tí, ktorí útočili doteraz, alibistickým spôsobom hovoria len toľko, že násilie treba odsúdiť. Ani nie sú ochotní povedať nahlas slovo LGBTI+. Prekvapilo ma iba vyjadrenie premiéra Hegera. Najskôr povedal, že by sa nikomu nemalo ubližovať pre jeho spôsob života. Potom sa ospravedlnil a svoje slová opravil. Bolo to veľmi pekné gesto. Ak by sa k nemu pridali aj podobne pekné činy, bolo by to ešte lepšie.

Ako ste vnímali návrh zákazu dúhových vlajok na verejných budovách?

AV: Mňa sa táto téma dotýka vyslovene citlivo. Tu sa prepojila téma Maďarov a LGBTI+. Zasiahlo ma, že množstvo mojich známych a starých priateľov začalo uverejňovať príspevky, v ktorých to schvaľovali, hoci v skutočnosti ide o neexistujúci problém. Na verejné budovy bola dúhová vlajka vyvesená dokopy dvakrát. Ja tu vidím paralelu s tým, keď boli zakázané maďarské zástavy na štadiónoch. Podľa mňa to bolo tiež nesprávne a malo by sa to napraviť, nie stavať sa k tomu tak, že ak je to zlé pre nás, nech je to zlé aj pre iných.

Sledujete teda aj správanie maďarských politikov na Slovensku pri tejto téme?

AV: Áno a vyslovene ma to znepokojuje.

Nemysleli ste ešte na to, že sa presťahujete do krajiny, kde LGBTI+ ľudí viac akceptujú?

AV: Ale áno, neustále nad tým premýšľam. Na jednej strane mi známi hovoria, že by bolo dobré, ak by som ostal, pretože máme málo lekárov. Na druhej strane by som nechcel pochodiť tak, ako keď v Maďarsku prešiel takzvaný zákon proti pedofílii a na druhý deň zbili dvoch lekárov. (V júni 2021 brutálne zbili dvoch gejov lekárov na ulici v Pécsi, jeden z nich upadol do bezvedomia – pozn. red.) Ak sa situácia nezmení, pravdepodobne nebudem lekárom tu.

Čo hovoríte na situáciu, ktorá vznikla v súvislosti s prijatím spomínaného zákona v Maďarsku?

OV: Ja sa vo svojej práci venujem psychologickým javom, okrem iného aj kognitívnym skresleniam. Ľudský mozog má rád rýchle rozhodnutia. Nezaoberá sa podrobnosťami, ale rád rýchlo škatuľkuje hocikoho: sympatický – nesympatický, liberálny – konzervatívny, prirodzený – neprirodzený. Veda dnes už jasne vidí, že táto funkcia mozgu je veľakrát užitočná, no vedie to aj k mnohým chybným rozhodnutiam.

Aj my občania by sme mali na to dávať pozor a nemali by sme dopustiť, aby to zneužívali cynickí politici. Okrem tohto zjednodušeného prístupu náš mozog dáva väčší pozor na nebezpečenstvo ako na pozitívne udalosti. Z hľadiska evolúcie to mohlo byť výhodou, no teraz to už nie je nápomocné. Preto sa v politike často využíva vytváranie obrazu nepriateľa a umelého nebezpečenstva.

V rámci svojej práce sa aj vo firmách často stretávam s tým, že medzi jednotlivými oddeleniami vznikne nedôvera a konflikt, hlavne ak medzi sebou nemajú každodenný osobný kontakt. Ľudia sa totiž rýchlo stotožnia so skupinou a voči členom druhej skupiny sa vytvorí dynamika my a oni. Má to však dobré praktické riešenie. Ak si len počas dvadsiatich minút vypočujem toho, o kom nemám dobrú mienku, a nechám ho, aby mi povedal, čo ho trápi, aký má problém, pomôže nám to zmierniť konflikt.

Myslím si, že to isté pomôže aj na spoločenskej úrovni, ale musíme s tým začať my ľudia s tým, že budeme tolerantne pristupovať jeden k druhému, vypočujeme sa navzájom, budeme si dávať pozor na príliš rýchle nálepky a preštudujeme si fakty.

Orsolya, keď ste sa dozvedeli, že útok v Bratislave bol zameraný proti LGBTI+ ľuďom, ako ste prijali túto správu?

OV: Znovu sa vo mne objavila paralela s tým, keď sa útočilo na Maďarov. Keď bola táto téma silne prítomná v politike, častejšie dochádzalo k fyzickým alebo verbálnym útokom. Spoločenská nálada nasledovala verejné prejavy aj v denno-dennej realite. Preto bolo podľa mňa úplne predvídateľné, že sa skôr či neskôr niečo stane.

