Stratené v preklade, čiže Milanová na hrad!

Autor je spisovateľ

Milanová na hrad! Alebo aspoň do kresla GR SND. Ale možno by mohla začať ako uvádzačka. Len či by to zvládla… Ale možno už kampaňuje. Ako teda vidí svoju politickú budúcnosť? Toto všetko mi napadlo, keď som sa pokúšal pochopiť, čo sa to teraz v SND deje. Práve som dopozeral brífing čerstvo odvolaného generálneho riaditeľa Mateja Drličku. Odvolala ho ministerka kultúry za jeho nie celkom virtuózny pokus o slovnú hračku v jazyku, ktorý je dnes lingua franca. Možno sa pani ministerka kultúry ešte nestratila v tom, čo tu píšem, a možno sa ešte ani nenapojila, takže predosielam – toto je irónia, pani ministerka. Toto je irónia, dámy a páni vo výbore pre kulturistiku, pardon – kultúru. Ale možno som sa až tak veľmi nepomýlil, lebo – ako vidno – predvádzanie umelo nafúknutých svalov vám nie je cudzie.

Pokračujem však úplne vážne; SND je komplikovaný tvor. Nie organizácia, nie inštitúcia, ale bytosť. Najbližšími príbuznými našej prvej divadelnej scény sú mýtické stvorenia z úsvitu vekov. Ani oblečená, ani nahá, ani vo dne, ani v noci, ani pešo, ani vozmo – už viac než sto rokov sa trmáca kultúrnymi dejinami Slovenska, zbožňovaná, zatracovaná, vysmievaná, preceňovaná, obdivovaná. Ale o SND tu nejde. Ako obyčajne, keď do sveta umenia vstúpi politika.

Nielen parlamentný výbor pre kultúru, médiá a iné panské huncútstva, ale celá vládna kamarila má prvú divadelnú scénu v paži. A s ňou celú kultúrnu scénu. Môžem použiť aj iné intímne zákutia, ale zatiaľ ostanem povyše pása. A príslušná rezortná pani ministerka? Nuž ako po jej nástupe do funkcie povedal žijúci klasik a ja som to s chuťou už raz napísal a rád to tu zopakujem – je aj milá, aj nová, ale nič viac. Ba predsa len. Namiesto toho, aby sa jednej z mála vrcholných inštitúcií, ktoré sú pod jej priamou gesciou, zastala, porozmýšľala a až potom konala, stiahla nohavice, hoci plot je ešte riadne ďaleko. No prosím, a už sme pri podpásovom humore. Najhoršie na tom je to, že nás síce pobavila, ale vo výsledku to veselé nie je.

Keď sme pri ustálených slovných zvratoch, pridám ešte jeden: čo sa stalo, už sa neodstane. Matej Drlička je odvolaný. Poďme teda opäť raz pancier nevšímavosti vládnej moci ku skutočným potrebám divadla, hudby, tanca, literatúry, výtvarného umenia, filmu a ostatých druhov umenia a prejavov živej kultúry načať z tej strany, z ktorej to nečaká. Poďme pani ministerke a celému parlamentnému výboru napísať, že ich doterajšie pôsobenie vyvoláva, jemne povedané, rozpaky. Povedané naplno a nahlas – nechali ste sa zmanipulovať a svoju manipulatívnu hru hráte tak zle, že do vašich falošných karát vám vidno až z Marsu.

Keď som tak videl kolegyne a kolegov z brandže stáť vo foyer SND pred maketou Villy Medici od priateľa Aleša Votavu a pod bronzovým levom, ktorý dráždil už Adolfa Hitlera, uvedomil som si, že presne toto sú tie momenty, ktoré človeka nútia zaujať stanovisko, zvoliť si stranu, na ktorej bude stáť. Nejde však o to, či za Drličku alebo proti nemu. Ide o to, či zvesíme uši alebo zreteľne a jasne povieme, že ak aj pochybil, zreteľne dal najavo, že si je pochybenia vedomý. Rozhodnutie o prijatí jeho demisie však pani ministerku usvedčilo z toho, že nevie správne vyhodnocovať podnety. A teda je nekompetentná.

Toto nie je polarizácia spoločnosti. Toto je praktické cvičenie z občianskej náuky. Hoci naozaj nemám ružové okuliare a nie som aktivista, ktorý sa s nadšením hrnie do ulíc či podpisuje petície, ticho ostať nedokážem. Generálni riaditelia tu nie sú na to, aby sa všetkým páčili, a kto z nich takému pokušeniu podľahne, vydal sa na cestu do pekla. Ale kolegyne a kolegovia, ktorí celkom isto môžu svojmu GR to i ono zazlievať či vyčítať, priam bytostne cítia, že oňho tu nejde. Ba dokonca ani o SND. Ba dokonca ani o ministerku kultúry nie. Pripojme sa k nim, podporme ich.

Veď si len predstavte, že je to pán Jarjabek, kto má odvahu verejne hovoriť o kultúrnosti v politike. Úlisnejšieho politika v parlamente ťažko nájdeme. Ani ho nehľadajme. Škoda námahy. Pán Jarjabek mal vždy nos na robustné politické nátury, ktoré pre udržanie moci neváhajú prevrátiť kabát, pravdu aj presvedčenie zakaždým, keď si to vyžadujú okolnosti. Ako sa sám nezabudol pochváliť v jednom z rozhovorov – ešte mu to spieva. To je fajn. Tak nech spieva. Lebo čo okrem zlovoľného zneužívania každej zámienky na diskreditáciu každého, kto nie je dosť servilný k oportunisticky poňatému obhajovaniu prežitkov v podobe hlásnych trúb nacionalizmu a boľševizmu, ešte robí? No zasieva zlobu, neznášanlivosť a prská jedovaté sliny intrigánstva, kade chodí. Už viac než dvadsaťpäť rokov.

Tentoraz našiel užitočného idiota v kresle ministerky kultúry. Napriek tomu, že veľakrát jej verejne nevedel prísť na meno. Vari zrazu, po rokoch neriadenia rezortu (to sú slová pána Jarjabka!) konala kompetentne?

Poďme sa teda na vec pozrieť z iného zorného uhla. Z uhla, ktorý politickej kultúre na Slovensku nečakane, no účinne nastavil Matej Drlička – nie je čas na ponúknutie demisie, pani ministerka? Pre istotu vám to napíšem jasne: zneužili vás, pani ministerka, zneužili v žabomyších vojnách ohrdnutých primadon a doyenov. Zneužili vás márnomyseľné nátury jatrené pocitom nedocenenosti. Aj im to ešte spieva. Nuž zrazu im bol aj Jarjabek dobrý.

A teraz už naozaj vážne. Ak chcete svoje rozhodnutie obhájiť sama pred sebou, pani ministerka, máte len jednu možnosť – ponúknuť svoju demisiu. A som zvedavý, kto sa príde postaviť za váš chrbát. Žeby pán poslanec Jarjabek?