Denník N

Národnostná menšina by mala byť tolerantnejšia k LGBTI+ menšine, ale nie vždy je to tak (dvojrozhovor)

Foto N - Tomáš Hrivňák
Foto N – Tomáš Hrivňák

Mladý bratislavský medik András Végh po útoku na Zámockej urobil coming-out pred širokou verejnosťou – v spoločnosti svojej mamy na Facebooku.

„Nie je to vojna medzi nami a nimi. Možno je to tvoj sused. Možno je to tvoj vnuk, ktorý sa ti to neodvážil povedať. Možno je to tvoja kamarátka, ktorá mlčí. A možno je to tvoje dieťa…“ stálo v statuse s osobným vyznaním, ktorý priamo z bratislavského spomienkového pochodu zdieľala Orsolya Véghová (známa aj ako organizátorka programu Rozumieme.si, ktorý bojuje proti predsudkom medzi Slovákmi a Maďarmi) po útoku v Bratislave a v ktorom sa ospravedlnila synovi za to, že sa ho v minulosti nezastala rozhodnejšie.

V dvojitom rozhovore s Andrásom a Orsolyou sa dočítate:

  • či je ťažšie urobiť coming-out pred rodičmi alebo cudzími,
  • v čom sa podobá nenávisť k LGBTI+ ľuďom a nenávisť k Maďarom,
  • či sú Maďari žijúci na Slovensku otvorenejší voči LGBTI+ ľuďom,
  • čo môže spraviť rodič, ktorý sa ťažko vyrovnáva s tým, že jeho dieťa patrí k LGBTI+ menšine.

Predstave sa, prosím, niekoľkými slovami.

AV: Moje meno je András Végh, som študentom štvrtého ročníka na lekárskej fakulte v Brne. Pochádzam z Bratislavy, chodil som do maďarskej školy na Dunajskej ulici a žijem v Podunajských Biskupiciach. Hovorím piatimi jazykmi. A som gej.

OV: Aj ja som sa narodila v Bratislave a žijem tu celý život. Mám troch synov, András je najstarší. Pôvodne som ekonómka, ale pracujem ako koučka, firmám pomáham vytvoriť dobrú firemnú kultúru a psychologicky bezpečné prostredie. V tejto oblasti robím školenia pre lídrov.

András, vy už otvorene hovoríte o tom, že ste gej. Kedy ste si to uvedomili?

AV: Je to pomerne zdĺhavý proces. Aspoň v mojom prípade to tak bolo. Nezačalo sa to tým, že som niečo cítil ja, ale začalo to moje prostredie… teda začali ma označovať za buzíka, keď som mal 12 – 13 rokov. Vtedy som aj ja začal rozmýšľať, či je to pravda alebo nie. Keďže moje prostredie ma do toho čoraz viac tlačilo, ja som vzdoroval a dlho som to v sebe popieral. Keď som mal 17, bol som na študentskom pobyte v Španielsku a po príchode domov som si to priznal. Najskôr som to povedal mamke.

Najskôr ste sa teda s celou záležitosťou stretli cez negatívne impulzy.

AV: Rozhodne áno. Na základke bol aj iný chlapec, ktorému sa takto vysmievali.

Aké ťažké bolo prijať to v sebe?

AV: Veľmi. U mňa to bola dlhá cesta, dlho som si hovoril, že som

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

LGBTI+

Rozhovory

Útok na Zámockej

Slovensko

Teraz najčítanejšie