Na spomienkovej demonštrácii sa zrodil aj príspevok na Facebooku, v ktorom András urobil coming-out pred celým svetom. Čí to bol nápad?

AV: Bol to mamkin nápad. Chceli sme, aby videli niekoho, kto je Maďar a gej. Chceli sme, aby to bolo osobné, že my to zažívame takto.

OV: Vedeli sme, že osobná výpoveď môže pomôcť. Nikto nemá rád mudrovanie, ale pre LGBTI+ ľudí je dôležité, aby dostali podporu aj od Maďarov. Ja osobne by som predpokladala, že ak je niekto predstaviteľom menšiny, bude empatickejší voči ostatným menšinám. Je to paradox, ale v rámci maďarskej komunity vidím horšiu akceptáciu tejto témy ako vo väčšinovej spoločnosti. Mojím cieľom bolo ovplyvniť túto tému pozitívnym smerom.

Neobávali ste sa negatívnych reakcií?

AV: Nemyslel som si, že dostaneme toľko reakcií. Boli veľmi pozitívne. Predpokladal som, že pod príspevkom budú neslušné komentáre, ale neprekážalo mi to. Príjemne ma však prekvapilo, ako pozitívne reagovali ako Maďari, tak aj Slováci.

OV: Dostali sme odkazy aj od takých, o ktorých sme ani nevedeli, že aj ich sa táto téma týka. Tešili sme sa tomu, lebo naším cieľom bolo presne to, aby to nebolo tabu a aby sa o tom dalo normálne rozprávať.

AV: Zistili sme, že máme spojencov aj tam, kde sme to ani nečakali.

OV: Bolo to až prekvapivo povznášajúce, hoci som niekedy bola skeptická, či je to odvaha alebo mi preskočilo, že robím niečo takéto.

Nebáli ste sa, že tým vystavíte svojho syna nebezpečenstvu?

OV: Nehovorím, že som to nezvažovala, no ja rozmýšľam skôr z dlhodobého hľadiska. Doteraz mlčanie nepomohlo, aj tak prišlo fyzické násilie a vlna nenávisti. To, že táto téma bola tabu, umožnilo vznik fyzického nebezpečenstva. Syn mi povedal, že ak sa on nedokáže priznať v tejto malej a chápajúcej bubline, kto to potom dokáže. Myslela som na to, že môžeme trochu prispieť k tomu, aby táto téma nebola tabu, a tým zvýšiť bezpečnosť.

András, spomínali ste, že ste nečakali, že by nastala zmena na legislatívnej úrovni. Nebola by toto vhodná príležitosť, aby politici spravili konkrétne kroky?

AV: Rozhodne nastal čas. Príležitosť aj bola, no nevyužili ju. Momentálne nevidím šancu na to, aby sa niečo zmenilo. V politike sa nájdu osobnosti, ktoré pomáhajú našej veci, no do najbližších volieb sa podľa mňa nič nezmení. Parlament vyslal odkaz, že hoci zastrelili dvoch ľudí a odvtedy už došlo aj k incidentu v Kolkovni, všetko je dobré tak, ako je.

Bolo by pre vás dôležité, aby sa LGBTI+ ľudí zastali aj maďarskí politici na Slovensku?

AV: Rozhodne. Podľa mňa je psou povinnosťou menšinového politika chrániť aj záujmy iných menšín. Je hrozne pokrytecké požadovať menšinové práva a iným ich upierať.

Aké praktické nevýhody pociťujete preto, že ste príslušníkom dvoch menšín?

AV: Ako Maďar aj ako gej som sa stretol s nepríjemnými komentármi a pokúsili sa ma zbiť pre obe veci, ale ani raz sa im to nepodarilo. V Brne však žijem vo veľmi akceptujúcom prostredí, kde s tým nemám problém.

Nemôže udalosť spred dvoch týždňov viesť k tomu, že ľudia budú akceptujúcejší?

AV: Ale áno. Od tohto prípadu očakávam, že ľudia budú venovať tejto veci viac pozornosti. Že nebudú reagovať pozitívne, keď bude niekto vzbudzovať nenávisť voči menšine. Že nebude trendy nenávidieť druhú menšinu.

Je pre vás dôležité, aby o svojej identite prehovorili viacerí, hoci aj známi ľudia?

