Denník N

Je umenie viesť normálny život, keď vás komentujú hlasy, hovoria ľudia so schizofréniou

Foto - Hana Petrželíková/Deník N
Foto – Hana Petrželíková/Deník N

Päť ľudí, päť rozdielnych životných príbehov. Paranoidná schizofrénia nemá jednotný priebeh ani rovnaké príznaky. Ľudia trpiaci týmto ochorením však musia dennodenne čeliť stigmatizácii a predsudkom, ktoré pochádzajú z rôznych medializovaných prípadov alebo pop-kultúry. Okolo schizofrénie kolujú mýty ohľadom rozdvojenej osobnosti, agresivity a nekontrolovateľnosti, dokonca toho, že sú títo ľudia nebezpeční.

„Najčastejšia stigma sa týka agresivity a nezvládateľnosti. Výskum preukazuje, že štatisticky sú ľudia s duševným ochorením skôr obeťami násilia než jeho páchateľmi,“ opisuje novinár a spisovateľ Jiří Pasz, ktorý sa zaoberá destigmatizáciou duševných ochorení vo svojej knihe Normální šílenství.

Tieto stereotypy potom môžu ovplyvňovať ich životy. „Bojím sa, že ak by som to povedala niektorým blízkym, tak by sa so mnou prestali baviť. Mám strach sa s tým zveriť aj v práci, pretože neviem, ako by to prijali, alebo či by ma trebárs dokonca nevyhodili,“ zveruje sa Lucie, ktorej sa ochorenie spustilo pred troma rokmi. (Pre citlivosť témy sme sa rozhodli nezverejňovať totožnosť vypovedajúcich, ich mená sú taktiež pozmenené. – pozn. red.)

Schizofrénia má tri kategórie príznakov, pozitívne, negatívne a kognitívne, ktoré sa môžu objavovať oddelene aj spoločne.

„Pri pozitívnych príznakoch sú najbežnejšie halucinácie a bludy, mylné nevyvrátiteľné presvedčenia. Halucinácie sú zase poruchy zmyslu, ľudia počujú typicky zvuky pískania alebo hlasy. Majú vidiny, napríklad jednotlivé svetielka alebo čiary, ale aj postavy, hmly, duchov,“ hovorí psychiater Miroslav Roš, ktorý s pacientmi so schizofréniou pracuje v Ústrednej vojenskej nemocnici a v Centre duševného zdravia v Prahe. „Sú aj halucinácie dotykové, keď majú pocit, že sa ich niečo dotýka na koži alebo vo vnútri v orgánoch. Ďalšie halucinácie sú chuťové a čuchové,“ dodáva psychiater.

Lucie sa s halucináciami nikdy zásadne nestretávala, choroba v nej však vyvolala bludy. „Sú to pocity, že súvisí všetko so všetkým, hľadám súvislosti tam, kde nie sú,“ hovorí. „Došlo to do fázy, keď som si myslela, že som objavila zmysel života. Alebo som si pri hospitalizácii myslela, že s doktormi hrám únikovú hru,“ dodáva.

Hlasy, ktoré vás ohovárajú

U Jakuba, Martina a Jana sa objavovali hlavne sluchové halucinácie, a to najčastejšie negatívne komentáre na ich osobu.

„Boli to hlasy, čo vás komentujú, ohovárajú, pokrikujú po vás, i keď nikto nikde vlastne nie je. Stávalo sa mi to aj v prírode, doma, všade. Nedokázal som rozpoznať

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Duševné zdravie

Rodina a vzťahy, Zdravie

Teraz najčítanejšie