Chytí vás jej krása, ale bolo by škoda, keby ostalo iba pri pocitoch. Emília Rigová má vo viedenskej galérii vynikajúcu výstavu
Tie isté noty dala zahrať Rómom a gadžom, ale počula odlišné piesne. Umelkyňa Emília Rigová vystavuje v mumoku – na prestížnej adrese súčasného umenia vo Viedni.
Keď boli so sestrou ešte celkom malé, ich rodičia zažili bizarnú situáciu. Do škôlky si ich zavolala učiteľka, aby im povedala, že ich dcéry sa dvom iným dievčatám posmievajú, že sú Cigánky.
Mama im potom doma prehovárala do duše: „Prečo ste sa Marcelke a Michalke smiali, že sú Cigánky, keď vy samy ste Cigánky?“
Emília Rigová to síce odjakživa vedela, no odmietala tú predstavu prijať.
Túto historku porozprávala pred štyrmi rokmi, keď sa dostala do finále Ceny Oskára Čepana, kde už so svojou identitou pracovala veľmi priamo. Cenu pre mladých umelcov vyhrala, no nie preto, s akou odzbrojujúcou otvorenosťou hovorila o svojej menšinovej skúsenosti Rómky na Slovensku, ale preto, že to dokázala pretaviť do mimoriadne silných diel.
Ubehli len štyri roky a Emília Rigová má sólovú výstavu Nane oda lavutaris (Who will play for me?) na prestížnej adrese vo viedenskom mumok-u (múzeum moderného umenia). A je ešte silnejšia.
„Nebojím sa, že by táto výstava nepritiahla publikum, aj keď je v útrobách múzea trochu skrytá,“ hovoril na jej otvorení kurátor Rainer Fuchs. „Som totiž presvedčený, že keď ju ľudia uvidia, budú o nej hovoriť.“
Presvedčivá a profesionálna
S kurátorom Rainerom Fuchsom sa Emília Rigová spoznala pred pár rokmi vo Viedni, potom sa stretli v Bratislave, keď predsedal porote Ceny Oskára Čepana.
„Bola to situácia, v ktorej som bol nielen priamo konfrontovaný s jej umením, ale ešte som ho aj mal posudzovať, a to človeka prirodzene vtiahne hlbšie,“ vraví Fuchs.
Už vtedy nadobudol spolu s kolegami presvedčenie, že
