Zlosť na konzervatívcov je lákavá, pokušeniu paušalizácie však treba odolať (ad Šimečka vs. Hanus)

Možno tú starú anekdotu poznáte: „Došlo k výmene názorov. S jedným prišiel, s druhým odišiel.“ Žiaľ, v skutočnosti výmena názorov obyčajne vedie k utvrdeniu oboch strán o svojej pravde.

So záujmom som si prečítal text kolegu Martina M. Šimečku, ktorým reaguje na komentár šéfredaktora Postoja Martina Hanusa. Považujem to za užitočnú polemiku, ktorá posúva spoločenskú diskusiu nielen o LGBTI+ ľuďoch.

V prvom rade vnímam s nevôľou dlhoročné znevažovanie a útoky z konzervatívneho spektra na LGBTI+ ľudí a nevidím reflexiu ich postojov, akú by som očakával, ani teraz po vražde na Zámockej. Dianie v „zapuzdrenom“ parlamente je toho dôkazom. Zároveň chcem práve teraz v dobrej viere upozorniť na potrebu od emócií oprostenej a férovej polemiky z oboch strán spektra.

Naozaj musia slovenskí konzervatívci „prejsť celú cestu“ k liberálom, keďže tí majú v definícii slobody (či demokracie) jasno? Nemusia svoj kus cesty prejsť aj liberáli? A nie je náhodou deliaca čiara inde, medzi umiernenými z oboch táborov a radikálmi? To sú otázky, na ktoré hľadám odpovede.

Hovorme o identite kmeňa

Pár slov k liberálom. Oslabilo by pozíciu „nášho kmeňa“ pri oprávnenom presadzovaní práv LGBTI+ ľudí, keby sme uznali, že vrah zo Zámockej sa podľa svojho manifestu inšpiroval a radikalizoval na sieti primárne v zahraničí, nie doma od konzervatívcov, a jeho cieľom boli rôzne menšiny, v prvom rade židia? Isteže nie, argumentačná presnosť by túto pozíciu, naopak, posilnila.

Chápem, je lákavé si teraz vyliať zlosť na konzervatívcov všeobecne, takému pokušeniu paušalizácie treba však odolať. A rozlišovať aj medzi nimi.

Paušálne pripodobovanie dnešných slovenských konzervatívcov ku komunistom z 80. rokov, ako aj tvrdenie, že skôr ako demokraciu spojenú s ľudskými právami by si vybrali tyraniu, nie sú až tak argumenty do polemiky, ale skôr apriórne tvrdenia, ktoré vyvolávajú emócie odporu. Voči konzervatívcom aj ich odporu voči tým, čo to tvrdia.

Väčšina konzervatívcov pritom rešpektuje rámec demokracie. Aj keď je nepochybne pravda, že odporcov demokracie často nie sú schopní jasne odsúdiť, ak sa s nimi zhodnú napríklad na kultúrno-etických témach.

Téma LGBTI+ ľudí a ich práv sa dotýka toho najcitlivejšieho v politickom zápase a to je identita kmeňa. Aj mnohí umiernení konzervatívci považujú plné uznanie práv LGBTI+ ľudí za ohrozenie svojich predstáv o „správnej rodine“ a „nenahraditeľnosti zväzku ženy a muža“, čo sú otázky identity. Nazdávam sa, že sa hlboko mýlia, nebudem ich však preto podozrievať ako fašistov a iných extrémistov z toho, že svoju predstavu chcú naplniť násilím alebo totalitným režimom.

O čo komu ide?

V skutočnosti neznie otázka iba tak, kto má pravdu, ale čo chceme polemikou dosiahnuť. Ak nám ide o to, aby sme súpera porazili, môže sa nám to podariť, tým ho však nadobro stratíme pre uvažovanie o tom, že správny môže byť aj iný ako jeho názor. Lepšie je naviesť ho na iný spôsob uvažovania.

Výsledkom zrejme nebude zmena radikálnych názorov trebárs Vladimíra Palka alebo Jaroslava Danišku, také očakávania sú zo sféry sci-fi. Celkom postačí, ak začnú o veciach inak uvažovať umiernení konzervatívci alebo ľudia z názorovej „šedej zóny“.

Výsledkom nemusí byť iba korekcia názoru jednej zo strán polemiky, veľkou vecou je aj zmena tónu argumentácie na neagresívny. Teda kultivácia.

Účinnejšie než odovzdanie (vnútenie) výsledku uvažovania ako súboru „hotových právd“ je to, keď navedieme iných na ich vlastnú cestu uvažovania. Ak dospejú sami k poznaniu, ktoré bude znamenať zmenu či korigovanie názoru, bude to cennejšie. A ešte cennejšie bude, ak aj oni začnú svoje „nemenné pravdy“, ak majú pocit, že také vlastnia, spochybňovať.

Inými slovami, proces uvažovania je aspoň taký dôležitý ako jeho výsledok.

Množstvo psychológov v rozhovoroch pre Denník N hovorí o tom, ako viesť dialóg s názorovým oponentom. Tvrdo alebo mierne? To druhé neznamená, že sme konfúzni, ohybní, argumentačne slabí. Naopak, istý empatický pohľad do pozície druhého pri zachovaní vlastnej pevnej racionálnej argumentácie je známkou vnútornej sily.

S presvedčeným extrémistom, samozrejme, žiadny dialóg ani polemiku zmysel viesť nemá, s kolegami z Postoja, nazdávam sa, áno.

Chicagský spôsob debaty

Profesor z Harvardu Steven Pinker uvádza v knihe Buď svetlo (Tatran, 2019) vskutku účinnú taktiku, ktorá sa už oddávna používa v židovských školách. Spočíva v tom, že v debatách o Talmude vyžadujú učitelia od žiakov, aby si vymenili strany a argumentovali v prospech opačného názoru.

Predstavte si, dodáva Pinker, že by ľavicoví a pravicoví autori prestali spolu diskutovať na chicagský spôsob, v duchu zásady: „Kto na teba nožom, ty naňho pištoľou. Nášho poslali do špitála, my ich chlapa pošleme do márnice.“ Pekná predstava, však?

Antropológovia Hugo Mercier a Dan Sperber sa pozreli na odborné publikácie o racionalite a dospeli k tomuto záveru: „Aj keď to vzhľadom na všetok skepticizmus znie neuveriteľne, ľudia sú schopní myslieť bez predsudkov, a to vtedy, keď argumenty skôr vyhodnocujú, než vytvárajú, a skôr keď hľadajú správne odpovede, než keď sa snažia vyhrať debatu.“

Ak nemá byť volanie po zmiernení polarizácie spoločnosti iba bezobsažnou floskulou, výkrikom do tmy, musíme pochopiť mechanizmy debát s oponentmi. Presadenie názoru a motivácia k osvojeniu si názoru sú dve rôzne veci. To prvé znamená boj a môže opojne ulahodiť nášmu egu. Keď vyhráme, súpera tým zničíme alebo aspoň ponížime. To druhé, naopak, môže priniesť nádej, že ho získame na svoju stranu.

Takže ešte raz. O čo sa usilujeme? Od tejto otázky sa všetko odvíja.