AV: Áno. To, čo som videl napríklad v Španielsku, je pozitívne a podľa mňa by to pomohlo. Na druhej strane nemôžem od nikoho očakávať, aby urobil coming-out. Ja pochádzam z veľmi akceptujúceho prostredia a nikdy v živote pravdepodobne nebudem taký zraniteľný ako ostatní príslušníci menšiny. Ja toto riziko podstupujem, no od iných to isté nemôžem očakávať.

Orsolya, už viackrát ste spomínali vlnu nenávisti voči Maďarom za čias Mečiara a Slotu. Tá však neskôr utíchla a do popredia sa dostali iné témy. Môže aj momentálna vlna nenávisti utíchnuť podobným spôsobom?

OV: Ja verím, že akceptovanie LGBTI+ ľudí je nezastaviteľný proces. Začalo sa to tým, že sa vo svete postupne dekriminalizovala homosexualita, a na čoraz viac miestach sa prijíma legislatíva na zabezpečenie rovnosti. Prostredníctvom umenia a filmov sa rúcajú tabu. Podľa mňa ide o podobný proces ako s právami žien. Pred tým, ako ženy získali volebné právo, aj v tejto oblasti existovali povery, ktoré sa dnes zdajú byť úplne absurdnými. No aj tam boli medzi krajinami rozdiely desaťročí.

Československo bolo vtedy na čele a je smutné vidieť, že teraz sme v LGBTI+ téme medzi najhoršími. Len od nás závisí, aké si zvolíme politické zastúpenie a koľkým ľuďom tým ešte spôsobíme mnoho bolesti. My Maďari zápasíme s generačnou traumou. Každodenné rozhovory v rodine či medzi priateľmi rozhodnú o tom, ktorým smerom sa bude táto téma vyvíjať, či sa k nej staviame otvorene alebo uzavreto a ešte koľko tráum alebo tragédií spôsobíme.

András, čo by ste radili tým, ktorí sa k tejto veci stavajú menej odvážne? Odkiaľ čerpáte odvahu hovoriť tak otvorene?

AV: Jeden z mojich obľúbených autorov je genetik a oxfordský profesor Richard Dawkins. V 80. rokoch prišiel s teóriou memetiky – to bolo ešte pred rozšírením internetových mémov. Podľa nej je mém kúsok informácie, ktorý sa dostane do ľudskej mysle. Mémy sa navzájom podporujú, usadia sa v hlave človeka a spolu vytvárajújeho názor. Nájdu sa také, ktoré sa navzájom nemajú rady a nie sú kompatibilné.

Ak v niečej hlave žije presvedčenie, že to celé je ideológia, je to neprirodzené a malo by sa to robiť za zatvorenými dverami, a potom príde impulz o manželstve medzi gejmi, nedokáže ho prijať. Ak však má známeho, pri ktorom má v hlave mém, že mu dôveruje a váži si ho, a zistí, že je gej a že to nie je zlá vec, tento mém sa mu môže usadiť v hlave. Mojím cieľom je, aby som týmto otvoreným vystupovaním do éteru rozoslal tieto mémy, aby búrali predsudky.

Orsolya, vy ste aj organizátorkou programu rozumieme.si, kde sa aj prostredníctvom osobného kontaktu pokúšate búrať stereotypy medzi Slovákmi a Maďarmi.

OV: Áno, predsudky možno najlepšie eliminovať prostredníctvom vlastných osobných skúseností. Zistila som, že ide o veľmi univerzálnu ľudskú skúsenosť, keď sa človek cíti byť v menšine. Nech je už niekto single, bez detí, s veľkou rodinou, katolík alebo čokoľvek iné, každý má niečo, kde mu niekto iný dáva najavo, že to vníma negatívne, ako niečo menej. Je zodpovednosť všetkých ľudí, aby sme pracovali na našej empatii a zrelej komunikácii, aby sme takto nespôsobovali bolesť iným.

Čo by ste ako matka odkázali ľuďom, ktorí sa ťažšie vyrovnávajú s tým, že ich dieťa nie je heterosexuálne?

OV: To, že nová generácia vníma túto tému už úplne inak. V našej generácii a v generácii našich rodičov je ešte silne zafixované, aby sme o tomto radšej nehovorili. Na všetkých troch svojich deťoch vidím, že o tom dokážu rozprávať úplne otvorene, a hovoria, že v podstate to nie je veľká vec. András ma inšpiruje tým, že sa k tomu dokáže otvorene hlásiť.

András, naozaj môže generačná zmena priniesť pokrok vo väčšej akceptácii?

AV: Áno, v novej generácii je to oveľa menej tabu. A táto nová generácia je schopná ovplyvniť aj tie predchádzajúce.