Denník N

Ako tancuje Boh tanca?

Milan Sládek medzi Haimonom a Kreonom v Antigone. Foto - Archív
Milan Sládek medzi Haimonom a Kreonom v Antigone. Foto – Archív

SND cez víkend odpremiérovalo balet o legendárnom tanečníkovi Nižinskom a hostilo predstavenie Milana Sládka.

Nevieme presne, čo definovalo Václava Nižinského ako Boha tanca, ale tak ho volali v Paríži, keď hviezdil v Ballets Russes, najospevovanejšej tanečnej spoločnosti začiatku 20. storočia. Už nezažijeme, aké to je, keď sa v divadle na premiére strhne bitka ako počas Svätenia jari, ktoré Nižinskij trúfalo choreografoval na trúfalú hudbu Igora Stravinského. Noty trónia v partitúrach a mená v histórii. Tanec Nižinského má jedinú poistku na večnosť: je legendou.

Jeho životný príbeh si za námet vybrali tvorcovia premiéry Baletu SND Nižinskij – Boh tanca. Inscenovať ho chcel koncom 90. rokov v Anglicku popredný tanečník a choreograf Christopher Gable, ktorému dielo venovali. Záznamy našla po jeho smrti spolupracovníčka Patricia Doyle a zverila ich brazílskemu choreografovi a režisérovi Danielovi de Andrade. Ten projekt ponúkol SND, kde spolupracoval už na naštudovaní baletu Rómeo a Júlia a spolu s Patriciou a kvalitným tímom sa ujal jeho spracovania.

Balet v troch dejstvách veľmi detailne a otvorene mapuje Nižinského život a kariéru. Choreograficky a hudobne sa citujú balety, v ktorých žiaril alebo ktoré vytvoril, príde aj na slávny skok z Ducha ruže či na škandalózne momenty spojené s jeho sexualitou, choreografiou či videním sveta, použité sú aj jeho vlastné slová z denníka. Dej sa dokresľuje kontextom doby ako začiatok vojny, otvára a uzatvára ho prostredie psychiatrickej liečebne, v ktorej Nižinskij nakoniec strávil veľa času.

Romina Kolodziej a ďaľší z predstaviteľov Nižinského Artemyj Pyzhov. Foto - Alena Klenková
Romina Kolodziej a ďalší z predstaviteľov Nižinského Artemyj Pyzhov. Foto – Peter Brenkus

Renomovaný britský skladateľ Carl Davis, okrem iného aj spolupracovník Paula McCartneyho, hladko a vzdušne prepojil rôzne štýly svojej kompozície, použitých baletov a ďalších hudobných motívov. Vizuálne sa to isté podarilo Markovi Baileymu, scénografovi viac než stopäťdesiatich divadelných produkcií po celom svete. Podobný prístup zvolili aj k zapojeniu nových technológií: do scény je jemne vtkaná projekcia, do klasicky poňatej partitúry elektronika. Prekvapí použitie zboru, mohlo ho byť aj viac.

Oslnivá kariéra a duševná choroba

Režijne sa ide najviac po dokumentačnej linke, zaujímavejšie sa rozohrá v druhom dejstve s nástupom Romoly de Pulszky. Jej entrée na scénu ako variácia na ikonické Nižinského Faunovo popoludnie je magické a rafinované. Aj hudobne ju ten motív v predstavení sprevádza a jej stvárnenie v podaní vedúcej sólistky Rominy Kolodziej je hodné toho, aby Nižinskij pre ňu opustil milenca a svojho šéfa v Ballets Russes Ďagileva, tiež noblesne podaného Andrejom Szabom.

Svatba s ňou je vykreslená ako spúšťač Nižinského tragédie, následným vyhodením z Ballets Russes sa jeho oslnivá kariéra končí a začína sa smutnejšia epizóda jeho narušenej duševnej rovnováhy. Smutný príbeh, ale aká tanečná príležitosť! Igor Leushin v úlohe Nižinského má neľahkú úlohu sprostredkovať nám, ako tancuje Boh tanca, z ktorej sa ťažko dá vyjsť víťazne, ale so cťou áno, a to aj robí.

Aj keď je celý balet o ňom, nenecháva celú váhu na jeho výkone. Šikovne ju prevezme napríklad malá vsuvka s Chaplinom v podaní Juraja Žilinčára. V plejáde postáv a partov choreograf Andrade vytancoval sólistov, zbor aj žiakov tanečného konzervatória, v jeho zvládnutom celovečernom debute obstáli skvele. Škoda je možno len jedného – dielo venované osobnosti choreograficky takej nekonvenčnej by určite znieslo aj viac experimentu.

Návrat míma

O dva dni neskôr, historická budova. Antigona podľa Sofokla, v preklade Ľubomíra Feldeka. Hudba Jozefa Vlka znie anticky, ázijsky aj súčasne. Jednoduchú nehybnú scénu Antonína Máleka občas rozvíria obrovské hodvábne zástavy. Kostýmy Jana Kocmana sú pre sedem hercov civilné, pre štyroch mímov nenápadné a pre masky patrične zveličené. Masky, scenár a réžiu má pod palcom hlavný mím. V predstavení je tiež Antigonou, Kreonom, Haimonom, Eurydikou, Ismenou, Strážnikom a Teiresiom, proste všetkými postavami. Každý so šesťdesiatročnou kariérou v pantomíme to dá ľavou zadnou. Koľko je takých? Iba jeden – Milan Sládek, slovenský umelec svetového mena hosťoval po dvoch rokoch opäť na doskách SND.

Sólovou pantomímou sa prvýkrát predstavil v Bratislave v roku 1955 ako sedemnásťročný. V roku 1968, keď po vpáde okupačných vojsk jeho divadlo zrušili, ostáva na Západe. Z Bratislavy odchádza druhýkrát v roku 2002, po desiatich rokoch v Divadle Aréna, kde založil Medzinárodný inštitút pre pohybové divadlo. Medzitým aj potom mu bol domovom hlavne Kolín nad Rýnom, kde viedol vlastné kamenné divadlo pantomímy Theater Kefka podľa jeho slávnej postavy.

Milan Sládek ako Antigona. Foto - Alena Klenková
Milan Sládek ako Antigona. Foto – archív

Nápad vytvoriť Antigonu nosil v sebe od polovice šesťdesiatych rokov, inšpirovali ho antickí mímovia, ktorí stvárňovali grécke tragédie. Zinscenoval ju tento rok, ako navždy aktuálny symbol ľudskosti proti nehumánnemu nariadeniu s použitím masiek, textu a hudby tak, ako sa to robilo v Ríme. Viditeľne za pomoci mímov držiacich masky prechádza z postavy do postavy, spoza Kreona do masky Antigony a ďalších, ktoré pohybom oživuje. Sprevádzajú ho nemecky hovoriace hlasy hercov stojacich obďaleč.

Text prekladu sa premieta nad javiskom, nie je úplne ľahké ho odsledovať a nestratiť kontakt s akciou na javisku. Tá vzdialenosť len podtrhuje zvláštne oddelenie slova prinášajúceho informáciu od bezprostrednej emócie a empatie, ktorú sprostredkúva reč tela. Až náhle všetci zmiznú a je tu len Antigona, vrhnutá za živa do hrobky, obesená na závoji, Hamion prebodávajúci sa pri nej mečom a Kreon prichádzajúci príliš neskoro, aby tomu zabránil. Všetko počas niekoľkých minút a niekoľkých gest jedného človeka. Ako sa to dá? Spýtajte sa legendy.

Teraz najčítanejšie