Psychiater Hašto: Putin má zrejme narušenú osobnosť. To však neospravedlňuje takého človeka, keď pácha zlo
Psychiater Jozef Hašto v rozhovore opisuje, ktoré nebezpečné rysy zlovoľných diktátorov možno pozorovať u ruského prezidenta Vladimira Putina. „Najnebezpečnejšie je, keď človek, ktorý má veľkú politickú moc, vykazuje rysy takzvaného malígneho narcizmu,“ hovorí psychiater.
Ako v rozhovore vysvetľuje, zhubný narcizmus je kombináciou abnormálnych povahových rysov narcizmu so sklonom k velikášskej predstave o sebe, pohŕdaniu druhými a manipulácii nimi. „Málo je rozvinutá schopnosť empatie a súcitu voči trpiacim, závisť voči úspešným a obdivuhodným ľuďom môže mať až deštruktívny rozmer,“ približuje.
S velikášskou predstavou o svojej krajine sa Hašto stretol aj u niektorých ruských psychológov a psychiatrov, pre ktorých kedysi robil školenie. „Keď som sa s nimi rozprával, bol som prekvapený, ako veľmi niektorí závidia Západu slobodu, slobodné a férové voľby a blahobyt, ale na druhej strane som u niektorých z nich vnímal aj tendenciu k pohŕdaniu Západom, velikášskej predstave o Rusku – my sme naša svojská originálna civilizácia s najlepším náboženstvom, sme vzorom toho, ako by mali ostatné krajiny fungovať. Mne to pripadá ako vyrovnávanie sa s pocitom menejcennosti.“
V rozhovore psychiater hovorí aj o tom,
- kde sa berie agresia a sklon ubližovať iným,
- či je zla okolo nás v poslednom čase priveľa,
- prečo sa väčšina ľudí zvykne podriadiť autorite,
- od čoho závisí schopnosť empatie a pomáhania zo súcitu,
- ako si vysvetľuje „lajky“ a „smajlíky“ pod správami o obetiach na Ukrajine.
Viete ako psychiater vysvetliť, kde sa berie zlo?
Mňa samého k týmto úvahám vyprovokovali diskusie s niektorými mojimi priateľmi nepsychiatrami, špeciálne s filozofom Egonom Gálom, keď sme sa spolu zamýšľali nad druhou svetovou vojnou a holokaustom. Keďže som sa v tom snažil zorientovať, napísal som na túto tému esej, kde som sa pokúsil opísať mechanizmy, ktoré by sa mohli podieľať na vzniku katastrof spôsobených ľuďmi a ako sa pri tom uplatňuje aj zneužitie ľudskej prirodzenosti. Bral som pritom do úvahy nielen prísne psychiatrické aspekty, ale aj poznatky, ktoré vieme zo psychologických experimentov alebo z hypotéz a teórií evolučnej psychológie, takpovediac humánnej etológie.
Na čo ste teda prišli?
V prvom rade som sa snažil definovať zlo. Vyhol som sa štúdiu filozofických rozpráv, na to som nemal čas ani silu. Ja som si zlo definoval ako ubližovanie druhým ľuďom, kam môžeme zahrnúť spôsobovanie bolesti, zastrašovanie, obmedzovanie slobody, znevažovanie. Aj znevažovanie a kritika spôsobujú na individuálnej psychopatologickej úrovni niečo, čo nazývame sociálnou bolesťou.
Ako sa prejavuje?
Človek má vtedy vlnu emócie žiaľu, ktorá môže mať v popredí vyslovene fyzickú bolesť. Tento jav sa skúmal aj pomocou zobrazovacích metód fungovania mozgu a ukazuje sa, že sa pri tejto emócii zapínajú regulačné vzorce, aké bývajú aj pri intenzívnom smútku a bolesti. Tie majú zrejme aj spoločné evolučné korene. Zapínajú sa napríklad, aj keď nás niekto blízky kritizuje, znevažuje alebo sa dozvieme o nevere partnerky či partnera.
Prečo však ľudia majú tendenciu spôsobovať iným bolesť, utrpenie, strach a znevažovať ich?
