Pozdrav z prázdnin v meste Vojna
Lebo tak sa chodí domov cez vojnu. Nevieš, čo príde, ale si doma. Hoc len na chvíľu, možno aj pripravený zomrieť.
Bolo to puzzle. Retro mapa. Keď sa začali niektoré dieliky rozmáčať slzami, hnevala som sa, že sa dieliky ešte ťažšie spájajú. Ale spájali sa ťažšie preto, že som sa hnevala.
Zacyklila som sa v rozhodnutí, kam patrím, v smútku aj hneve. Keď som prišla za manželom do Nemecka, nechala som doma veľkú rodinu, priateľov, hity, ktoré som poznala, stromy, na ktoré som liezla. Prvé dva mesiace som trávila teda väčšinu času nad skladačkou planéty, na ktorej bolo len jedno miesto, kam patrím. A plakala som.
Čas a prítomnosť partnera rany zahojili, našli sme si aj priateľov, ale neprešli ani tri roky a obaja sme sa vrátili domov.
Keď som o 20 rokov na to doviezla z hranice mladučké sestry z Dnipra, boli vystrašené.
