Skupina Para si zahrala v rámci turné aj vo väznici

Johnny Cash bol jeden z prvých hudobníkov, ktorý spravil pesničku Folsom Prison Blues a o pár rokov si ju v rovnomennom väzení zaspieval naživo. Z času na čas sa koncertuje aj v slovenských väzniciach, ale atmosféra je iná, akú môžete vidieť v životopisnom filme o americkom spevákovi Walk the Line (2005) alebo v dokumente o Cashovej návšteve inej väznice v San Quentin. Niečo o tom už vedia aj členovia skupiny Para.

Cez víkend uzavreli spoločné turné s Bez ladu a skladu v bratislavskej Starej tržnici, kde pokrstili výberový dvojalbum. Plagát k turné avizoval dvanásť koncertov, no nakoniec k nim pribudol ešte jeden.

Diváci-klienti

„Príbeh Johnnyho Casha poznáme, ale kým sme ho osobne nezažili, nevedeli sme si ho vôbec predstaviť,“ hovoria bratislavskí muzikanti. Za 20 rokov fungovania už hrali všelikde, ale táto ponuka na koncert bola naozaj špeciálna. Zavolala im totiž kultúrna referentka z väzenia v Banskej Bystrici.

„Naša prvá otázka bola, prečo by sme mali ísť hrať niekomu, kto niečo poškodil alebo ublížil iným. No ona nám to krásne vysvetlila. Povedala, že tých ľudí nesúdi, len chce urobiť všetko pre to, aby videli nejakú nádej na ďalší život, svetlo na konci tunela. Tým nás presvedčila. Boli sme prekvapení, že štátny zamestnanec uvažuje s takou úctou k ľuďom, že väzňov nazýva klienti. A keď sme prišli, z celého správania vedenia väznice sme mali dobrý pocit. Bolo to civilné, seriózne a veľmi dobre zorganizované.“

Do väzenia v centre Banskej Bystrice sa nedostali ako prví muzikanti, už pred nimi v nej napríklad hrali Sendreiovci, Družina alebo Grexabat ale prvýkrát šlo o koncert rockovej kapely so zvukovým aparátom. Para to najskôr brala ako spestrenie klasického turné, o čo ide, jej členom naplno došlo, až keď o druhej popoludní čakali v zamrežovanej klietke na prehliadky a začali sa baviť, ktoré pesničky hrať.

„Zrazu naše texty dostávali trochu iné významy. Spievať v refrénoch veci typu ‚v hlave mám pocit masového vraha‘ alebo ‚dlho som ťa nevidel‘ začalo vyznievať, akoby sme ironizovali väzenie, ale keď sme sa na to spýtali, povedali nám, že môžeme hrať, čo chceme. Nakoniec si niekoľkí väzni spievali spolu s nami.“

Zahrajte ešte niečo

Na koncertoch Pary sa obvykle skáče a tancuje. Už dlho nehrala koncert na sedenie, počas ktorého je navyše nonstop zasvietené v celej sále svetlo.

„Skúšali sme správať sa úplne prirodzene, ako na bežnom koncerte. Ale keď pred nás priviedli ľudí vo väzenských mundúroch, uvedomili sme si, že trest odňatia slobody je brutálny trest. Celý čas nám bežalo hlavou, aká je sloboda dôležitá vec,“ hovoria členovia kapely.

„Pred nami vystúpil zástupca riaditeľa väznice, ktorý celý koncert veľmi civilne uviedol a poďakoval nám. Nemali sme šatňu, ale stolík s vecami vedľa pódia, na ktorom boli aj koláče, ktoré nám tam niekto napiekol. Počas koncertu niektorí spievali s nami, a keď sme dohrali poslednú vec, nastalo ticho. Po chvíli niekto vzadu vykríkol: Zahrajte ešte niečo! Tak sme ešte dali prídavok. Po ňom sa väzni postavili a odviedli ich. Bol to silný zážitok, úplne surreálna vec. Ale zdalo sa nám, že to všetci ocenili.“