Je umenie viesť normálny život, keď vás komentujú hlasy, hovoria ľudia so schizofréniou

Päť ľudí, päť rozdielnych životných príbehov. Paranoidná schizofrénia nemá jednotný priebeh ani rovnaké príznaky. Ľudia trpiaci týmto ochorením však musia dennodenne čeliť stigmatizácii a predsudkom, ktoré pochádzajú z rôznych medializovaných prípadov alebo pop-kultúry. Okolo schizofrénie kolujú mýty ohľadom rozdvojenej osobnosti, agresivity a nekontrolovateľnosti, dokonca toho, že sú títo ľudia nebezpeční.

„Najčastejšia stigma sa týka agresivity a nezvládateľnosti. Výskum preukazuje, že štatisticky sú ľudia s duševným ochorením skôr obeťami násilia než jeho páchateľmi,“ opisuje novinár a spisovateľ Jiří Pasz, ktorý sa zaoberá destigmatizáciou duševných ochorení vo svojej knihe Normální šílenství.

Tieto stereotypy potom môžu ovplyvňovať ich životy. „Bojím sa, že ak by som to povedala niektorým blízkym, tak by sa so mnou prestali baviť. Mám strach sa s tým zveriť aj v práci, pretože neviem, ako by to prijali, alebo či by ma trebárs dokonca nevyhodili,“ zveruje sa Lucie, ktorej sa ochorenie spustilo pred troma rokmi. (Pre citlivosť témy sme sa rozhodli nezverejňovať totožnosť vypovedajúcich, ich mená sú taktiež pozmenené. – pozn. red.)

Schizofrénia má tri kategórie príznakov, pozitívne, negatívne a kognitívne, ktoré sa môžu objavovať oddelene aj spoločne.

„Pri pozitívnych príznakoch sú najbežnejšie halucinácie a bludy, mylné nevyvrátiteľné presvedčenia. Halucinácie sú zase poruchy zmyslu, ľudia počujú typicky zvuky pískania alebo hlasy. Majú vidiny, napríklad jednotlivé svetielka alebo čiary, ale aj postavy, hmly, duchov,“ hovorí psychiater Miroslav Roš, ktorý s pacientmi so schizofréniou pracuje v Ústrednej vojenskej nemocnici a v Centre duševného zdravia v Prahe. „Sú aj halucinácie dotykové, keď majú pocit, že sa ich niečo dotýka na koži alebo vo vnútri v orgánoch. Ďalšie halucinácie sú chuťové a čuchové,“ dodáva psychiater.

Lucie sa s halucináciami nikdy zásadne nestretávala, choroba v nej však vyvolala bludy. „Sú to pocity, že súvisí všetko so všetkým, hľadám súvislosti tam, kde nie sú,“ hovorí. „Došlo to do fázy, keď som si myslela, že som objavila zmysel života. Alebo som si pri hospitalizácii myslela, že s doktormi hrám únikovú hru,“ dodáva.

Hlasy, ktoré vás ohovárajú

U Jakuba, Martina a Jana sa objavovali hlavne sluchové halucinácie, a to najčastejšie negatívne komentáre na ich osobu.

„Boli to hlasy, čo vás komentujú, ohovárajú, pokrikujú po vás, i keď nikto nikde vlastne nie je. Stávalo sa mi to aj v prírode, doma, všade. Nedokázal som rozpoznať halucináciu a realitu, pre mňa to realita bola,“ komentuje svoj priebeh Martin, ktorému sa schizofrénia začala pred trinástimi rokmi, po zaliečení však už hlasy nepočuje. Jakubovi proti hlasom nepomohli ani lieky. „I keď som bral lieky, tak som halucinácie mal, ale časom sa zmenšovali a lepšie som si ich začal uvedomovať,“ popisuje.

Hlasy sa mu prejavovali tak, že počul, ako ho niekto ohovára. „Počujem, ako o mne niekto hovorí, aký som nešikovný, alebo ma chcú zabiť. Je to umenie zachovať pokojnú hlavu a viesť normálny život, celkovo sa s tým dá pracovať, ale trvalo mi to roky, než som sa to naučil,“ dodáva Jakub.

Pre Martina však boli hlasy realitou natoľko, že o nich nepovedal ani svojim rodičom a doktorom pri hospitalizácii. „Ani po príjazde som doktorom o hlasoch nepovedal, bol som v nich tri štvrtiny času z dvojmesačného pobytu. Nevedel som, že to nie je realita, myslel som si, že sú skutočné. S čím som bol prepustený, neviem, ale časom sa to zmenilo na súčasnú diagnózu,“ hovorí Martin.

