Denník N

Básnik Michal Tallo: Jazyk je prvou zbraňou i prvým liekom

Michal Tallo. Foto N - Vladimír Šimíček
Michal Tallo. Foto N – Vladimír Šimíček

Ak dávate ľuďom príklad, že je v poriadku verbálne prejavovať nenávisť voči nejakej skupine obyvateľstva, je veľmi pravdepodobné, že to prerastie nielen do verbálnych, ale aj do fyzických činov, tvrdí autor.

Najprv mala byť témou rozhovoru jeho mrazivá nová zbierka poézie Kniha tmy (Literárna bašta, 2021). Michal Tallo nepíše básne na dobrú noc ani lyriku na jedno použitie. Ide o intenzívny záznam súčasnosti, ktorý pred čitateľom stojí ako výzva.

V súvislosti s vraždou na Zámockej ulici nadobudla jeho kniha tragickú pointu.

Čo vytvára pocit úzkosti v spoločnosti? Prečo zažívame regresiu v empatii voči inakosti? A aká je pri tom rola jazyka? Tallo hovorí o tom, prečo považuje za potrebné verejne sa prihlásiť ku queer identite, prečo sa zároveň neoznačuje za queer autora i o tom, či ho tragédia v Bratislave priviedla k uvažovaniu o zmysle písania.

Dnes sa často stáva, že knihy, ktoré vznikli pred pandémiou či vojnou, akoby predpovedali budúce dianie. Aj vaša Kniha tmy, hoci vyšla na jar, sa nedá čítať bez myšlienky na tragickú udalosť pred barom Tepláreň. Tieto prípady však nie sú o jasnovidectve. Skôr o tom, že v temných časoch žijeme už dlhšie. Ako to vnímate?

Nepochybne je to tak. Jedna z veľkých výhod literatúry a umenia je ich univerzálnosť. Pokiaľ polodokumentárnym spôsobom vyslovene nereagujú na konkrétne udalosti, dokážu zachytiť celkový pocit v spoločnosti alebo v človeku. A ten pocit je dlhodobo veľmi zlý. Strach a zlo, ktoré sa na nás valí, musí vnímať každý trochu citlivejší človek. Všetky veci, ktoré sa v posledných rokoch dejú, sú len vypuklým prejavom niečoho, o čom sme dlho tušili, no zakrývali sme si pred tým oči.

Umelci prirodzene spracúvajú to, čo sa v nich odohráva. Už len preto, aby v tomto svete neprišli o rozum. Preto nie je prekvapivé, že vzniká toľko diel, ktoré majú apokalyptické motívy, zaoberajú sa katastrofou, strachom, extrémizmom alebo fanatizáciou ľudí, ktorá má často náboženské alebo až sektárske rozmery.

Aká tma teda zaznieva v názve vašej knihy?

Tma pre mňa nie je len vyslovene negatívna. Je aj priestorom oddychu alebo výdychu, miestom, kde sa človek môže odpojiť od okolitého diania. A svetlo, ktoré je v knihe tiež silno zastúpené, zase nepredstavuje vždy dobro. Môže znamenať dohľad, sledovanie a absenciu súkromia. Nejde teda o protipóly, ktoré jednoznačne vystihujú jedno alebo druhé. To je iba rozprávkové nahliadanie na veci, ktoré so skutočným svetom nesúvisí. Keby to tak bolo, bolo by pre nás oveľa jednoduchšie rozlišovať, čo je dobré a zlé alebo čo je svetlé a tmavé.

Knihy tmy predsa cítiť úzkosť. Z čoho?

Je vôbec ťažké niekde začať. Už len to, akým spôsobom sa rútime k zániku ignorovaním klimatickej katastrofy, zásadne ovplyvňuje mnohé ďalšie udalosti. Začiatok pandémie napríklad jasne súvisel s tým, ako človek deštruuje Zem. V poslednom čase mám stále viac pocit, a snažil som sa ho vystihnúť aj v mojej knihe, že na zvyšovaní úzkosti sa do veľkej miery podieľa akási fanatická interpretácia tradícií, náboženstva a viery.

Tie sú pritom niečím, čo by malo byť zo svojej podstaty krásne. Niečím, čo by nás malo učiť žiť v harmónii so všetkými okolo seba. Rôzne mocenské skupiny však tieto veci dezinterpretujú tak, ako to vyhovuje ich potrebám. Šíri sa tým čoraz väčší strach. Aj v týchto dňoch sa ukázalo, že rôzne konzervatívne prúdy už fungujú ruka v ruke s konšpiračnou či extrémistickou scénou. To, čo by v civilizovanej časti Európy považovali za extrémistickú rétoriku, je u nás štandard. To všetko prispieva k zvýšenému pocitu strachu a k napätiu v spoločnosti.

Foto – Michal Vozár

Moderné dejiny sú príbehom emancipácie menšín. Zrovnoprávnenie žien, potláčanie rasizmu, uznanie queer minorít. U nás sa k tomu pridala spoločenská zmena v roku 1989, ktorá v tomto smere takisto priniesla uvoľnenie. Zdalo sa, že smerujeme k otvorenejšej a empatickejšej spoločnosti. Ako si vysvetľujete, že dnes zažívame takúto regresiu?

To je skôr otázka pre historikov alebo sociológov. Ale zdá sa, že isté dejinné procesy sa do určitej miery cyklicky opakujú. Vždy keď nastúpi nejaká sila, ktorá tlačí spoločnosť civilizačne dopredu, objavia sa aj protisily. Nie náhodou práve z konzervatívneho spektra. Súvisí to s prirodzeným strachom z neznámeho a nového. S týmto strachom vedia konzervatívne sily veľmi dobre pracovať. Dokážu ho rozdúchavať a podporovať.

Keď človek nemá skúsenosť s novotou, ktorá má prísť, nevie, čo si má pod ňou predstaviť. Vtedy je jednoduché mu nejakú predstavu podsunúť. Tie protisily to vedia, využívajú to a démonizujú skupiny obyvateľstva, ktoré sú akokoľvek odlišné. Rozdúchavajú nenávisť, ktorá je motivovaná strachom. Strachom z ohrozenia neznámym. Pri emancipačných procesoch pritom vidíme, že keď nimi spoločnosť prejde a prijme nové veci či skupiny obyvateľstva, nič zlé sa nestane. Naopak, spoločnosť zistí, akí títo ľudia naozaj sú. Každý pochopí, že o nič zlé nejde. Ale odhodlať sa k tomuto kroku je veľmi náročné.

Novinárka Masha Gessen tvrdí, že autoritárske režimy sa voči LGBTI+ ľuďom vymedzujú preto, lebo chcú ponúkať jednoduché riešenia. Rodová či sexuálna rozmanitosť pritom zvyšuje zložitosť sveta. Ako to vnímate?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie