Denník N

Putinovi smrť neprajem, Rusom prajem, nech sa zbavia kultu osobnosti, hovorí psychológ Šikl

Jan Šikl. Foto - Gabriel Kuchta/Deník N
Jan Šikl. Foto – Gabriel Kuchta/Deník N

Dezinformácie sú k ľuďom láskavé. „Človek znesie iba určitú mieru chaosu a zneistenia. Keď to prekročí určitú hranicu, máme naliehavú potrebu po zjednodušení. Rastie dopyt po jednoznačnosti. A to aj za cenu skreslenia reality,“ vysvetľuje psychológ Jan Šikl. Presne toto je podľa neho priestor pre ideológov a populistov. Ruský prezident Vladimir Putin podľa neho svojim lžiam skutočne verí a ocitol sa vo vlastnom mentálnom bunkri.

Čo sa z rozhovoru okrem iného dozviete:

  • Prečo časť českej spoločnosti tak ochotne verí dezinformáciám?
  • Prečo Václav Klaus spochybňuje zábery z vojny a volí Okamuru?
  • Čo má Česko spoločné s Hobitínom?
  • Prečo mnohí ľudia s gustom hovoria, že si Václav Havel vozil zadok v mercedese?
  • Je Andrej Babiš typ vodcu alebo skôr riaditeľský typ? Alebo je to úplne inak?

Podľa OSN zomrelo na Ukrajine už zhruba šesťtisíc civilistov, z toho zhruba štyri stovky detí. Pýtam sa ľudí, ktorí žijú tu v Česku a sledujú to zo svojich domovov z bezpečnej vzdialenosti: Ako sa človek ubráni nenávisti?

Ono je aj otázka, prečo sa nenávisti brániť. Možno je namieste ju mať.

Vidíte, to mi nenapadlo. 

V niektorých ľudských situáciách je nenávisť adekvátny pocit. Je jasné, že nepatrí práve do nášho obľúbeného itineráru, ale zlosť, hnev, nenávisť, úzkosť či strach sú celkom zreteľne ľudské stavy.

Ibaže tu predsa nehovoríme o nejakom krátkom afekte, ale o mesiace trvajúcej nenávisti, ktorá je aj dosť konzumujúca. A budí výrazné pohyby v spoločnosti, respektíve medzi ľuďmi, ktorí stoja názorovo na iných brehoch. Vnímam to ako veľmi skľučujúci stav. Nepýtam sa na to, či by sme si mali umývať ruky a prestať vojnu na Ukrajine sledovať, ale ako to majú spracovať ľudia, ktorých to skutočne takto konzumuje?

Ja si celkom živo pamätám na vlastný zážitok, keď sa začala vojna. Trvalo mi to niekoľko dní a mal som hroznú túžbu po nejakom čine, ktorý by na stupni môjho rozrušenia a hnevu energeticky odpovedal. Vlastne som závidel kamarátom, ktorí sadli do dodávky a odviezli na Ukrajinu pitnú vodu. Ja sám som to neurobil. Stále som však hľadal, čo môžem urobiť iné. Potom som si povedal, že tu držím nejaké miesto pre ľudí, ktorí sú rozrušení rovnako ako ja, a ja ako terapeut predsa pre mnohých ľudí reprezentujem človeka a miesto, na ktorého a na ktoré je spoľahnutie, a za ktorým môžu prísť.

Pokiaľ sa teda pýtajú, hovorím, že strach z vojny je regulárny a legitímny. A ja tu mám vedieť sedieť na zadku a poskytovať priestor. To je v istej rovine priestor tejto miestnosti, ale v nejakej hlbšej rovine je to priestor vo vnútri – intrapsychický, moje mentálne kapacity. To nie je nejaká výnimka, ktorú vďaka svojim schopnostiam urobím. Ľudia, ktorí ku mne chodia, prosto potrebujú druhú ľudskú bytosť, aby svoj afekt mohli mať a podeliť sa oň ako o svoj legitímny vnútorný stav. Aby zažili spoluúčasť, aby cítili ľudskú odozvu. To je do určitej miery moja práca: pomôcť ľuďom, aby sa dostali do kontaktu so sebou. Čo napríklad pri silnom hneve nie je samo osebe. Človek potom trebárs namiesto hnevu vníma iba tieseň a úzkosť.

Čo znamená legitimizovať afekt?

Dá sa povedať, že afekt je nejaký základ našej existencie. Je to primárna reakcia na svet, vonkajšiu realitu. A legitimizujeme ho napríklad tým, že sa dostane do medziľudskej komunikácie. Inak pôsobí často iba psychosomaticky, a to je vlastne málo na to, aký vplyv má na naše prežívanie a napríklad vzťahy. Už len tým, že je afekt vyslovený a podelíme sa oň, deje sa niečo dobré. V tej chvíli si o ňom napríklad môžem aj niečo myslieť. Nielen ho mať, ale nejako lepšie ho mať.

Skúsim to preniesť do praktickej roviny. Taká medziľudská komunikácia prebieha napríklad aj na Staromestskom námestí, kde sa konali proruské protesty. A tým sa to teda malo legitimizovať? Z takého spoločného prežívania ma skôr mrazí. 

Pred pár dňami som sa vám ozval s tým, že ma niečo trápi a chcel by som o tom hovoriť a písať. Vy ste zareagovali, a preto tu dnes spolu sedíme. Aj ja som niekto, kto potrebuje mať nielen afekt, ale aj hovoriť o svojich pocitoch. Cítil som veľké znepokojenie a tieseň z miery lži.

Lži okolo vojnového konfliktu sú pre mňa jedným z kľúčových fenoménov tejto vojny. Je tu téma mŕtvych ľudí, áno, to je strašidelné. Ale pre mňa je tá lož nejako významná. Ani poriadne neviem prečo, ale zásadne ma znepokojuje. Zdá sa mi, že prekročila pre mňa únosnú mieru. Neviem, kto presne to bol, či Lavrov, ale v princípe stále niekto a neustále tu systematicky otáča skutočnosť a tým manipuluje všetkým. Aj tými ľudskými životmi, ich zmyslom a robí nezmysel z ich straty. Celý ten ľudský kŕdeľ, tá naša svorka sa potom podobá na loď bláznov.

To by ste mohli menovať ktoréhokoľvek ruského predstaviteľa. 

Áno, mohol som menovať kohokoľvek. Pre mňa to presiahlo únosnú mieru. Toto je na hranici ľudského

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Andrej Babiš

Duševné zdravie

Rozhovory

Vladimir Putin

Vojna na Ukrajine

Svet, Zdravie

Teraz najčítanejšie