Zdeněk si v priebehu choroby a s peripetiami s liekmi zažil rôzne halucinácie a bludy. Choroba sa mu začala pocitom, že sa všetky konverzácie vzťahujú naňho. „Všetko sa začalo pred dvadsiatimi tromi rokmi vzťahovačnosťou, teda pocitom, že všetky hovory okolo mňa sa týkajú iba môjho problému. Týmto problémom bola utkvelá predstava, že môj dych trpí permanentne nepríjemným zápachom,“ opisuje Zdeněk.

Aj napriek odlišným pozitívnym príznakom sa všetkých päť osôb zhoduje na veľmi podobných negatívnych príznakoch, ako je pasivita, strata vôle a motivácie čokoľvek robiť. „Ochorenie urobí to, že postupom času sa ľuďom so schizofréniou ich emócie začnú splošťovať. Tí ľudia nie sú ani šťastní, ani smutní, nič im neurobí radosť, nič ich nenahnevá. Tým sa stráca motivácia a vôľa chodiť do práce, hovoriť s ľuďmi či starať sa o seba,“ komentuje psychiater Roš.

„Ľudia si myslia, že to robia tie lieky, ale to robí to ochorenie samotné,“ dodáva. So schizofréniou potom súvisia kognitívne problémy ako narušená sústredenosť a pamäť. Podľa Roša majú chorí problém si zorganizovať a zariadiť bežný deň a uskutočniť rôzne úlohy.

To sa spája s obmedzením pracovať na plný úväzok. Ľudia, ktorí sa Deníku N zverili, opisujú, že pracujú na skrátený úväzok, väčšinou maximálne šesť hodín denne. Je to aj preto, že im je odporúčané vyvarovať sa väčšiemu náporu stresu. Jakub tvrdí, že by mu práca na plný úväzok chorobu zhoršovala. Martin, ktorý pracuje po brigádach, dodáva, že by ho plný úväzok zničil.

Schizofrénia ich ovplyvňuje aj v spoločenskom živote, často sa cítia osamelo a nepochopene. „Keďže si to ľudia nezažili, nerozumejú tomu a nevedia, ako reagovať. Musím si vo všetkom poradiť sám, bez opory či pochopenia, aj moji najväčší kamaráti nevedia, čo sa mi preháňa hlavou,“ hovorí Jakub. „Neláka ma ani aktívna zábava, spoločensky si pripadám iný, hovoril by som o niečom inom ako ostatní, pretože mám inú skúsenosť a odlišné problémy,“ dodáva.

Schizofréniu spúšťa množstvo faktorov

Podľa psychiatra Roša sú príčiny vzniku schizofrénie stále neisté. Rolu môže hrať genetická predispozícia, spôsob pôrodu a zdravotný stav matky pri tehotenstve, prostredie, v ktorom človek vyrastá, veľká psychická záťaž a všetko dohromady.

„Schizofrénia sa typicky začína medzi dvadsiatym a tridsiatym rokom života, môže vzniknúť kedykoľvek, ale úplne najbežnejšia je tá raná dospelosť. Tam väčšinou pozorujeme veľkú životnú záťaž, vysoká škola, skúšky, rozchody, rozvody alebo úmrtia v rodinách, ale aj drogy. Toto všetko považujeme za čiastkové spúšťače, ktoré spoločne s viacerými faktormi pohromade prikladajú k tomu, že nakoniec to ochorenie prepukne,“ opisuje psychiater.

Táto rôznorodosť je badateľná aj u našich respondentov. Zdeňkovi sa choroba spustila po maturite bez akejkoľvek jemu známej príčiny. Jakub sa so schizofréniou stretol už v deviatej triede na základnej škole, kde sa mu páčila jeho spolužiačka, príčina mu doteraz nie je jasná. „Počul som, ako o mne hovorí v tom najlepšom zmysle a že ju tiež priťahujem, nakoniec všetko bolo inak,“ komentuje.

Po týchto príjemných halucináciách sa hlasy zmenili na negatívne. „Na strednej sa to vyhrotilo tak, že som počul, že už ma nikto nemal rád, dokonca že ma chceli zabiť a prajú mi len to zlé. Nakoniec som rodičom povedal, že ma šikanujú a chodil som ku školskej psychologičke. Potom ma preradili na psychiatriu a až časom mi došlo, že to všetko nebolo skutočné,“ dodáva Jakub.

Lucii sa schizofrénia začala na sebapoznávacom kurze. „Spustila sa podľa mňa spoločne so stresom a s nejakým psychickým rozpoložením, ktoré som na tom kurze mala. Pustila som sa dosť do hĺbky seba a tá kombinácia mi neurobila dobre,“ hovorí.

Martinovi sa zdá príčina zreteľná, spúšťačom bol podľa neho stres po rozchode s priateľkou, psychicky náročnejšia práca a pokus zvládnuť vysokú školu. „To všetko by som nazval začiatkom. Rozbehlo sa to viac po mojej jedinej operácii po narkóze. Od tej doby som mal strach z ľudí a bol som podráždený,“ komentuje.

