Sme krajina amatérskych básnikov
Nehmotné kultúrne dedičstvo UNESCO je zoznam, ktorý ľudstvo vytvorilo, aby sme zachovali a ochránili všetko, čo je unikátne tak veľmi, že chceme, aby to nikdy z našej kultúry nevymizlo.
Tance, techniky výtvarného umenia, spôsoby spevu, ľudové odevy… Zoznam má aktuálne vyše šesťsto položiek zo 150 krajín; vedeli ste, že Slovensko má z nich aktuálne už osem zápisov? Okrem iného aj fujaru, terchovskú hudbu, drotárstvo, modrotlač či horehronský viachlasný spev.
Všetko plody našej minulosti, treba dodať. Občas hrávam zo špásu takú hru, že si predstavujem, čo by na zoznam zaradili, keby ho robili o sto rokov a o našej súčasnej dobe.
Čím by sme vo veľkej konkurencii sveta prerazili? Čo unikátne by sme mohli ponúknuť?
Je to len vtipná mentálna hra, ale baví ma predstava, že by sa tam napríklad dostala „nástenka na bežnom slovenskom úrade“ (spôsob, akým sa vrstvia informácie na seba a cez seba, zalamovanie informácií, verzálky atď.). Alebo použitie troch výkričníkov v akomkoľvek príkaze či zákaze.
A istý čas som sa pohrával s myšlienkou, že by našim nehmotným kultúrnym dedičstvom mohlo byť aj frflanie. Dôkazom je už len fakt, že v slovenčine je až 16 synoným slova „frflať“, čo nemôže byť náhoda.
No najviac mi oči zaiskrili minulý týždeň v jednej račianskej krčme (ako inak). Zaujal ma plagát na dverách, na ktorom je veľká fotografia majiteľa a básnička o tom, ako by sme si mali kúpiť darčekovú poukážku: „Naša krčma darček vyrieši/poukážkou poteší./Kamošovi, kamoške/kúpiš pitie zaiste.“ Aj to pokračuje: „Manžel to je iná trieda/poteší ho piva veľa./Na štyri pozve partičku/naša krčma to má v malíčku.“
A vtedy mi to docvaklo.
