Prečo je „palácový prevrat“ jedinou šancou Ruska na prežitie
Autor je psychológ, politik, publicista, ruský disident
Každému je jasné – možno okrem samotného Putina – že jeho režim sa blíži ku koncu. Diskusie o budúcnosti krajiny prebiehajú, ako keby Putin a jeho systém už neexistovali. Otázkou je, ako sa to stane.
Dlhý čas existovala nádej na voľby, hoci minimálne pätnásť rokov sa nekonali žiadne normálne. Niektorí však dúfali, že aj malý počet skutočne zvolených poslancov by mohol zmeniť atmosféru v zákonodarnom zbore a v celej krajine.
Niektorí dúfali v „prelomové“ voľby, hoci skutočnosť, že Lukašenko sa po prehre dokázal udržať pri moci, naznačuje, že aj takéto skvelé víťazstvo bolo len prvým, nie posledným krokom k odstráneniu diktátora. To všetko je však teraz nereálne. Režim nepustí žiadneho člena opozície, uväzní ho alebo mu z absurdných dôvodov zabráni zúčastniť sa na voľbách.
Hlasovanie o ústavných zmenách – za Putinovu nekonečnú vládu – ukázalo aj tým najväčším optimistom, že systém sa neštíti nikoho a ničoho, a ak sa predsa len niečo stane, tak vie, ako zmanipulovať výsledky. Voľby pod Putinovou vládou budú len fraškou; môžu byť dôležité pre budúcnosť, ale nemôžu ovplyvniť režim.
S revolúciou sa spájali nádeje (aj obavy). Hovorili, že trpezlivosť ľudí sa vyčerpá a zvrhnú režim a bezpečnostné sily režimu sa neodvážia postaviť proti státisícom povstalcov. Pravda, ani najzarytejší zástancovia tejto možnosti nedokázali vysvetliť, ako presne by sa to stalo a čo by úradom zabránilo izolovať organizátorov a likvidovať davy.
V posledných mesiacoch došlo aj k významným zmenám, ktoré posunuli diškurz o revolúcii do sféry fikcie.
Donedávna sa politická situácia obmedzovala na konfrontáciu medzi ľuďmi a úradmi. Potenciálni účastníci nepokojov by mali zjavnú morálnu výhodu: úrady sa nepáčili ani ich voličom, ktorí ich volili ani nie tak v nádeji na niečo dobré, ale zo strachu, že akákoľvek iná možnosť by bola ešte horšia. Teraz je Putin vo vojne s Amerikou a NATO, ktoré veľká časť obyvateľstva považuje za nepriateľov. A hoci podpora vojny klesá, pochopenie jej príčin a cieľov stále chýba.
Putinovi odporcovia sú teraz prívržencami ani nie tak ľudu, ako skôr nenávidenej Ameriky, a preto nemôžu počítať s rovnakou podporou ako predtým. To spolu s ochotou úradov pokračovať v násilí znemožňuje revolúciu v dohľadnej budúcnosti.
Režim zároveň nemá šancu prežiť v súčasnej podobe. Chýbajúca politická stratégia nielen na Ukrajine, ale všeobecne, chýbajúca vízia budúcnosti, vyčerpanie morálnych a politických zdrojov, nemožnosť existovať v izolácii a emigrácia a ochota najvyspelejšej časti obyvateľstva emigrovať robia zmenu nevyhnutnou.
Samozrejme, existuje možnosť termonukleárnej vojny, v dôsledku ktorej MY pôjdeme do neba a ONI jednoducho skapú (autor doslova cituje Putinove slová – pozn. prekl.). Zdá sa, že ruská spoločnosť túto možnosť nepodporuje, a čo je dôležitejšie, nie je jasné, nakoľko je reálna: sú naše balistické rakety schopné lietať, bude príkaz vykonaný a bude Putinovi umožnené vydať príkaz?
Ak však vynecháme všeobecnú záhubu, existujú len dva viac-menej realistické scenáre konca Putinovho systému: jeden hrozný, druhý zďaleka nie demokratický, ale taký, že ponecháva Rusku šancu do budúcnosti.