Na začiatku choroby môžu stáť tiež drogy. Pokiaľ má človek napríklad silnejšie genetické predispozície, môže byť „spúšťačom“ choroby droga, ktorá by napríklad inému človeku neublížila.

Pri schizofrénii je častá aj komorbidita s ďalšími ochoreniami (pacient má viac duševných ochorení zároveň – pozn. red.), ako sú poruchy osobnosti, úzkostno-depresívne problémy, poruchy spánku či práve závislosti na drogách.

„Veľmi časté je spojenie s užívaním psychoaktívnych látok, ako marihuana, alkohol alebo pervitín. Vedie sa dlhoročná debata o tom, či ide o samomedikáciu ľudí so schizofréniou alebo o komorbidný proces. Niektorí odborníci tvrdia, že tí ľudia sa tým snažia nejako liečiť, že tie drogy im pomôžu cítiť sa aspoň chvíľku trochu lepšie,“ tvrdí psychiater Roš.

Život medzi ľuďmi, ale v obrovskej samote

Jan vyrastal v problémovom prostredí, jeho otec bol alkoholik a fyzicky napádal jeho mamu. Strach ho sprevádzal celým detstvom a všíma si, že ho formuje dodnes. Na strednej škole s partiou začal fajčiť marihuanu. Štyridsaťročnému mužovi sa schizofrénia prejavila vo veľkom práve po experimentovaní s pervitínom v ranej dospelosti, ktorý začal užívať každý víkend na večierkoch.

„Počas pár mesiacov som začal mať bludy. Náhľad na paranoidnosť myšlienok som si však dlho neuvedomoval. Časom som začal počuť aj hlasy, ktoré mi veľmi komplikovali život. Všetko to boli záporné hlasy – hlavne mi nadávali. Pripadalo mi, že síce žijem medzi ľuďmi, ale zároveň v obrovskej samote,“ hovorí.

„Robilo mi problémy hovoriť, jazdiť MHD, baviť sa s ľuďmi. Situácia časom vygradovala do toho, že som sa chcel naozaj zabiť. Doma som sa podrezal, prepichol som si nožom brucho a dostal sa na JIS-ku. Po prvý raz som tiež skončil na psychiatrii,“ zveruje sa.

U Jana nešlo o posledný taký stav. Po druhý raz sa pokúsil ukončiť svoj život v Anglicku, kde niekoľko rokov pracoval, a plnil si tak svoj sen o živote v zahraničí. Po jeho pokuse o samovraždu strávil nejaký čas v tamojšej psychiatrickej liečebni.

V liečebni bol dva mesiace, neskôr mu pridelili terénneho pracovníka. Po desiatich rokoch sa vrátil pracovať späť do Česka, kde opäť skĺzol do závislosti na pervitíne. „Skúšal som niekoľkokrát prestať. Zase som si siahol na dno a bol som rád, že sa môžem nechať hospitalizovať v Bohniciach,“ popisuje.

Po prepustení začal dochádzať do Centra pre duševné zdravie a pracovať ako rehabilitačný pracovník. Zúčastnil sa na kurze pre peer pracovníka a teraz je jeho cieľom sa jedným z nich stať a pomáhať ľuďom, ktorí čelia podobným problémom.

Sami preberajú stereotypy

Jedným zo zásadných problémov spojených so schizofréniou sú už spomenuté stereotypy a predsudky. Tie často preberajú aj sami ľudia, ktorí s týmto ochorením bojujú.

„Trúfam si tvrdiť, že pre mnoho ľudí je najhorším a najcitlivejším dôsledkom sebastigmatizácia. Sami si zvnútornia nepravdivé stereotypy a to tvrdo dopadá na ich sebahodnotu,“ opisuje novinár a spisovateľ Jiří Pasz.

Medzi najznámejšie stigmy rozhodne patrí, že ľudia so schizofréniou sú nebezpeční. „Pritom je u nich riziko agresívneho konania menšie než v bežnej populácii. Omnoho častejšie tú agresivitu obrátia proti sebe. Ale verejnosť má v pamäti tých niekoľko málo prípadov, keď sa niečo stalo, pretože to je obrovská senzácia,“ hovorí psychiater Roš.

„Ohľadom schizofrénie je dlhodobo zlá kampaň a veľmi to škodí. Ľudia so schizofréniou agresívni naozaj nie sú,“ dodáva.

„Na ľudí žijúcich so schizofréniou tiež väčšinou tvrdo dopadajú rôzne – veľmi výnimočné – mediálne škandalizované tragédie. Potom sa napríklad boja vyjsť von medzi ľudí, pretože ich spoločnosť v tej chvíli môže odsudzovať a uplatňovať nezmyselný princíp kolektívnej viny,“ komentuje Pasz.

„Každý by si mal uvedomiť, že pokiaľ niekoho zabije opitý biely muž v aute, nedá sa z toho viniť každý muž-vodič,“ uzatvára Jiří Pasz.